.prvé lano máme za sebou, tu je stručný report:
základný parašutistický výcvik by mal spočívať v 10 hodinách teoretickej prípravy, lež nie je to celkom tak, aspoň nie v Slávnici. Náš inštruktor, Martin K. z Roja divých svín Trnava, nám rovno povedal, že po 3 – 4 hodinách ideme skákať. A tak aj bolo: začali sme v hangári výkladom o padáku, s praktickými ukážkami a elementárnym názvoslovím; na otázku, či by som ná-ho-dou nepotrebovala menší padák (vážim 44 kg), sme dostali odpoveď „malé padáky pre žiakov nemáme, ale nosnosť padáka je limitovaná iba zhora“ (ha!).
Pokračovali sme prípravou na 3 riešiteľné „opravy“ padáka vo vzduchu a jemnými náznakmi toho, ako využiť vietor pri konečnej navigácii na plochu letiska. Medzitým sme si odskočili do lietka nacvičiť výsadok a základnú kontrolu padáka a blabla. Do toho sme kládli velice intelygentné otázky typu „čo robiť, ak fúka silný protivietor a kontinuálne cúvam“ – náš inštruktor sa usmial a povedal, že „to sa nestane“ (ha!). dorazili sme to nácvikom na húpačke, pri ktorom ma v dehonestujúcej situácii (rozmotávanie závitov) pristihli ea & spol., radostne sa lúčiaci po tandeme.-)
pred štvrtou sme sa navliekli do kombinéz, do ucha vysielačku, parádne helmy a okulky a popri poľských skydiveroch, ktorí tam na „skateboardoch“ nacvičovali zostavy pri voľnom páde, som sa tam cítila mierne frustrovane ako správne začiatočnícke škôlkarske pelo.-) TomXa vybavili záhradníckou kombinézou dimenzovanou na minimálne o hlavu menšieho človeka, takže sme tam medzi všetkými tými profíkmi vyzerali ako dve tupelá s podedeným výstrojom po prarodičoch.
ďalšie udalosti sú na videu:



(to bolo neplánované prekvapko od inštruktora, juch) a začína sa to komicky, lebo navigátorovi (mimochodom, nepôsobil na mňa veľmi dôveryhodne, ťahali z neho tuším nielen cigarety) dochádzali baterky na vysielačke a pri kontrolnom navigovaní som počula len „-avá“, čo je pri slovách ako ľ-avá a pr-avá, myslím, podstatné.
lietko bolo rozkošné: Brigadýr L 60 S, taká skladačka z Kinderka



..a fúkalo tam, ako správna pipka som strašne túžila len po jednom: mať pri sebe balzam na pery.-)
výsadok prebehol hladko v 1 200 m n. v. Žiadne strachy a hysáky sa nekonali, aj keď sekundu vo dverách mi nebolo všetko jedno. Najprv Tomáš, potom ja. Jump!
Pozn. TomX: Zaujímalo by ma, na čo vo dverách myslia iní parašutisti. Ja som myslel na pivko, čo si dám tam dole :) motivácia síce hodná kopáča kanálov, no verte mi – bolo to jedno z najlepších, čo som v živote vôbec mal.
Cca 3 – 4 sekundy voľného pádu, šklbnutie a vedela som, že padák je zrejme otvorený. Prečo zrejme? Nemohla som ho vizuálne skontrolovať, lebo sa mi stalo to, čo neviem či sa stáva normálnym ľuďom: keďže postrojové popruhy mi boli trochu veľké, celý postroj sa mi posunul dohora tak, že hrudný popruh som mala na krku pod bradou a škrtil ma, zároveň som mala ruky v divnej polohe, nemohla som ich vystrieť hore a riešiť to, čo som mala. Asi za sekundu-dve som si uvedomila, čo sa vlastne deje a z celej sily som trhla hrudným popruhom spod brady približne do pôvodnej polohy. Takto spätne som veľmi rada, že som pri tom manévri nezavadila o odhadzovačku, prípadne o záložný padák.-) konečne som mala voľné ruky, padák bol ok, pekný červeno-žltý.-) stratila som niekoľko cenných sekúnd a vietor fúkal...tákže som uchopila riadiace popruhy, omrkla výškomer a skúsila nejaké zatáčky. Letisko bolo predo mnou, no fear, hoci som si zatiaľ neuvedomila, že dosť ďaleko.-) videla som Tomáša, ako sa pekne približuje k letisku. Ozval sa navigátor, asi na dva ťahy sa mi aj darilo robiť, čo mi hovoril, ale potom sa zdvihol silný protivietor a jeho posledné slová boli „až tak ďaleko my nevidíme“. Signálu už nebolo. No papačko.-) vietor bol siný, nemohla som NIČ. Neklesala som, cúvala som. Myslela som hlavne na to, že nesmiem zvyšovať rýchlosť. Mrk na výškomer, 500 m, letisko už bolo pápá, Tomáš práve pristával cca tam, kam si zaumienil.-) obilné pole pri letisku pápá, lesík za poľom pápá, ďalšie pole páčko, aj cesta a traktor...no reku lol, môže to byť horšie? Áno, blížil sa Váh, pekne od chrbta, to už som bola nasratá a vzduchom sa niesli vulgarizmy najhrubšieho zrna. Za cestou s traktorom sa rozprestierala velikánska ďatelinová lúka, tak som si povedala, že tu alebo nikde, kašlať na pravidlo, že pod 100 m nerobiť otáčky, jednu peknú som dala a zakončila som ju ukážkovým pristátím na rovné nohy bez pobehnutia rovno doprostred lúky. Nikto ma nevidel, takže mi musíte veriť.-)) osobne som s pristátím spoko.-)
padák sa mi rozprestrel za chrbtom ako obrovský vlčí mak na ďateline a ako som sa tak na ňom popri záchvate smiechu kochala, zadul vietor, padák sa nafúkol a ešte asi 2 metre som ryla teniskami do hliny. Musela som sa hodiť na padák ako brankár na loptu.
padák bol v absolútnom poriadku, nepoškodený, nezašpinený, ja rovnako, odopla som sa, zložila prilbu, pobalila padák a v plnej výbavičke som si to šinula cez lúku, za tú chvíľu, kým po mňa prišli Martin s navigátorom, som sa do nitky spotila.-)
fajnovučký trapas, najmä keď sme so zablateným autom s privretou ďatelinou vo dverách zaparkovali pred manifestom na letisku, nuž čo, veľké mi to bolo všetko, potom som si skúsila Martinov menší postroj a bol mi úplne fit, škoda že som nemala ten, nebol mi ma ten velikánsky priškrtil a mohla by som skôr riadiť atď. Ani ten vietor neodhadli celkom, hovoril pilot, už keď sme sedeli dolu na kofole. Akurát cvičné padáky majú iba veľké, dimenzované pre 80 – 110 kg chlapov, tak neviem...ale prihlásili sme sa s Tomášom na pokračovací, držte palce.-)