Patočka sa pokúša o svojho druhu filozofiu, ktorá berie za svoj základný pojem a princíp - pohyb. Jeho špecifikum tkvie v pojatí pohybu. Chápe ho mimo protiklad subjektu a objektu. Tento protiklad predpokladá na jednej strane objektívny (hotový, do seba uzavretý) svet, a na strane druhej subjekt, tento svet nazerajúci. Patočka chce ukázať, ako sa môže meniť nielen svet sám tak, ako je vo svojej podstate zmenou (modalitou zmeny, vývojom), ale ako môže v tomto (nestatickom) svete vznikať pochopenie, porozumenie, poznanie, pravda.

Patočka porovnáva pojem pohybu, ako ho vidí Aristoteles s moderným pojmom existencie. Existenciu je podľa neho potrebné pochopiť ako pohyb, z hľadiska pohybu. Pochopiť existenciu ako pohyb znamená zaradiť ju konkrétne do sveta. Nechápať ju len ako skonkretizovaný subjekt, ale ako skutočné reálne dianie. Toto reálne dianie však nebude mať charakter toho, čo rýdzo objektívne konštatujeme, nebude mať ani charakter substrátu. Prežívaná telesnosť je práve niečím žitým, súčasťou života, životného procesu, a teda sama určitý proces, nie len niečo, čo leží v základe životného procesu. Pochopiť existenciu ako pohyb znamená pojať človeka ako svetovú a svetskú bytosť. Bytosť, ktorá nielen je na svete, ako hovorí Heidegger (v tom zmysle, že svetu rozumie), ale ktorá je sama zložkou svetového procesu. Tento pohyb, pretože je práve niečím, čo je, ale vo forme pohybu existencie, je bytie, ktoré sebe rozumie (porozumenie možnostiam v ich realizácii). Je to také bytie, ktoré umožňuje jasnosť, porozumenie, poznanie, pravdu. U Aristotela samotného je pozoruhodná hierarchia bytostí, ktorú Aristoteles vidí zároveň ako hierarchiu činností týchto bytostí – ktorá je hierarchiou tým, že každý vyšší stupeň je plnším spôsobom, je viac. Na najvyšších stupňoch sa nachádza niečo také ako pochopenie, porozumenie, poznanie. Nie preto, že by vopred prehlásil aiesthesis a kinesis za najvyššie hodnoty, ale preto, že sú to najvyššie stupne bytia – najpozitívnejšie, obsahujúce najmenej negatívneho.

Ak Patočka hovorí o troch základných pohyboch, v ktorých sa realizuje existencia, má na zreteli práve niečo ako celkové životné línie, v ktorých sa javí Aristotelovi ona pohnutosť živej bytosti od narodenia do smrti. Keď filozofovia existencie hovoria, že život je neustála cesta, smerovanie odniekiaľ niekam, majú na mysli to isté. Indikuje to úlohu, vysledovať túto líniu – vysledovať jej zmysel.

Patočka sa pokúsil odlíšiť tri základné životné línie – pohyby v ľudskej existencii v súvislosti s jej časovým charakterom. Jeden pohyb tkvie celou svojou povahou v pôvodnej časovej dimenzii minulosti. Vždy už sme niekde, sme na svete, zaradení v inštinktívne-afektívnej základni, vydelení ako indivíduá, ale predsa spútaní prírodným základom. Patočka hovorí o zakotvení či zakorenení. Inštinktívne-afetkívny základ ľudskej bytosti ňou celou preniká. Je v ňom obsiahnuté súznenie s celkovou stránkou prírody aj odpoveď na celkovú fyziognómiu, s ktorou sa k nám svet obracia (primknutie, odpor). V tomto primknutí - odpore je, ako základ nášho chovania, obsiahnuté telesné pohybovanie. Naša pôvodné vládnutie telom, bez ktorého nie je života -ktoré si bezprostredne uvedomujeme, ale ktoré nie je púhou predstavou vlády. Je to apriórny rámec, v ktorom sa rozvíja naša skúsenosť o pohybových možnostiach. Tento pôvodný pohyb zakorenenia má svoju určitú celkovú líniu a rytmus, ktorý tkvie v celkovom zmysle inštinktívne-afektívneho pohybu. Tento zmysel je v pociťovaní a úkájaní vždy znovu sa objavujúcich potrieb. Jeho predpokladom je bezpečie – teplo vytvorené ľudským mikrospoločenstvom – je to spolupohyb. V tomto svete, v ústretovosti živých bytostí vládne princíp slasti. Svet je k nemu zameraným a je ním naplnený. Vyčlenenie indivídua je týmto vyvážené – svet má tento vševládny cieľ. V tomto prostredí človek nachádza všetky svoje prvotné možnosti vnímajúcej a pohybujúcej sa bytosti. Až v tomto takpovediac vonkajšom vnútre sa môže človek rozvinúť – až v bytosť, ktorá z tejto sféry môže preniknúť von. Pohyb zakorenenia je pohyb od jednej sféry životného tepla, ktorú recipujeme, k druhej, ktorú tvoríme. K tomuto pohybu patrí (nie ako súčasť, ale ako integrujúci stred) určité porozumenie sebe, svojim základným možnostiam. Až to umožňuje vnímať, stretávať sa s vecami ako súcimi vo svete a zároveň zasahovať do tohto sveta pohybom.

Taktiež v druhom pohybe – v pohybe sebapredlžovania, projekcie seba do vecí, zvecňovaní seba a poľudšťovaní sveta, nad nami vládne to, z čoho sme sa vyčlenili – zem (nehovoríme príroda, tento termín rezervujeme pre niečo širšie), nie však už v podobe bezprostrednej inštinktívnej moci. Aj tak však zostáva inštinktívne určenie životného cieľa platné v rôznych podobách podľa toho, ako sú ľudia organizovaní k tomuto spoločnému dielu. Oblasť sebapredlžovania, sebaprojekcie do vecí je oblasť zrušenia bezprostrednosti – oblasť práce. Je to svet prostriedkov, v ktorom miesto inštinktu nastupuje záujem, reflektované inštinktívne ciele. Tu už nezačína porozumenie bezprostredné, ale inteligentné, sféra inteligencie – porozumenie vecným aj osobným vzťahom a záujmom.

Medzi týmito dvoma pohybmi je zvláštny vzťah. Aj keď sú oba vo sfére vlády zeme (z ktorej sme sa vydelili, ktorá je naším pôvodným svetom, celkovým okolím, ktoré nás podmieňuje) a sú teda takto zjednotené, beztak je medzi nimi antagonizmus - vzájomné zatlačovanie. Nie sú bez seba navzájom možné, ale pritom sa navzájom rušia a potláčajú. Preto je sféra inštinktívne-afektívneho pohybu, akonáhle prichádza k vláde pohyb sebapredlžovania, zatlačovaná a zabúdaná. Je to zvláštny spôsob neporozumenia, ktorý tkvie v interesovanosti. Všímame si predovšetkým to, čo je v zhode s našimi záujmami a prehliadame to, čo im odporuje. Automaticky vytvárame prostriedky vnútornej vlády zeme nad sebou samými aj nad druhými.

Každý z oboch pohybov má afinitu k určitej medznej situácii, k tomu, čo nie je možné v živote prehliadnuť, ovládnuť, ale čo musíme prijať ako fakt svojho bytia na svete. Inštinktívne-afektívny život je spätý s oblasťou náhodnosti – rodíme sa do určitých podmienok, do určitej tradície. V pohybe vkladania seba do vecí je afinita k situáciám utrpenia, boja a viny. V oboch prípadoch ide o afinitu k určitým rysom – faktom bytia na svete, ktoré sa nedajú ďalej analyzovať a odmyslieť od našej existencie.

Práve preto je s oboma pohybmi spätý určitý životný ideál. Inštinktívne-afektívny život má estetický ideál. Ide mu o šťastný okamih, slasť, bezprostrednosť. Je tu zakotvené to, čo sa nazýva šťastie. Šťastie je nerozlučne späté so základnou medznou situáciou náhodnosti v našom živote. Je to výzva k účelnému v náhodnom. Prianie, aby sa v tom bezprostrednom vyskytovalo čo najviac takého, čo nás uspokojuje, napĺňa slasťou, vyzýva k primknutiu. Stránku bezprostrednosti je možné vystupňovať s vypočítavou rafinovanosťou – hľadaním slasti. Nie je v tom ale žiadna slobodná voľba, pretože cieľ zamerania je inštinktívne daný. Je to extáza nášho života, ktorá každé naše slobodné rozhodnutie už vopred predstihla a zakotvila v niečom, čo už bolo dané – čo už je tu v našej životnej štruktúre. V tejto estetickej oblasti teda neexistuje žiadna kontinuita, vernosť sebe, niečomu inému, než tomuto inštinktívnemu cieľu. Nie je tu nič slobodne zvoleného – je to fascinácia niečím, čomu sa človek už vopred oddal alebo lepšie bol oddaný. Ideálom druhej životnej línie je ideál asketický. Sebapredlžovanie sa deje v prostredí askézy, prekonania inštinktívneho, bezprostredného. Nakoniec síce sleduje inštinktívny cieľ, ale askéza je prostriedkom. Očistenie od bezprostredného, inštinktívneho je tým, čo sa v askéze stáva vedomým.

Prvá životná línia je línia krúžiaca – uzatvárajúca sa sama do seba. Druhá je priama, smerujúca vždu ďalej a ďalej. Ale tento rys druhého pohybu je práve iba prevládajúci. Taktiež v pohybe sebaprojekcie je niečo reflexívne, objavovanie seba, svojich možností. Nie je to jediná línia, je to celá rada línií, ktoré vyvierajú z určitého centra a v excentrických smeroch sa rozbiehajú na všetky strany, pričom sa línie zase ďalej štepia.

Voči týmto dvom pohybom, v ktorých vládne zem, je postavený vlastný ľudský pohyb – pohyb existencie – v ktorom človek koná pokus o zlomenie vlády zeme. V oblasti prvého a druhého pohybu život nie je autonómnym celkom, nie je celkom v samom sebe. V inštinktívne-afektívnej oblasti je roztrieštený do jednotlivých chvíľ šťastia a nešťastia, v ktorých sa život sústreďuje, ako by nemal žiadnu celkovú koncepciu – život je séria chvíľ. V druhej oblasti bráni celkovému zmyslu neuzavretosť. Tretí pohyb je pokusom o otrasenie vlády zeme v nás, otrasenie toho, čo nás v oddelenosti púta. Sme indivíduá vydelené z celku prírody, ale zároveň nás príroda vnútorne preniká, určuje nás vnútorne danými potrebami. Sme nimi ovládaní a tým sme udržiavaní v oddelenosti – sledujeme vopred dané ciele. Pokusy otriasť túto základnú situáciu sú historicky rozmanité. Vždy súvisia s pokusom integrovať do nášho života to, čo v predchádzajúcich dvoch pohyboch nesmie prísť podstatne do úvahy – nemôže byť videné, musí byť prehliadané a zabúdané. Je to predovšetkým jedna zo základných medzných situácií – naša konečnosť. Naša konečnosť je obsiahnutá v našom živote v tom, že sme pútaní inštinktívnym cieľom. My jej tu síce rozumieme (viem, že neuspokojovať potreby znamená zahynúť), ale tak, že ju neustále prehliadame. Celá naša snaha je reagovať bez toho, aby sme mali túto situáciu stále výslovne pred sebou. Vieme o nej, ale nedívame sa na ňu. Sme na tom analogicky ako animal – konečná bytosť, ktorá si však svoju konečnosť nemôže uvedomiť, pretože je tou konečnosťou príliš zamestnaná (zabraná). Zem nás príliš zamestnáva, núti nás, aby sme žili v jednotlivých zamestnaniach, a teda konečne, a pritom svoju konečnosť nevideli – aby sme nevideli svoj život celkovo. Práve v tom je vláda zeme nad nami. Pokus o prielom si predstavujeme ako snahu o ovládnutie, zmocnenie sa. Nie je to vôľa k vláde, ale snaha o jasnosť svojej situácie, o prijatie situácie a s touto jasnosťou premena tejto situácie. Dva príklady pokusu o dôjdenie až k samému koreňu vlády zeme v nás sú z oblasti budhizmu a kresťanstva.

1) V budhizme je základná myšlienka, že vláda zeme v nás je vláda smädu. Smäd, potreba, intencionálny charakter života, to, že v živote vypĺňame nejaké prázdno – to je puto, ktorým nás zem púta k sebe. Tento myšlienkový okruh sa teda sústreďuje na vyhasnutie tejto stránky – potreby, intencionálnej vzpruhy nášho života. Jedná sa tu vskutku o pokus o prelomenie pripútanosti života k niečomu, čo je mimo neho a čo ho vnútorne ovláda. Je to nesmierne radikálny pokus o prelomenie. Postihuje sám koreň, ale zároveň s prelomením zaniká porozumenie – život sám vo svojej podstate, v povahe rozumejúci, chápajúci, jednotlivé existencie.

2) Podľa kresťanského pojatia vlastné puto nie je v smäde, v utrpení, námahe..., ale v márnej oddelenosti, zameranosti do seba, uzavretosti do svojej osobnej, súkromnej sféry. V rozvrhnutí sveta na seba, na svoje súkromné osobné ja, nutne nevyplnené a nevyplniteľné vo svojej konečnosti. Pri nápore na neho sa neruší porozumenie, život zostáva bez porušení, svet ako svet zostáva v platnosti. Je iba prekonaná sebauzavretosť jednotlivého ja.

Až z týchto troch základných línií, z pochopenia ich vzájomných vzťahov predpokladania a zatlačovania je možné po analýze dospieť k istému náhľadu, ako sa z týchto troch prameňov (dva pohyby pod vládou zeme a tretí ktorý ju prelamuje) vytvára celkový ľudský pohyb, ktorému hovoríme dejiny.