cwbe coordinatez:
809096
2457963
2873028
3273616

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::
total children::3
1 ❤️


show[ 2 | 3] flat


Tlačenka ako návod na výstavu

V Galérii Jána Koniarka v Trnave je možné vidieť výstavu, ktorej sa dostalo neobvyklej mediálnej pozornosti. Asi preto, že vystavujúci Daniel Bidelnica je umelcom, ktorý sa teší priazni celebrít, bulváru a mar­­kí­­zackej Smotánky. Potiaľto je to v poriadku.

Ak by sme šli ďalej, tak spojením trnavskej galérie s tvorbou tohto umelca sa konečne zreteľne zviditeľnila neistá pozícia regionálnych galérií v mocen­ských hrách súčasného Slovenska.

Ak by niekto tvrdil, že Daniel Bidelnica je kontroverzný autor a jeho umenie slovenskú výtvarnú scénu rozdeľuje na zá­stancov a odporcov, tak by mu neprávom pripísal dôležitejšie miesto, aké v skutočnosti má. Je totiž autorom, ktorý sloven­ských kunsthistorikov vôbec ne­zaujíma.

Či je to spravodlivé, ukáže až história. Ale to, že jeho výstava do doterajšej výstavnej stratégie trnavskej galérie nezapadá, je nepopierateľný fakt.

Autistickí kurátori

Pred pár rokmi sa riaditeľom galérie stal Vladimír Beskid, kurátor a autor mnohých výstav, s ktorého názormi nie každý musí súhlasiť. Rozpoznateľný rukopis, nasadenie, s akým obhajuje svoju líniu, z neho urobili výraznú postavu umeleckej komunity. V Trnave dáva priestor mladému umeniu a dielam klasikov súčasného ume­nia, ktorých tvorba je prijímaná za všeobecne platnú hodnotu. Prednedávnom to bola výstava Petra Rónaia a na september sa pripravuje prehliadka Dezidera Tótha.

Beskid vyhral konkurz na miesto riaditeľa zrejme aj vďaka koncepcii, ktorú v galérii presadzoval. Čo sa stalo, že siahol po programe, ktorý jeho neprajníkov naplnil škodoradosťou? Ide o náhlu zmenu vkusu alebo je to „povinná daň“ tlaku okresných snaživcov?

Na druhej strane treba priznať, že silnejú aj hlasy, ktoré presadzovanie stratégií jednotlivých kurátorov považujú len za autistické predvádzanie sa, o­povrhujúce túžbami a potrebami bežného kultúrneho diváka. Mali by dostať rovnakú príležitosť všetky podoby umenia, pretože galéria je verejný priestor?

Otázok by bolo viac. Kto na ne odpovie? Umelci? Bude ich to zaujímať až vtedy, ak by bol Bidelnicovi pridelený ich výstavný termín? Odpovie riaditeľ dotknutej galérie? Podobný „dotyk“ už zažila nejedna galéria. Netreba zabúdať na fakt, že práve on je zodpovedný za inštitúciu, ktorej rozpočet schvaľuje kraj, čiže ten subjekt, ktorý rozhodol o výstave.

Alebo odpovie správna rada galérie, ktorá každoročne posudzuje a schvaľuje výstavný prog­ram? Jej protest ako poradného orgánu galérie by bolo len smiešnym a zbytočným gestom. A čo tak zastrešujúca Rada múzeí a galérií? Tá sa pri niektorých kauzách ozýva, ale ide o zá­ujmové združenie a jeho krik má asi takú váhu ako hlas drobnochovateľov a záhradkárov pro­testujúcich proti praktikám supermarketov.

Dobrý pán a poslušný sluha

Čo robiť? Rezignovať či bojovať? Dohodnúť sa. Samozrejme, pokiaľ sa tomu, kto rozdeľuje peniaze, chce. Dohoda stojí a pa­dá na chytrosti a taktike riaditeľov, riaditeliek galérií a na vôli samosprávnych krajov. Je to takto v poriadku? Vyčerpávajúca hra na dobrého pána a poslušného sluhu je vždy len riešením ad hoc.

Osvedčenou cestou, ako sa vyhnúť mocenským „nedorozumeniam“, je nezasahovať do chodu galérie počas funkčného obdobia toho-ktorého riaditeľa. Umelecká a kunsthistorická ko­munita by sa mohla spamätať a iniciovať pracovnú skupinu, trebárs aj na ministerstve kultúry. Tá by vypracovala konkurzné a funkčné smernice, ktoré by sa týkali činnosti galérií pod krajskými a štátnymi zriaďovateľmi. Možno aj ako dodatok k zákonu o múzeách a galériách.

Zatiaľ to vyzerá tak, že ak sa už niekto dostane na riaditeľskú stoličku a spriatelí sa s pánmi z radnice, môže tam byť až do smrti. A ak sa nespriatelí?

A možno by pravidelnou obmenou riaditeľov s ich predstavami, koncepciami a stratégiami a s vierou v rovnosť šancí raz došlo aj na výstavu Daniela Bidelnicu. Ale už „normálnou“ cestou a bez tlačenky z „kraja“.

26. 7. 2007 | Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)