Tento vstup je kapanek dlhsi, tak dufam, ze to nevadi.

Pokial sa pozriete na sebelepsiu mapu Ciny, uvidite v dvoch tretinach cesty medzi Yushu a Xiningom dve velke jazera. Anglice mapy ich oznacuju ako Gyaring tso a Ngoring tso. Pokial sa na ne pod tymito menami spytate miestnych, absolutne nikto nebude tusit, o com rozpravate. Dalsia vec, co je v mape, je mestecko menom Mato, na dialnici cislo 214. Omyl, mestecko je tri kilometre od hlavnej cesty. Od neho ma potom, podla mapy samozrejme, viest cesta smerom na zapad, ku, citujem "Kartse Palace."
Sediac v Yushu, s mapou rozlozenou na kolenach, Kartse Palace znelo ako dobra destinacia. Predstavila som si nejaky stredoveky hrad, pravdepodobne v ruinach, na vysokom brale, s krasnym vyhladom na oba jazera. A rozhodla som sa, ze prave tam chcem ist.
Na stanici mi povedali "Meio Pjiao" a vobec sa so mnou dalej nebavili. Nastastie ma novonadobudnuty znamy (o ktorom sa hadam este zmienim) dostal do autobusu. Sice za premrstenu sumu, ktora isla do vodicovho vrecka, ale viezla som sa za svojim cielom.

ZO ZIVOTA NOMADOV
Uz za tmy sme zastali v dedinke. Teda, vyzeralo to skor ako posledna diera pred koncom sveta. Nebolo mi vsetko jedno. Ubytovala som sa v "hoteli" za 10Y. Izba vyzerala rovnako, ako by vyzeral slovensky ekvivalent za tu sumu (33 korun). Tetusa musela doslova vykopnut dvere. Opadana omietka, obrovska diera v strope a nabytok asi po prarodicoch. ALE, postel mala neuveritelny bonus - vyhrievaciu podlozku.
Na druhy den som sa snazila zorganizovat transport ku jazeram. Vyzeralo to dost zle, nikto nehovoril anglicky. Napadla mi spasonosna myslienka - najst english teacher. Dozvedela som sa, ze miestna skola ma az dvoch. Po styroch hodinach chodenia po dedine cez najvacsi upek som sa ale tiez dozvedela, ze ani jeden tu prave nie je.

V noci sa mi dokonca snivalo nieco o hrade a klastore. V domneni, ze je to znamenie, som sa teda zbalila a peso vybrala po prasnej ceste do kopcov. Tak nejako som si namyslala, ze tam, kde je cesta, tam musi byt aj nejaky transport. Aka naivna. Za cely den som stretla jedno auto a dve motorky. V protismere.
Ako som uz pisala, vzdy ked sa natriem kremom, zacne prsat. Obloha sa zatiahla, len co som bola za dedinou. Po par kilometroch padli prve kvapky. Potom sa rozprsalo naozaj kvalitne. Zabalena v zelenom prsiplasti, s dvadsatpat kilovym batohom na chrbte – urcite bol na mna vesely pohlad. Okolie silne pripominalo Skotsko: Mierne kopceky, nejake ovce, popasajuce sa na na zelenej trave a, samozrejme, dazd. Dazd. A dazd. Chybala uz len whisky...
Po osemhodinovom pochode som uz bola na kozu mokra a na kost zmrznuta.
Okrem ineho sa zacalo stmievat.
Napadlo mi, ze kde su jaky, musi byt aj niekto, kto sa o ne stara. Zisla som teda z cesty a nasledovala stado. Ano, v dialke som uvidela cierny stan. Pomaly som sa priblizila. Rozstekali sa na mna psy. Do cesty sa mi postavil obrovsky jak s fakt vystavnymi rohami. Len tak na mna pozeral a obcas zafucal. Ludia ma stale uplne ignorovali. Nakoniec jedna zenicka zacula moje "tashi dele". Zaujala ale silne odmietavy postoj a poslala ma kamsi prec.
Bola som natolko zufala, ze som to hned len tak nevzdala. Zohrala som svoje, o noclah prosiace divadlo este raz. Musela som vyzerat naozaj biedne, lebo teta mi nakoniec kyvla, aby som ju nasledovala do stanu.
Pmohla mi zlozit batoh a prihodila do pece. Velmi stedre gesto. Potom mi do ruk dala misku s maslovym cajom a vysla znovu von. Obzrela som si vnutrajsok stanu. Piecka na jacie hovienka bola v strede, okolo rozlozene tri postele a nejake policky z hrncami a naradim. Celu jednu stenu zakryvala "nabozna" skrinka s obrazmi Dalailamu, Panchen lamu, nejakymi budhistickymi bozstvami, kalichmi a inymi vecami.
Zenicka prisla do stanu aj s mladou dievcinkou, asi dcerou. Obe sa chvilu o mne rozpravali. Zjavne som bola pre nich rovnako "exoticka", ako ony pre mna. Potom ma ponukli tsampou. [Tsampa je oprazena jacmenna muka, ktora sa zmiesa s jacim maslom a cajom. Tvori zakladnu zlozku potravy Tibetanov.] Domace si z nej velmi obratne vymiesali cesticko. Smejuc sa na mojej bezradnosti, pozicali mi palicku, nech si to pomiesam. Musim priznat, v danej chvili nebolo lepsieho jedla. Bolo to teple, bolo to sladke, bolo v tom maslo. A bolo to podavane pod strechou nad hlavou. Uzasne ...
Este nejaku hodinku sme posedeli pri caji, potom matka naznacila "je cas ist spat". Ustlala mi jednu postel, ja som vytiahla spacak a ona ma prihodila este dvoma dekami.

Baby vstali o stvrtej, na dojenie, a zakurili v peci. Ja som sa akurat otocila na druhy bok a fakt nadherne sa mi v tom teple spalo. Okolo siedmej som sa vymotala zo spacaka.
Na ranajky sme mali caj s cerstvym mliekom a tsampu - podarilo sa mi z nej urobit ake take cesticko. Teta odmietla peniaze za svoju pohostinnost. Tak som jej aspon nechala modlitebne vlajocky, co som si kupila v Yushu.

Kym som sa dostala naspat na cestu, riesila som dilemu. Rozum mi hovoril (skor nadaval), aby som sa vratila naspat. Namiesto toho som pokracovala, aj ked mi bolo uz jasne, ze toto nie je cesta, ktora je nakreslena v mape. Slniecko riadne pieklo. Asi chcelo dohnat ten vcerajsok. Mierne kopceky presli do roviny. Kilometre a kilometre po planine. Jedina spolocnost boli male samovrazedne musky, co sa mi pchali do nosa, oci a pusy.
Potom som v dialke uvidela rychlo sa pohybujuci bod. To musi byt auto! Zachranena! Od toho okamihu to vsak bolo este bolestivych pat hodin ku asfaltke. Niekde v polke cesty som dopila poslednu vodu, bola som unavena a este k tomu sa za mojim chrbtom zacali kopit burkove mracna.
Prsat zacalo nahle, asi kilometer pred asfaltkou. Vietor fukal tak, ze som v okamihu bola do nitky mokra. To bola posledna kvapka. Asi 15 minut som nahlas nadavala a lutovala sa. V nadmorskej vyske 4200 mnm som sice po kazdej nadavke zalapala po vzduchu. Ale aj tak mi to pomohlo. Uz relativne zmierena z osudom som dokracala ku stanu.
Vystrcil sa mlady chalan. V tej strasnej burke urcite nic nepocul, nieto este rozumel, ale kyvol mi, aby som vosla. Okrem neho tam bola este cula babicka. Piecka na jacie hovienka, maslovy caj a tsampa mi zase zachranili zivot.

Viete si predstavit moje prekvapenie, ked som na druhy den rano vyliezla na cestu, stopla auto a zistila, ze toto je dialnica 214 a ja idem znovu smerom do Mata. Podla milnikov som za dva dni dala asi padesiat kilometrov ...

POZNAVACI ZAJAZD SUDRUHOV KOMUNISTICKEJ STRANY CINSKEJ LUDOVEJ REPUBLIKY KU PRAMENU ZLTEJ RIEKY
Ubytovala som sa na rovnakom mieste ako predtym. Stale som nestracala nadej. Dalsi den rano som sa rozhodla skusit to este raz. Chvilu som sa pomocou cinskych turistov rozpravala s miestnymi. Jedine, co som vlastne pochopila bolo, ze nikto nevie, co alebo kde je "kartse", ale ze ma mozu NIEKAM zaviest za 600Y.
Tak som si ujasnila svetove strany a vybrala sa znovu pesi, ale tentokrat naozaj na zapad. Prvych 5 kilometrov po prasnej ceste ma zviezol traktor. Potom som sa dostala do nejakeho luxusneho cinskeho skoro jeepu so stavebnym inzinierom a jeho vodicom. Chlapci ma zviezli ku prvemu z jazier, na nejaku stavbu. Inzinier chvilu listoval v mojej lonely planet a potom povedal "Tomorrow ... go straight ahead" a na prstoch ukazal 40. Kilometrov. Podvecer ma proti mojej voli zaviezli naspat do Mata. Ale uz som sa tolko nevzpierala, ked ma pozvali na veceru.
V hoteli som stretla cinanku, Fan, co ma uviedla nad mojou mapou do obrazu. Medzi jazerami, ktore sa volaju Yueling Hu a Zhaling Hu je rodisko Zltej rieky. Chvilu este pokracovala hrdym tonom o symbolike "Materskej rieky" pre cinsky narod. To je vraj miesto, kam chcem ist ja. (Coze, ziadny palac?) Kedze aj ona sa tam chcela dostat, vyjednali sme z mojimi novymi znamimi deal.

Rano som znovu absolvovala celu cestu na stavbu. Potom nam ale povedali, ze auto nemoze prejst na niektorych usekoch. Zostali sme teda trcat v jedalenskom stane.

Odfotene od stavby. Ten sneh napadol za noc.

Poobede sa zrazu prirutilo 5 jeepov. Povyskakovalo z nich asi 15 typkov a zacali vehementne znackovat okolie. Potom sa fotili pred jazerom, nuz sme isli vyzistit situaciu. S Fan sme boli dobry tandem, ona obstarala rozpravanie, ja som ocarila pritomnych natolko, ze sa potisli a zobrali nas zo sebou.
Asi dve hodinky sme sa viezli. Cesta bola prava cross country ride na vsetkych styroch. Divoka jazda po vymoloch a nasypoch, brodenie potokov, prudke stupanie a 180 stupnove zakruty zo vsetkymi tymi efektami ako roztrekovanie mlak a vyrenie prachu.


rodisko zltej rieky

Potom sme vystupili pri rohatom pamatniku. Sudruhovia obliekli zelene kabaty s cervenymi vylozkami, na krky si zavesili tradicne tibetske biele saly a vo velkom, za blyskania fotakov, castovali seba aj pamatnik cinskym ekvivalentom slivovice. Jeden z fotografov bol mnou zjavne nadchnuty, tak som zvedava, kde budem visiet na stranickej nastenke.
Podla cinskeho vzoru, vsetko rychlo rychlo pofotit a znovu naskakat do aut. V podstate prave vcas, o chvilu na to zacalo snezit. V Mate nas normalne privitala v pozore nastupena policia. To som netusila, ze su to az tak velke zvierata. Len potom mi Fan povedala, ze zakrpateny typek z jej auta je vlastne minister (asi) vodohospodarstva. :D

Minister


Slnka som si na tomto tripe moc neuzila。。。


Hniezdo aj s majitelom