ZHONG DIAN

O Zhong Dian nie je toho v podstate moc co popisat. Asi len to, ze mesto bolo cinskou vladou premenovane na Shangrilu (podla romanu Jamesa Hiltona Strateny Horizont). Zjavne islo o nejaku prestiznu zalezitost, lebo viac krajin vstupilo do boja o to, kto ma to tajomne miesto na svojom uzemi. Polovicu mesta prave stavali nanovo, ta druha polka za vela nestala. Je tam vraj klastor, ale pri mojej snahe najst ho, som akosi zabludila.



takto sa bura strecha



obedujuce babusky



V etnickom tibete je swastika ako symbol bohatstva stastia velmi popularna. Zobrazuje sa v omietkach domov, sperkoch, obrazoch, dokonca ju ma mnoho ludi vytetovanu. Zjavne nemaju ani sajnu o SS.



panorama zahradkarskej oblasti Zhong Dian

Este by som asi mala spomenut, ze vecer pred odchodom do Xiancheng som sa celkom dost opila. S jednym japoncom a par cinanmi. Zacalo to dobre, pivom. Ale potom chlapci otvorili nejaky vysokopercentny alkohol a pili ho spolu s teplou vodou. Japonec tvrdil, ze je to ako sake ... matne si spominam ako som sa popalila na vonnej tycinke.

Nastastie mi jeden talian pozical budik. Klesla som dokonca az tak hlboko, ze som si v polke cesty na stanicu zobrala taxik. Citila som sa vseliako, len nie na cestovanie po cinskych cestach tretej triedy.
Ta cesta fakt stala za to. Asfalt dosiel par kilometrov za mestom. Prvy krat sme stali pri nejakych cestaroch, ktori vlastne len nasypali a utlacali strk. Kym to parny valec rozjazdil, presla asi pol hodina. Na tu dobu nas vodic vyhnal z busu, aby sme si vychutnali kazde zrniecko prachu, ktore sa tam vznasalo.



Potom sme stali na obednu pauzu. Toto je fotecka zachodov. Verejne WC znamena v Cine naozaj verejne. [mala poznamocka: Tieto zachody su neuveritelne ciste oproti niektorym inym ktore som mala tu cest navstivit neskor. Napriklad v hosteli, kde byvam prave teraz, zachody asi zo zasady necistia. Okrem toho, su spolocne. A doteraz ma sprevadzalo neuveritelne stastie a zakazdym mi tam vbehol nejaky chlap (ktory nemal ani tolko citu, aby tak okato necumel). Clovek si asi zvykne na vsetko...]



Horska sceneria po ceste bola nadherna. Mala som moznost vypozerat sa do sytost, lebo vodic nas znovu vyhnal z busu, otocil to a na hodinu zmizol. Ked sa vratil, v buse bola rezervna pneumatika. Par minut na to sme zastali pri pokazenom autobuse. Za necelu hodinku mali chlapci za sebou vymenu kolesa, posedenie pri cigaretke a malu siestu. Nebudem sa moc rozpisovat, ale potom sme dostali defekt pre zmenu my a este sme museli dolievat vodu do chladica. Prijemnych jedenast hodin stravenych vtlacena do priestoru skonstruovaneho pre priemerne maleho cinana.
Ako autobus dorazil, pribehla k nam akcna babicka s anglicky pisanou cedulickou. Odchytila si mna a jedineho dalsieho zahranicneho cestovatela, Jamesa. System ceduliek fungoval dobre, po prichode do hotelika nam babi ukazala dalsiu s cennikom a este jednu s tym, ci chceme veceru.

Pruser bol, ze sme nedostali listky na druhy den rano do Litangu. Vsetci nam tvrdili, ze office sa otvori rano o piatej (ked sme vecer prisli, bol uz zatvoreny). Otvorili ho o siestej a v okamihu sa do neho vorvala horda cinanov a vykupila zvysnych par listkov.
S Jamesom sme tak trochu bezradne zostali stat na ceste. Taxikari nam ponukali "fakt vyhodnu" cenu 500 Y za to, ze nas tam oboch odvezu. Na nase stopovanie akosi nikto nereagoval. Nakoniec sme ale mali stastie. Zobrali nas nejaki dvaja tibetania v jeepe. Jeden z nich bol strasne zhovorcivy a na to, ze vobec nehovoril anglicky sme sa celkom dobre porozpravali.
Asi niekde v polke cesty sme prechadzali malou dedinkou. Zrazu auto prudko zastalo a zacuvalo na bocnu cestu. Prekvapkane sme na seba s Jamesom pozerali. "Police!" Zhovorcivy tibetan zacal nieco rychlo vysvetlovat. Pochopili sme len to, ze nas policajti nemozu vidiet, lebo sa vodic dostane do pruseru. Poslusne sme vystupili. Spolu s tibetskym chlapikom sme sa preplizili policajtom poza chrbat. Auto nas uz cakalo. Len co sme si sadli, objavilo sa za nami policajne auto. Policajti s reprakov povedali asi nieco v zmysle, aby sme sa pohli. Tak sme sa rozbehli. Policajti v tesnom zavese za nami. Po nejakych dvoch kilometroch ale zastali. Striasli sme sa ich! Take vzruso.
Vodic este chvilu isiel a potom odstavil auto na kraji. Chlapci vybrali z kufra krabicu a usadili sa na trave. Trochu poodpratavali jacie hovienka a rozbalili piknik. Dostali sme kazdy po flasi s pivom. Zrazu prisiel druhy jeep, vyskocili styria typci a posadali si k nam. Vybalili jacie maso, cim mna teda nenadchli. Co ma ale dostalo bol tibetsky chlieb. Mat tak trochu cesnaku, chuti ako langos. Cerstvo upeceny, fantasticky. K tomu som dostala nejaku strasne ostru nakladanu zeleninu. Za desat minut nas oboch belochov neuveritelne spalilo slnko. A to bolo oblacno ...



tibetska nahorna plosina

LITANG
Litang je vlastne iba male prasne mestecko, ale je v nom hostel (Crane guesthouse, keby ste nahodou mali cestu okolo) so SPRCHAMI v ktorych tecie fakt HORUCA voda. Na druhu stranu, zachod je nechutny (vhodny na pozorovanie roznych zivocichov).
Obyvatelstvo mestecka je prevazne tibetske. Namiesto "ni hao" sa tu vsetco zdravia "tashi delek," co je prijemna zmena. K "feeling of real Tibet" tiez prispieva mnozstvo budhistickych mnichov a fakt ze asi kazdy tu ma v ruke ruzenec alebo prayer wheel (ako sa to preklada? modlitebny valcek???)



Podvecer som sa vydala na prechadzku. Zatulala som sa na predmestie, lebo som si chcela pofotit kopce. Namiesto krasnej panoramy som ale objavila smetisko. V podstate to nebola ani organizovana skladka tuheho komunalneho odpadu, skor to vyzeralo ako za romskou dedinou (no offence). Natrafila som tam na nejakeho draveho ftaka. Zjavne si na niecom pochutnaval a nezelal si byt ruseny.



co bude dnes dobreho?

Neuveritelne nadherna priroda ... to nema len tak niekto ... a toto si s nou urobia. Jasne, ze je iracionalne ocakavat od tibetanov, ze budu zit rovnako ako pred starociami. V harmonii s prirodou s jakmi v centre diania. Je tu dvadsiate prve storocie. Plastove obaly dobyli svet. A strecha sveta sa teraz prehyba pod odpadkami.

Po ceste naspat som stretla take zlate tibetske deturence. Chvilu sme skakali gumu, hrali sa nahanacku, pisali si anglicke a tibetske pismenka do prachu. Strasne dobre sme sa bavili. Potom sa zotmelo, nuz som sa rozlucila a chcela pobrat do hostela. Ale ups. Deti ma nechceli pustit. Zo zlatych tibetskych deticiek boli zrazu male harpye. Tahali a strkali ma, mykali za moju fotakovu tasku a nieco vykrikovali. Vyzerali trochu nebezpecne. Hlavne preto, ze ich bolo dost vela. Chvilu som si myslela, ze kricia nieco v zmysle "este nechod!". Az potom som si uvedomila, ze vlastne chcu peniaze.
Ktovie, ci si to ti turisti naozaj neuvedomuju, ze ak rozdavaju detom cukriky a peniaze, alebo hocico ine, robia z nich vlastne zobrakov. V afrike sa to dostalo uz do extremu. Deti su ako male zvieratka, niektori idioti im vyhadzuju cukriky z okna iduceho auta a deti sa idu po nich uslapat. Kde docerta moze taky maly clovek potom ziskat akykolvek pocit vlastnej hodnoty?

Nakoniec sa mi podarilo odist. Bez zaplatenia vykupneho.