Toto je nekonečná chtivosť subjektivity

Nasnívané sa ako magnetka dlho hýbe pred očami
Zasiahnem nohou posledné počítadlo muškátov hodím sa dozadu a môj
Tieň ostane stáť
ZHASÍNAM
Tieň sa však vzpína ako stolička pod jazdcom
Prúd ho schytí do zvoniacej tmy ženského lona
A je to výraz van Goghových vírov
A je to úkaz drkotania zubov železnej piecky
Vynára sa fosforový obraz spod hladiny
Z podoby Venuše sa rodí Alica
Opatrne našľapujúc vychádza z vlastnosti krásy
Tieň padá na tvár pred ňou
A naráža na prímorské kamene, ktoré sú sestry
So zarosenou hmlou – od radosti tmavnú
Rozptýlené víno hustne v ústach
Ako zauzlený mrzáčik ležiaci v perine speriem
a potulujúci sa na rozhraní sna a smrti
Milujem toto rozhranie zarastené vlhkou tieňavou brezových listov
HASNE
Tieň si prikladá v kľaku dlane na oči
A vidí Rozptýlené
Znovu sa mu javí nedotknuteľný súmrak krásy
Ikry z jej tela padajú ako šaty na tomto svete
On chvejúc sa nahliada ideu krasy
( v Platónskom zmysle )
opiera sa lakťom o kufor a klesá doň
vracia sa cez čierny mach späť do mokvajúceho sna,
v ktorom pojedá len lisované tŕpky clivoty
a má iba smútok zo smútku
kam sa podela radosť?
Môže tu jestvovať?
Toto je nekonečná clivosť subjektivity.