Posmelena svojim doterajsim kvazistopovanim, rozhodla som sa skusit to naostro. Ono, aj tak sa z Mata nedalo inak dostat. Ludia aj Lonely planet hovoria, ze stopovat sa v Cine neda. Alebo, ze za stopovanie sa plati. Nuz ... v tym pripadku som asi special case. Prve auto mi zastalo do desat minut:)
Vysadilo ma v dedine na pol ceste do Yushu. Odtial ma zobrali mnisi. Ta cesta nemala chybu. A to ziadny z nich nehovoril anglicky.
Na ruke som mala budhisticky ruzenec. Jeden z mnichov si ho najprv pozical. Potom mi ho vratil a tak akosi "naznacil", ze by som ho mohla aj pouzit. No co by clovek neurobil pre dobru karmu (a stopa) ... 140 kilometrov, 140 prosim pekne, som teda odriekala "Om mani padme hum" mantru. Najstarsi mnich si tiez nieco modlil. Do toho znela tibetska hudba. Mali sme tam teda celkom rusno.
Zastavili sme tri krat. Najprv sme vsetci obkruzili malu stupu. Potom ma mnisi pozvali na jogurt. Jaci jogurt je fakt uzasny, nieco ako pravy grecky. Podava sa s cukrom a "dzoma", co netusim, co je, ale ma to cervenohnedu farbu a chuti to dobre. Na treti krat sme zastali tesne pred Yushu, pred Gyang Mani. To jest najvacsie zoskupenie mani kamenov na svete. Zaregistrovane dokonca v guinnessovej knihe rekordov v obvode meria 621.6 metra. V rychlom tempe sme to obehli tri krat, normalne som sa zadychala.


Gyang mani


Mani kamene

Niekedy tesne pred zapadom slnka sme prisli do Yushu. Snazila som sa im povedat, ze nech ma len niekde vyhodia, ja sa uz nestratim. Zastali pred trojhviezdickovym hotelom. Mnich na mna kukol s jasnou otazkou v ociach "Chces zostat tu?" Po cinsky sa mi podarilo povedat, ze hladam nieco lacne. Mnich kyvol, nech teda pekne sedim.

Zasli sme az na okraj mesta, do "radovej vystavby". V jednom domceku nas uz zrejme cakali, lebo len co auto zatrubilo, obyvatelia vybehli. Pozvali nas hned dovnutra a naliali nam slany caj.
Obcas by bolo prijemne dokazat sa rozpravat z miestnymi. Takto som bola odkazana na posunky...
Najstarsi mnich mi ukazal svoj pas. Bol obcanom Nepalu a za menom mal titul Rinpoche. Cerstvy padesiatnik. Zbezne som si presla jeho peciatky: shengenske viza, Svajciarsko, Cina, dva krat spojene staty. Z toho jedny americke viza boli prepeciatkovane "entry refused". Co preboha moze byt uz podozrive na postarsom budhistickom mnichovi, fakt netusim.
Na veceru sme dostali (aj ja, pretoze sa mi nepodarilo vysvetlit, ze som vegetarianka) polievku z jacieho masa, trhancov a spenatu. Prislo mi velmi nevhodne odmietnut, nuz som palickami vylovila cestoviny a zeleninu a odpila trochu vyvaru. Rozhodla som sa, ze sa kvoli tomu nebudem citit vinne. Najviac ma dostali masozravy mnisi. Neviem preco som bola v mylnom domneni, ze budhisticki mnisi su vegetariani. Jeden z nich si dokonca prikrojil do polievky kus z obrovskeho suseneho jacieho stehna.
Ustlali mi v predsieni. Spalo sa mi fakt nadherne, az na to, ze som uprostred noci musela na zachod. Myslim, ze sa mi podarilo zobudit psov v celej stvrti.

Prvy zvuk, co som rano pocula, bolo modlenie z vedlajsej miestnosti. Velmi prijemne sa pri tom pod teplou a makkou dekou lezalo. Na ranajky som suverenne odmietla noodles a pytala si tsampu. Myslim, ze som tym domacich milo prekvapila. Mnisi ma potom hodili do mesta a nasmerovali na Nanchen.

Este pred tym, ako som sa vlastne dostala za mesto, mi zastalo auto. Typek, skaredy ako noc, ale isiel mojim smerom. Velmi skoro po ceste som zistila, ze je aj rovnako pritulny ako skaredy. Potlapkaval ma po kolene a vyplazoval na mna jazyk (tym mi dost intezivne pripomenul knaza v Scary movie, v casti kde parodovali vyhanaca diabla. Ble.) Anyway, na nic ine si netrufol a ja som ziva a zdrava dorazila do nejakej dedinky asi 100 km od Nanchenu. Odtial ma zviezol kamion priamo do mestecka.

Panorama po ceste bola fakt nadherna ...










domcek v hore vytesany

Nanchen je asi sestdesiattisicove mesto v Yushu regione. Vzdusnou ciarou iba 40 kilometrov od Tibetu, ale ... bohuzial :( ... mozna priste.

Z batohom na chrbte som si to sinula hlavnou ulicou a rozmyslala, kde sa asi ubytujem. Zjavne som bola dobrou atrakciou pre miestnych. Cinania (a tibetania) fakt neuveritelne okato zizaju ... niektori pootvoria aj pusy, akoby som fakt bola bledomodra alebo s troma ocami. Ja sice zdrzim vselico, ale obcas je to uz moc ... vytiahla som slnecne okuliare. 8-)
Zrazu sa pristavil pri mne typek a spytal "Hello. where are you going?" Uuuuu ... anglicky hovoriaci clovek, tak to treba vyuzit! Povedala som mu, ze hladam ubytko.
"A ako dlho tu chces zostat?"
"Tak dve noci."
"To mozes spat u mna."

No super. Typek prenechal motorku priatelke a zaviedol ma k sebe domov. Postarali sa o mna ako o zvlastneho hosta. Dostala som caj, jogurt a ano, aj tsampu. Potom sme sedeli v prednej zahradke v prutenych kreslach a rozpravali sa o zivote. Chalan studuje v Pekingu a momentalne je doma na prazdninach. Opisoval mi, ako by si chcel zalozit vlastnu cestovku, co by vozila turistov okolo Nanchenu. To co hovoril, malo hlavu aj patu, nuz dufam, ze mu to vyjde. Jeho priatelka sedela vonku s nami. Celu dobu neprehovorila ani slova, bola zaneprazdnena listovanim v nejakej cinskej verzii Elle. Len ku koncu sa naklonila k chalanovi a zacala mu ukazovat posledne vykriky cinskej mody. Ten na mna trochu nestastne pozrel a povedal "Vzdy je to takto. Neda mi pokoj, kym jej nedonesiem magaziny. Ale potom strasne chce ist so mnou nakupovat." No typicka zena ... :)
Vecer prisla babicka, jeho mama. Velmi pobozna stvora, v kuchyni hned vymenila maly (cestovny) ruzenec za jeden fakt obrovsky a pustila sa do modlenia. A to vraj stravila cely den v klastore.

Mali sme nadherny vecer. V celom meste nefungovala elektrika. Teda ziadny televizor! Sedeli sme pri svieckach a slanom caji. Po veceri zacal typek spevavym hlasom predcitavat z nejakej tibetskej modlitebnej knizky. Neskor ho vymenila babicka. Bola fakt nadherna. V makkom svetle sviecky vyzerala skor ako stara indianka. Do vrkocov zapletene vlasy, na krku vrecusko s talizmanom, vraskava tvar. Melodicky citala. Len obcas sa jej hlas zatriasol, ale to akoby patrilo k veci. Uplne ocarena som tam sedela a nemohla z nej odtrhnut oci.
V Spanielsku som raz navstivila malinkaty kostolik s opadavajucou omietkou a asi tuctom drevenych lavic. Mnisi na omsi spievali zalmy. Hoci prave krestanstvo moc nemusim, pamatam sa, ako ma to dostalo. Vyzdoba kostola bola neuveritelne jednoducha - na oltari kriz a niekolko kvetin. Nikto nepotreboval nic predstierat. A ten cisty, jasny hlas choru ... akoby som sa dostala na chvilku mimo vsetky bezvyznamne veci ... mala som zrazu ten pocit, ze aj nabozenstvo moze predstavovat slobodu ... neviem ci ma chapete. Presne tak to bolo aj teraz... hlboky, hlboky zazitok ... a moja neschopnost to popisat ... ach jo ...





cierny stan (typicky pre tibetskych nomadov)


klastor v Nanchen


Tak tato obrovska psica na mna rano vybafla spoza rohu, ked som utekala cikat. Potom ale zavrtela chvostom, nuz som nepustila hned na mieste:)
Urobila som ale osudovu chybu, poskrabala som ju za usami. Sucka sa rozplynula od stastia, rozrazila dvere a rozbila hrncek. Potom to bolo na mna ...


pasatka