Tri základné životné pohyby tvoria dialektickým vzťahom jeden – jednotu našej životnej reality. Sú k sebe viazané, vzájomne sa predpokladajú aj zatlačujú – to je na ich vzťahu práve to dialektické. Ak dominuje jeden, potom sú ostatné tu, ale v móde absencie.

Naša životná realita, tak ako ostatné reality, je realitou vo vzťahu k iným súcnam – súčastiam univerza. Každá realita ako realita je individuálna a indvidualizovaná. Je plne určená, t.j. nie žiadna stránka v nej nie je bytostne neurčená. Preto dianie, ktoré konštituuje našu realitu, ktoré sa Patočka snažil vystihnúť ako životný pohyb, je zároveň dianie našej individuácie. Náš životný proces ako proces plne určený, základná životná štruktúra, pobyt in concreto je dianím hic et nunc, v určitom čase, vo vzťahu k iným prírodným aj historickým (spoločenským) skutočnostiam.

Súcna ako zviera, rastlina, kameň sú takisto individuované, zaujímajú celkom určité miesto v priestore a čase, vzťahujú sa k ostatným realitám univerza a sú v tomto vzťahu určené. Ich určenia sú vždy určeniami vo vzťahu. Každá vlastnosť sa konkretizuje tak, že svojim objektívnym korelátom je vo vzťahu k určitej inej skutočnosti – manifestuje sa voči iným realitám (napr. špecifická váha, chemické vlastnosti). Bytie každej veci je plne individualizované, t.j. určené vo vzťahu ku ktorejkoľvek realite.

Minerál je niečo dokonale individuálne určeného, nezameniteľného s čímkoľvek iným. Je po určitú dobu na určitom mieste, vzniká nejako (napr. kryštalizáciou), končí rozpadom. DO istej miery je jeho označenie za individuálnu realitu konvenčné. Sú tu určité podmienky: musí tvoriť útvarovú jednotu, mať istú kontinuitu v priestore a čase, štruktúru atď. Ale všetky tieto stránky konštatujeme my. Túto individuáciu, tieto určenia tá realita sama nesleduje. Tá je vo svojom bytí ku svojej individuácii úplne ľahostajná.

Človek, proces, ktorým je, ktorý obsahuje jeho bytostné určenie, náplň jeho súcnosti, je takého druhu, že pritom o ľahostajnosti k bytiu hovoriť nemožno. U Heideggera znie výmer existencie: také súcno, ktoré sa vo svojom súcne chová k svojmu bytiu. Nebyť ľahostajný je niečo praktické, čo sa týka nášho chovania. To predpokladá, že nám musia byť otvorené rôzne možnosti nášho vlastného bytia. Takéto rôzne možnosti predviedol Patočka v oných troch pohyboch existencie.

V pohyboch umiestnenia do sveta a vyrovnávania sa s ním sa výslovne vzťahujeme predovšetkým k jednotlivým realitám, ktoré máme pred sebou. V treťom pohybe sa výslovne vzťahujeme aj k celku, v ktorom sú reality umiestnené a zachytiteľné, v ktorom jedine sa s nimi môžeme stretnúť. K tomu, aby sme ľudsky existovali, je potrebné stretávanie s jednotlivými vecami. Nie sme veci medzi vecami – ľahostajní voči nim a ich bytiu, ale stretávame sa s nimi, t.j. rozumiem im. Nie sme k nim ľahostajní ako ony voči nám. Veci sa nám ukazujú práve preto, že sme plní záujmov - s vecami sa stretávame v súvislosti našich záujmov. V tejto súvislosti je naša individuácia. Najhlbší záujem je záujem o naše vlastné bytie, o spôsob tohto bytia. V ňom sa vzťahujeme buď k jednotlivostiam, alebo k celku, ktorý umožňuje stretnutie s jednotlivosťami.

Jednotlivé fázy skúsenosti o veci nie sú izolované – sú vždy v súvislosti (horizont). Každá jednotlivosť má svoj význam až v súvislosti, ktorá tú vec definuje, určuje, dovoľuje verifikovať, čím ktorá vec je. Táto súvislosť poukazuje ďalej a ďalej. Skúsenosť vo vneme iba vrcholí. V skutočnosti je to súvislosť poukazov, ktorá ide mimo aktuálnosť. Nie je to iba priestorová súvislosť okolia. Ale isté je, že pred každou jednotlivosťou je predchodný celok, ktorý túto realitu určuje v jej zmysle. Aj keď štruktúru tohto predbežného celku nedokážeme analyzovať, postaviť jasne pred oči. Je táto štruktúra vo fungujúcich poukazoch, vo fázach zaobchádzania s vecami. Popri nás dovoľuje od chvíle k chvíli zaoberať sa tým istým – mať pred sebou istý predmetný zmysel, ten istý v rôznych operáciách. Naša jednotlivá skúsenosť predpokladá vždy pred sebou súvislosť. Skúsenosť nie o jednotlivom, ale o všetkých realitách, predpokladá súvislosť všetkých takýchto súvislostí. Každá realita, ktorá sa zjavuje, nesie so sebou dvor možností svojho zjavovania, svojej fenomenalizácie.

Husserl sa domnieval, že k pôvodnému jadru tejto fenomenalizácie je možné dospieť fenomenologickou redukciou. Avšak Husserlovu fenomenologickú redukciu v podobe absolútnej reflexie nemožno prijať za únosnú filozofickú myšlienku, ktorá by postavila filozofiu na pevnú bázu, ktorá je skúsenostná, a nie špekulatívna. U Husserla chýba vlastná teória reflexie. Je potrebné pojať reflexiu ako životný akt, umiestniť ju do súvislosti existencie, ktorá je na ceste k sebe, ktorá sa hľadá, ktorá si rozumie, t.j. rozumie svojim možnostiam.

V pojme tejto súvislosti máme pred sebou ozajstný fenomén – niečo, čo nie je ani realitou človeka (na jednej strane prežitky, na druhej strane fyzický základ našej situácie - telo), ani to nie je realita vecí, ktorá sa v tom dvore zjavuje, ktorá je vždy individuovaná. To, čo je predpokladom, aby sa jednotlivosť zjavila, nie je samo takouto jednotlivou skutočnosťou. Vo fenoméne súvislosti a celku všetkých súvislostí nemáme nejaké zvláštne súcno, ale bytie toho, čo sa objavuje. Je tu ostrý rozdiel medzi súcnom umiestneným na inom mieste, individuovaným v čase a priestore, a touto súvislosťou, ktorá pre ktorúkoľvek vec určitého typu funguje rovnako, všeobecne a mimo individuáciu. Avšak vzťah k tejto predbežnej súvislosti, k univerzu všetkých vecí tu predsa len je. Všetky naše jednotlivé skúsenosti, objavovanie vecí pred nami je predsa len nejako umiestnené do rámca jedinej reality. Veci chápeme ako súce v priestore a čase – to je prafenomén. (Kant: priestor a čas je jediná forma, niečo jediného a jednotného, a všetky reality sú umiestnené do takéhoto jediného vnútorne súvislého rámca). Tento rámec je celkovo anticipovaný. Ibaže v tej anticipácii nie je daný ako realita, nie je zjavný, nie je sám fenoménom – on fenomenalizuje. To, v čom sa veci ukazujú, nie je iná vec, iná realita. Ak hovoríme o tomto predbežnom rámci, že „je“, potom iba cum grano salis . Aby sa služby a vhodnosti mohli ukázať v tom, čím sú, musia sa ukázať človeku. Musí tu byť ľudská realita, ktorá rozumie svojim možnostiam. Ale svet, súvislosť, v ktorej sa pohybuje naše porozumenie, ktorá umožňuje, aby sa všetko objavilo v súvislosti našej praxe, nie je ani moja, ani večná realita, ale interval, priestor bytia. Toto „medzi“ – bytie a svetlo, svetlo, v ktorom sa veci objavujú, sa nedá pochopiť zo samotných vecí. Tie naopak k svojmu objaveniu predpokladajú svet. K svojmu objaveniu, nie k tomu, aby boli. Nemôžeme postupovať tak, aby sme bytie vysvetľovali zo súcen. Vykladať bytie zo súcen znamená bytie vždy nejako falošne interpretovať – pripraviť bytie o jeho ráz predbežnej podmienky, zaradiť ho do sveta individuácie. Súcna sú tým, čím sú, vo
svetle bytia.

Preto Heidegger netvrdí, že svet, bytie je subjektívny horizont, niečo, čo patrí k našej realite. Heidegger anuloval redukciu ako redukciu, t.j. prevedenie na realitu subjektívnej oblasti. Snaží sa to obrátiť: to, že sa bytie prejavuje, že dochádza k bytiu ako udalosti, to je zároveň zrod reality človeka. Rozovretie javovej oblasti, rozsvietenie svetla, rozčasenie času, táto nevysvetliteľná, ale všetko vysvetľujúca udalosť bytia je súčasná so zrodením človeka. To vedie k odpovedi na pôvodnú otázku, čím sa ľudské bytie líši od bytia objektívnej veci. U človeka sa jeho vlastná individuácia, jeho čas, dianie, ktorým je jeho vlastné umiestnenie do svetového času a priestoru, odohráva vždy vo vzťahu k bytiu, nielen vo vzťahu k súcnam. Ale ak je tomu tak, potom pôvodný, prirodzený svet, ten, ktorý nie je konštruovaný našou mysľou, výslovnou poznávacou činnosťou, svet, ako je daný, ako nás oslovuje – je stretnutím tupých súcien, do seba uzavretých, ktoré sa „nezaujímajú“ o svoje bytie a bytie vôbec – a človeka, ktorý žije vo vzťahu k bytiu svojmu aj bytiu vôbec. A možno aj takého súcna tušeného, ktoré každé konečné súcno prevyšuje. Toto všetko sa stretáva v pôvodnej udalosti bytia. Jej charakter udalosti je badateľný na tom, že spolu s odhaľovaním súcien je zároveň skrývaním súvislosti súcna v celku. Nikdy nám nie je odhalená skutočnosť celistvo. V porozumení celku sa stretávame s jednotlivosťami, ale porozumenie celku, bytiu, sa skrýva v porozumení jednotlivostiam. Tie sú odhalené vždy iba z určitého hľadiska, je to porozumenie vždy pre jednotlivú stránku, istom aspekte, istej situácii. S odhalením ide vždy skrytosť. Súcno v celku a bytie, ktoré súcno odkrýva a seba zahaľuje, je vo svojej podstate tajomstvom.

Eugen Fink (1905-1975) - ženie osamostatnenie bytia ešte ďalej než Heidegger. Pýta sa či v Heideggerovej koncepcii nie je ešte príliš veľa antropologického. Prílišný akcent na to, čo je blízko ľudskosti. Či udalosť bytia nie je pojatá príliš zo stanoviska ľudských fenoménov: odhaľovania, zahaľovania, zmyslu, fenoménu jazyka. Či v pojatí sveta ako súboru potencialít, ktoré dokážeme vykladať, prečítať, nie je ešte príliš ignorovaná pôvodná uzavretosť súcna do seba. Pôvodná temná noc súcnosti, ktorá leží pred všetkou individuáciou. Jednotlivé tupé súcno (kus lávy na Mesiaci) je určené vo vzťahu k iným súcnam. Tie sú taktiež individuované. Všetky súcna sú v univerzálnom súcne. Je možné pojať toto súcno ako sumu jednotlivostí? Alebo predchádza pred všetkými jednotlivosťami, ktoré sa vyskytujú vo svete, ako čosi, čo ich ako individuálne a singulárne umožňuje? Nie je to predchodný celok aj v rýdzo objektívnom zmysle? Vo svojich výkladoch sme vedení k tomu, vidieť celok z hľadiska jednotlivého súcna. Ale je univerzálny priestoročas sumou jednotlivých častí? Alebo je to fenomén sui generis , majúci charakter predbežného celku, ktorý dáva miesto každej jednotlivej veci? Čo je v každej veci celo, ale čo samé o sebe nedokážeme v jeho vlastnom charaktere uchopiť inak, než z hľadiska realít, ktoré v ňom sú. Nemáme tu pred sebou niečo analogického s fenoménom zjavovania súcien v celku predbežného porozumenia bytiu? Nie je predbežný celok univerza bytostným predpokladom tupých súcien aj súcien, ako sme my, ktoré sa vzťahujú k bytiu? Tu, v univerzálnom „obsahu“ (obsahuje všetko ostatné) je podmienka možnosti: 1) individualizácie vecí, 2) objavovania súcien vo svetle bytia. Podmienkou možnosti zjavovania súcna je, že je niekde, vždy v nejakom porozumení pre čas a priestor. Naše chápanie skutočnosti je vždy vo svetle individualizácie, vo svetle súcna už individualizovaného. Práve preto je problém vzniku individuácie vždy už metodicky preskočený. Z tohto dôvodu hovorí Fink o dvojitom spôsobe zjavu – v antickej filozofii a v modernej filozofii. Javenie bytia, bytie ako podmienka možnosti javenia, tematizuje každá z inej strany. Antická filozofia ukazuje javenie ako reálny proces individualizácie vo svete. Veci sa javia, t.j. vznikajú a zanikajú v celku fýzis.

Do neho patríme aj my, ale iným spôsobom ako ostatné veci. My sme taktiež individualizovaná realita, patríme na určité miesto v priestore a čase, ale tým spôsobom, že zároveň rozumieme tejto umiestnenosti seba aj vecí, t.j. výslovne sa vzťahujeme k celku a rozumieme jednotlivostiam skrz tento vzťah. A tento význam má, keď povieme, že existenciu je možné pojať ako pohyb. To znamená, že človek sa svojím životom vydeľuje z celku vo výslovnom vzťahu k nemu a že jeho najľudskejšia možnosť – existovať ľudsky – je v pochopení tej špecifiky, že človeku je možné stretnutie s bytím, ktoré nie je možné veciam. Otvorenosť pre bytie, porozumenie bytiu a na jeho základe možnosť stretávania sa s vecami, so súcnami ako súcnami. Človek, bytosť univerzálna a bytosť univerza je poslaný k veciam, aby im dal, čo im chýba, aby uskutočnil toto stretnutie. V človeku nie je špecifické to, že sa dokáže zmocniť jednotlivých súcien na chvíľu, nahromadiť moc a silu – to je iba kvantitatívny rozdiel oproti iným skutočnostiam. Čo jediné človek môže, je ono stretnutie, poslanie k veciam - to bez človeka nie je. Človek je takpovediac služba – ľudský život je služba v inom zmysle, než v akom veci slúžia pôvodne nám. Vecnosť znamená nechať veci byť, nechať ich prísť k sebe, k ich bytiu, ktoré je mimo nich a predsa ich.