cesta Tureckom

trasa

11.5.2007
Ráno som prišiel do Sofie. po tom čo som sa zbavil taxikárov (až neskôr som si uvedomil, že keď zúrivo krútim hlavou vlastne pritakávam :)som nasadol na bus 284 a po chvíli už som cvikal lístky pre zopár bulhariek. Po polhodine cesty som vystúpil na konečnej aby som zistil, že som stratený. Tak som sa spýtal jednej slečny na cestu. vedela dobre po anglicky a vybavila mi taxík za 4 LEV na hlavnú stanicu. Ešte mi aj dala telefónne číslo, že keby som sa stratil mám jej zavolať. Na stanici som si kúpil lístok na večerný bus do Istanbulu (24 LEV). Potom som sa vydal hľadať nejaké ubytko, lebo som predošlú noc nespal. Skončil som v jednom hotelíku kúsok od stanice. Má to jeden 70-ročný ujo. Bol 8x v bratislave a dokonca mal manželku zo slovenska. Na nose má hrubé okuliare a keď niečo nevie prečítať, tak si nasadí ešte jedny...áách spomienky často si povzdychne keď hovorí o bratislave, o univerzite komenského o 68-mom, o dunaji...


Sofia, prvá brána východu, smutná bohyňa múdrosti..večne upršaná kam kráčaš?
nič, len šedé steny pod závojom prachu. a odraz zapadajúceho slnka na zlatých strechách kostolov.

12.5.2007
Po 9-hodinovej ceste som v Istanbule. Istanbulský otogar-autobusová stanica je obrovská. Našťastie sa našiel jeden kamarát (arkadaš) čo ma zaviedol do VanGolu autobusovej spoločnosti kde som si kúpil lístok do Tatvanu 1900 km juhovýchodne od Istanbulu. Lístok stál 55 YTL v prepočte 1200 Sk. Vyrazili sme 12:30. V buse je to samý turek..drsné tváre, nedbalá turecká elegancia :) väčšina vyštafírovaní v sakách, topánky do špicu. Keď som si ráno kupoval lístok prišiel som do kancelárie. Vedúci ležal na troch pohyblivých stoličkách na bruchu a hlava mu visela dole. Musím zistiť ako sa volá táto ásana. Keď sa zobudil hodil na seba košeľu a úradoval. Toľko k tureckej elegancii :)
V buse to vyzerá asi tak, že: Čaj? Ja: Tamam-to akože OK. Druhý čaj? Of course!...10. čaj? Jasné!! sem s ním. čaj sa pije stále a všade. energie som mal ako atómová bomba..obsedieť bolo ťažké. Zaspávam-čaj...zobúdzam sa..čaj. Prestávka? šup na tuvalet a čaj, prípadne 2 čaje za sebou. Sedím s mladými turkami úplne vzadu v buse, asi na najhoršom mieste. cesta trvá 24 hodín. V noci mi nebolo moc do smiechu keď som si všimol, že medzi batožinou prevážame bradatého chlapa so šialeným pohľadom a jeden dedo sa mi vysmrkal na sedačku. Majú ma tu radi :)
Ráno som sa zobudil do krásnej scenérie-drsné hory, zasnežené kopce, okolo cesty pastieri s ovcami. Deti nám kývajú. Ale..všade je armáda, obrnené transportéry, guľometné hniezda, kalašnikovy...kde to som?
Na obed sme prišli do Tatvanu. na kopcoch je stále veľa snehu, prší. Rozhodol som sa pokračovať do Vanu, lebo plánovaný výlet na horu Nemrut Dag nevyzerá ako dobrý nápad, ale vyhadzujú ma z busu...nechcú mi predať lístok ďalej. Navyše mladý Ismail, čo sedel vedľa mňa mi ukradol slnečné okuliare.


Tatvan

Tatvan - divoký východ. Hneď sa ma "ujímajú" taxikári, ktorí skásnu 7 YTL za kúsok zvezenia. Na dolmuš by ma asi nepustili. Všetci sa pri mne pristavujú. Whats your name? Podávajú ruky....väčšina štrbaví s veľkým úsmevom..werárjufrom? deti sa na mňa tlačia. dávam si pozor, aby mi zase niečo nezobrali. Som tu ako atrakcia dňa. Ťahajú ma na autobusovú stanicu..tým sa vyšmyknem. Ďalší ma odprevádzajú na dolmuš..azerbajdžanské deti s modrými očami. Všetci chcú bakšiš. Stále je okolo mňa kŕdeľ ľudí ako v blázinci, tak si sadám na lavičku a čítam si. Nakoniec som sa dostal do autobusovej spoločnosti kde je aký-taký kľud a kupujem si lístok na zajtra ráno do Akdamaru za 10 ytl a ubytovávam sa po strašnom vyjednávají za 15 YTL v hotely Ustun. Aj tak je to veľa za túto špajzu 2x3 m so stĺpom v strede. Na oknách je niečo nepriehľadné s názvom security tarp a predtým ako som vošiel do izby som musel počkať pri dverách kým domáci zastrie závesy. začínam mať obavy z tohoto miesta.
Som tu obkľúčený. Len keď idem na toaletu musím zvládnuť 2 rozhovory v turečtine. a toaleta je 3 metre od mojej izby. Hrať hru na chameleóna nemá zmysel, lebo medzi týmito ľuďmi svietim. Inak chválim sám seba za skvelý nápad zbaliť si na cestu toaletný papier.


14.5.2007
Ráno som sa zobudil živý a zdravý. vonku je búrka. Bol som veľmi rád, keď som sedel v dolmuši smerujúcom preč z tatvanu. Pri Akdamare som si dal tradičné kurdské jedlo...je to vlastne lečo, ale s mäsom a ich koreninami+ryža a chlieb...výborné. milujem kurdskú kuchyňu. Medzičasom sa vyčasilo.

farebný obed

Po obede som nasadol na čln a vyrazili sme k ostrovu. Ostrov akdamar sa nachádza pár kilometrov od pobrežia jazera Van. Je na ňom starý arménsky kostolík a cintorín. Van je obrovské slanovodné jazero...myslím, že má plochu niečo cez 3000 km2.


Van Golu


arménsky kostolík


pohľad z Akdamaru

Po prehliadke kostola ku mne pristúpila skupinka mladých kurdov, že odkiaľ som. Ja že zo slovenska. a oni, že: Aaa slovenskooo. si komunista, marxista? lebo mi sme. a potom na mňa vysypali záplavu názvov guerilových skupín z celého sveta bojujúcich za nezávislosť apod. Viva ETA, IRA, PKK, Viva zapata, Viva Castro, Viva Che Guevara, Dostojevskij, Kant a Schopenhauer...atd atd Bush good....Sadam bad...ale aj tak amerika-Imperialism..No bola s nimi veľká sranda odhliadnuc od ich ľavicovej orientácie. Ale dokázali tolerovať aj iný názor a po chvíli som zistil, že majú naozaj zmysel pre humor a že si z toho dokážu aj vystreliť..trochu ironický ako ja :) Púšťajú mi kurdskú hudbu a asi po dvoch spoločne strávených hodinách ma pozývajú, že nech idem s nimi, že si musím pozrieť mesto v ktorom žijú - Diarbakir. Hlavné mesto Kurdistanu. Je to skoro na mojej trase, tak súhlasím, že s nimi strávim ešte jeden deň.
Poobede ešte ideme do mesta Van pozrieť si zrúcaninu hradu a večer trávime pre Tavle, čaji a hraním na gitare pri brehoch jazera. Kale-jeden z mojich spoločníkov hrá kurdské piesne...krása..niektoré mi trochu pripomínajú ruské pesničky. zastavujú sa pri nás ľudia a objímajú Kaleho a jeden ujo ho aj vybozkával:)

ukazka: http://rapidshare.com/files/41137783/Kale.rar.html

O 23:00 nasadáme na bus do Diarbakiru. cesta z vanu do diarbakiru nebola moc prijemna...kurdske cesty su ovela horsie ako turecke a tych 380 km trvalo vyse osem hodin. navyse po ceste bola vojenska kontrola...nebolo mi vsetko jedno hlavne ked som si uvedomil, ze v batohu mam jednu knihu v kurdstine....nastastie ju nenasli...ale bolo to velmi neprijemne...po par hodinach znovu zastavujeme...svetlo v buse sa rozsvietilo a pocujem vykrikovat nejaky megafon....hala allah ...snad nie dalsia kontrola//nastastie je to iba pumpa...som unaveny..nespal som uz asi 24 hodin...mehtap sa a pyta are you hungry?...ja: No tešekur ederim - nie, dakujem....asi za minutu arent ju hangry? no, Im ok problem jok. vychadzju sa najest...lahnem si, ze idem spat...asi za dve minuty je nado mnou mehtap: peter will eating something small? OK rezignovane idem jest//asi sa boja aby som neumrel hladom...davam si čorbasi - polievku...ale jem pomaly, lebo viem, ze ked to dojem budu ma nukat dalej...nakoniec koncim s polievkou///a oni na mna vyvaluju tie velke ustaroste ne ociska...arent you hungry?...eat Peter, eat...tak si dám ešte syr poliaty medom a čaj. dufam, ze to prezijem...potom uz nastastie musime nastupovat do autobusu///este mi šplechnú na ruky citronovu vodicku a ide sa dalej. tolko ku kurdskej pohostinnosti.

Do Diarbakiru sme prišli skoro ráno - ja teda riadne unavený s miernymi žalúdočnými problémami.Džanan a Mehtap ma ubytovali u seba doma..osprchoval som sa a išiel som spať..posteľ na nezaplatenie...ony dve a Xerzin išli do práce...k poézii tureckých/kurdských mien: ženy majú často mená spojené s prírodou..napr. Mehtap-mesačný svit, Džanan-srdiečko alebo milovaná, Sedef-matka periel...muži majú mená náboženského pôvodu ako Murat, Mehmet, Ibrahim/Abrahám...

Asi o dvanástej prišiel pre mňa Xerzin a zobral ma do nemocnice kde pracuje. tam som sa zoznámil asi s celým personálom od sestričiek po riaditeľa.všetci sú na mňa nekonečne milí a celé poobedie sa len fotím, kecám, vymieňam si maily, telefónne čísla... zase som tu za atrakciu.


Ja a Songul-posledná ruža


tuto fotku asi predam T-mobilu


salma hayek :)


fyzioteroristi


potom prichádza Mehtap a Džanan a ukazujú mi mesto...historické jadro je zaujímavé. Je tu veľký bazár, Ulu Džami-mešita, starý hotel z čias hodvábnej cesty... a hlavne obrovské staré hradby-symbol a pýcha Diarbakiru. Pri hradbách však odporúčam si dávať pozor-sú tam bandy detí, ktoré prepadávajú a okrádajú ľudí...našťastie na tých čo vyštartovali po mne stačilo škaredo pozrieť a trochu ich odstrčiť...potom ešte za nami išli možno 5 minút, ale už si držali odstup a iba vykrikovali. Na ulici tu žije veľa detí. Je úplne normálne že rodina má 10 a viac potomkov...väčšinou sú veľmi milé. snažia sa niečo predať, alebo vyžobrať ..sú aj výborní sprievodcovia po meste..v každom prípade si však treba dávať pozor na peniaze a nikdy nesmú vidieť, kde je peňaženka :) stávali sa mi aj také situácie, že ma nejaké malé dievčatko-mne asi po kolená prenasledovalo...zavesila sa mi na tričko a ani za svet sa nechcela pustiť.



kurdská izba


decká


...ďalšie...


:)


Večer som potom strávil v spoločnosti Mehtap, Džanan, Xerzina, Songul, čaju, tureckých sladkostí a kurdskej hudby pri brehoch rieky Didžle-Tigris. Po prehováraní som sa rozhodol v Diarbakire zostať ešte jeden deň. No vlastne ma ani nemuseli dlho prehovárať :-)

Nasledujúce ráno som vyrazil na výlet do Mardinu..starobilého mestečka postaveného v kopcovitom teréne s výhľadom na mezopotámiu a Sýriu. Keď v Tatvane boli všetci štrbaví, tak tu je väčšina škuľavých :) Trochu preháňam, ale nedalo sa nevšimnúť. Strávil som tu jeden deň...poskytol desiatky rozhovorov :) vypil litre čaju, stratil sa v miestnom bazári...uvedomil som si, že som pravdepodobne jediný turista v juhovýchodnom turecku. Večer som išiel zase do nemocnice a potom sme sa dlho do noci rozprávali na byte.


Mardin-výhľad na Sýriu


ulice Mardinu


bazár-Mardin


dobroty

Nakoniec som v Diarbakire nezostal jeden deň navyše ale celý týždeň. Túlal som sa po uliciach, pil čaj, spoznával ľudí a hudbu..jedlo. fascinoval ma ten život na ulici, energia,chaos, temperament. bazár je na celú kapitolu-predáva, vyrába, opravuje sa tam snáď všetko, leštia sa topánky, vyklepávajú hrnce, ľudia zvárajú, brúsia,vykrikujú alebo len tak posedávajú a debatujú.... Občas sa mi stalo, že som zašiel hlboko do tých malých uličiek ...a vtedy ma väčšinou starší ľudia otočili, že sa mám vrátiť, vraj je to tam nebezpečné. inak ceny na bazári boli veľmi férové a v diarbakire a v okolí sa mi ani raz nestalo, že by ma chcel niekto oklamať na cene.


bazár-Diarbakyr


muzikanti ..deep Diarbakyr


Za zmienku stojí jednodňový výlet do Hassankeyfu. Je to niečo ako menšia Kapadokia-veľa jaskýň zčias prvých kresťanov prípadne ešte starších..nádhera. V niektorých ešte dnes žijú ľudia. Bohužiaľ na rozdiel od Kapadokie Hassankeyf nie je chránený UNESCOm a do konca roku by mal zmiznúť v rámci projektu GAP pod hladinou obrovskej priehrady. Niečo podobné sa v Kurdistane stalo už viacerým archeologickým lokalitám.Ak teda chce niekto vidieť Hassankeyf je nejvyšší čas tam vyraziť. Stretol som tam ďalších milých kurdov-rodinku, ktorí ma pozvali na piknik...V tom čase som sa iba usmieval nad tým ako ma turci v Istanbule strašili, že kurdovia sú nepríjemní ľudia..Krajších a pohostinnejších ľudí som nikde zatiaľ nestretol.


predavači..aj ružu mi dali


hassankeyf


...


..


hassankeyf piknik


piknik-pokračuje


na ceste domov...


...som stretol upírov :)


Cez víkend prišiel Kale z Vanu a viacerí sme vyrazili na roadtrip do Šanliurfy - mesta v ktorom žil prorok Abrahám resp. Mr. Ibrahim :) V Urfe som potom strávil ďalší krásny čas u Mr. Šina a jeho priateľov...pri víne, gitare a ovocí nový svet. Celkom sa im páčili pesničky od tublatanky :) a po niekoľkých pohárikoch už môžem hovoriť aj po slovensky a rozumieme si. Lúčenie po viac-menej spoločne strávenom týždni bolo veľmi veľmi ťažké, ale show must go on...a ja pokračujem v nedeľu večer smer hora Nemrut sám.


Urfa


...


posledná večera...tradične na zemi-prestreté na novinách

Do Adiyamanu som prišiel asi o 22:00 a hneď sa ma ujala miestna turistická mafia. odchytili ma hneď ako som vystúpil z autobusu a ubytovali...na moje prekvapenie som tu videl viacej turistov..ešte väčšie prekvapenie bolo keď som zistil, že sú z čiech...samozrejme boli pri pivečku a frflali, že to zase až tak za veľa nestojí :)asi takto: jo jako boli sme při tý hrobce..jako je to pěkný vidět to, ale je to jen taková díra v zemi asi 150 metru, ani na konec sme nedošli, protože je tam hodně blata...
a potom tam bolo jedna malá japonka z hirošimy, ktorá cestovala ako ja sama. doma zberala ryžu a teraz si cestuje...bola už mesiac v turecku a nevedela ani moc po anglicky a po turecky vôbec. neviem ako tam fungovala....ale ryža asi vynáša, lebo po turecku chcela letieť na nejaký čas do dubaja.
tak s bratmi čechmi som si dal pár čajov..oni pív a išiel som spať. v noci sa mi niekto pokúšal dostať do izby. bol som zamknutý. potom som radšej zavrel aj okno.


ráno som sa prešmykol okolo recepcie, a zdrhal som...nechcelo sa mi dohadovať o cene za výlet na Nemrut..večer po mne chceli asi toľko čo som zaplatil za cestu z istanbulu do tatvanu 1900 km. Nemrut je od Adiyamanu asi 50 km...takže fuck of keď začínajú na takej cene. Na stanici som sa spýtal na dolmuš do Kahty. Hneď sa ma ujal majiteľ miestneho obchodu, ktory ma v Kahte hotel, že všetko zariadi. Zdržoval ma asi 2 hod. v jeho obchodíku, že sa nevie spojiť s autobusom, a že je na ceste..keď ma to prestalo baviť, som mu povedal, že idem stopom a zrazu...OK, OK a hneď sa vedel dovolať aj všetko a o 5 minút som sedel v dolmuši do Kahty...pekne s miestnymi a za miestnu cenu 3 YTL nie 60 YTL ako po mne chceli v hotely.
V kahte som sa ubytoval v jeho hotelíku a vybral som sa na Nemrut peši...pozerali na mňa ako na blázna...pochopil som po chvíli..40stupňová horúčava..na nemrut je to 12 km a prevýšenie skoro 2000 m. našťastie bez batohu iba s fľašou vody. ale bola to fajn cestička...stretol som kravy a inú zverinu, krásne pastierky, a nekonečné ticho a priestor v horských údoliach. pred vrcholom som bol asi za 4 hodiny...potom som stopol jedno autíčko s tureckými turistami.


cesta na Nemrut...ešte len tuším čo ma čaká


torooo


ešek-osol


Nemrut-vrchol



cestou späť som musel odmietať viacero áut. medzi inými aj mehmeta, ktorý mi chcel deň pred tým predať ten brutal drahý lístok..teraz ma už chcel zobrať zadara..ale zošlapal som to po svojich...dúfal som, že stretnem tie pastierky :-)) do dediny som prišiel za tmy, ešte som pokecal s jednou američankou a išiel som spať.


Ráno ma čakala dlhá 15 hodinová cesta...opúšťam kurdistan a idem do stredojuhu turecka. k dedinke bozyazi na stretnutie rainbow family. V Mersine som prestupoval na bus do Bozyazi. Pýtam sa šoféra, že za koľko sme v bozyazi: on že 2 hodinky. supééér myslím si, dojdem tam ešte pred západom slnka :) po troch hodinách sa stmieva..máme prestávku...tak to využijem a pýtam sa šoférovho asistenta, že to bozyazi, ne kadar zaman? za koľko sme tam? a on že: za tri hodinky :( hm..aj toto sú turci...odhady času im niekedy moc nejdú.
tak do bozyazi som prišiel o 23:00..je to malá dedinka. Taxikár ma odviezol do nejakého hotela. Domáci sa nedal ukecať na nejakú rozumnú cenu, dokonca ani po mojom teatrálnom odchode, že idem pohľadať niečo iné...po chvíli nočného blúdenia mi došlo, že mám zlú vyjednávaciu pozíciu...sám v noci na neznámom mieste, iný hotel tam nebol a na pláži sa mi spať nechcelo..všade sa potulovali miestni. tak som sa s dlhým nosom vrátil...ale izba to bola pekná :)


bozyazi

Ráno som nakúpil zásoby na týždenný camping v horách a išiel som za bratmi a sestrami z dúhovej rodinky :)

uf kto nebol, neuverí, krásni ľudkovia, deti vetra a ohňa...deti zeme..slobodní..starí známi, aj neznámi, s úsmevom vedení duchom..zišli sme sa z každého kúta sveta..z turecka, iránu, japonska, bavarie, US, izraela, nemecka, rakúska, čiech, francúzska, kanady, talianska, poľska, španielska, ruska, estónska, grécka... aby sme nachvíľu vytvorili jeden kmeň, precítili jednotu, pochopili rozdiely, našli svoju celistvosť...ďakovali matke zemi a spievali pre ňu piesne, tancovali a vytvorili niečo krásne... niečo dali, niečo prijali a priniesli späť do babylonu. stojíme v kruhu a pri speve slabiky OM sa z našich vibrácií stáva jedna, zo spektra farieb svetlo..z rieky more..potom ticho...subham astu sarvadžagatam...sťastné nech sú všetky bytosti..niekto nahlas, niekto srdcom..dúha

stretol som dosť veľa ľudí, s ktorými som bol pred rokom na sinai...niektorých, poznám spred dvoch rokov z turecka...veľa nových priateľov som našiel..hlavne z iránu.. miesto je krásne...vysoko v horách. slniečko, čistý horský vzduch..sme vo výške asi 2000 m s výhľadom na stredozemné more. hey bobby marley, sing something good to me :)všade je hudba.. iránske piesne, turecké piesne, americké piesne o horách montany, kubánske a španielske pesničky, talianske piesne o rybároch, indické mantry..piesne bobba marleyho o slobode. a je to dobre, dobrá medicína...

Noci sú chladné..ráno je na tráve aj námraza, ale v novom spacáku som ako v perinke.

Na druhý deň prišli tureckí vojaci - Jandarma....vraveli, že nemáme písomné povolenie na camping, nebezpečenstvo lesných požiarov, že miestnym prekáža náš výzor,...a že máme do hodiny opustiť miesto, lebo nás vyhodia násilím a zničia stany...diskutovať sa s nimi nedalo, spravili sme talking circle, okolo nás kruh vojakov so samopalmi..kruhy v kruhoch z kruhov tvorené.

po chvíli sme došli k záveru, že nemáme moc na výber, pretože aj keby nám chceli dať povolenie, mali príkaz zhora nás vyhodiť..tak sme sa začali baliť.


evrytyn gonna be allright...brothers of green..dont worry :)

Presun trval nie hodinu ale dobrého pol dňa, ale bolo to veselé :)..veľká párty, len za pochodu...hudba, tanec, rozdávanie jedla..len vojaci sa nejako nezapájali. Armáda nám nakoniec vybavila zadara autobusy, až do Anamuru, lebo v Bozyazi nás nechceli...asi si predstavili 150 hipisákov v strede ich dedinky, väčšina bez peňazí na ubytovanie, takže ani biznis by z nás nemali, dosť neriešiteľná situácia.


..


Žandarma


deportácia-súmrak padá na nás a my sa len smejeme

v Anamure nás potom ubytovali na svojej pláži..nádhera-čistá vodička, žiadne odpadky. Ráno síce prišli, že sa musíme presunúť na pláž, ktorá patrí polícii, ale to bolo už tak absurdné a vyvolalo to taký smiech, že to nechali tak..
Anamurská jandarma bola trochu milšia, nechali nás na pokoji, občas prišli prehodiť pár slov, ale bolo vidieť, že sa medzi nami dobre cítia. dokonca sa zapojili do talking circle, usmievali sa, dávali nám cigarety..no úplne iný prístup ako v Bozyazi. Povedali, že ak chceme môžme zostať v ich horách a že nám pomôžu nájsť miesto. No sme slobodní, môžme zostať kde chceme, na pláži, alebo ísť kamkoľvek, kedykoľvek...slobodná vôľa, slobodná voľba...nie sme organizácia, nemusíme čakať čo nám povie Jandarma...


food circel

a tak sme sa rozhodli pre miesto kde sme boli v roku 2005 na svetovom stretnutí rainbow family asi 300 km od Anamuru - Eynif.
Armáda nám znova vybavila autobusy :)


exodus..movement of Jah people


na ceste




pózovanie


v dedinke Bashlar nás privítala pri západe slnka teta s oslíkom a kŕdeľ detí...poslednú časť cesty na náhornú plošinu Eynif sme išli všetci aj s proviantom na korbe jedného náklaďáku...zázrak ako sme sa tam pomestili.
nakoniec sme dorazili...privítala nás zase Jandarma, ale tentokrát slovami Hošgeldiniz - vitajte doma :)


Eynif








tree of life? :)


studnička pre nás..aj pre zvieratá

..nasledoval prvý seed camp workshop v dejinách, ktorý sme zvládli za dva dni...väčšinou buduje tábor zopár ľudí a trvá to týždne.


ateš


bača

...a potom už len hudba a tanec..










cesta domov bola zase plná haluzí, stopovanie, kilometre a kilometre peši v horách s batohom na chrbte bez kúska tieňa, naháňanie autobusu pri splne mesiaca..a hlavne kultúrny šok s príchodom na slovensko...no vlastne už do bulharska.

fly like the eagles flying so high circeling the universe on the wings of pure light

viac fotiek z rainbow stretnutia(nafotil Chinua-tiež niektoré z tých ktoré som použil hore): http://www.flickr.com/photos/nuwah/sets/72157600359735889/