Všetko rozumové poznanie je buď materiálne (uvažuje o nejakom objekte), alebo formálne (zaoberá sa len samou formou umu¹ a rozumu² a všeobecnými pravidlami myslenia). Formálna filozofia sa nazýva logika. Materiálna filozofia je fyzika (náuka o prírode [zákony prírody]) a etika (náuka o mravoch [zákony slobody]).

Všetku filozofiu, ktorej základom je skúsenosť, je možné nazývať empirickou, avšak filozofiu, ktorá vychádza výlučne z princípov a priori je možné nazývať čistou filozofiou. Formálna čistá filozofia je logika. Ak sa však čistá filozofia obmedzuje na určité predmety umu, nazýva sa metafyzika. Takýmto spôsobom sa pred nami vynára idea dvojakej metafyziky – metafyziky prírody a metafyziky mravov.

Metafyzika mravov je nevyhnutne potrebná preto, aby sme preskúmali zdroj praktických zásad, ktoré a priori spočívajú v našom rozume. Ak chýba ono vodidlo – najvyššia norma správneho posúdenia mravov - hrozí im všemožná záhuba. Pre to, čo má byť morálne dobré, totiž nestačí, aby to bolo v súlade s mravným zákonom – musí sa to diať kvôli nemu samému.

PRECHOD OD BEŽNÉHO MRAVNÉHO ROZUMOVÉHO POZNANIA K FILOZOFICKÉMU

Zo všetkého mysliteľného na tomto svete je možné pokladať za neobmedzené dobré výlučne dobrú vôľu. Špecifická povaha dobrej vôle sa nazýva charakter. Vôľa nie je dobrá tým, čo spôsobuje alebo dosahuje (nie je dobrá svojou vhodnosťou na dosiahnutie nejakého predsavzatého účelu). Je dobrá výlučne chcením, t.j. osebe. Má svoju hodnotu sama v sebe. Užitočnosť či bezvýslednosť nemôže k tejto hodnote ani nič pridať, ani z nej nič odobrať.

Pri prirodzených vlohách organizovanej, t.j. účelne pre život uspôsobenej bytosti, prijímame ako zásadu, že u nej nenachádzame nijaký iný nástroj pre nejaký účel, než ten, ktorý je preň najjednoduchší a najprimeranejší. Keby u bytosti, ktorá má rozum a vôľu, bolo skutočným cieľom prírody jej zachovanie, jej blaho, jedným slovom jej blaženosť, potom by vybrala veľmi zle, ak by jej za výbavu, vykonávateľa svojho zámeru, zvolila rozum. Všetky pravidlá správania tejto bytosti by jej pre vykonanie tohto zámeru oveľa presnejšie predpisovali inštinkty ako rozum. Príroda by prosto zabránila tomu, aby rozum vyústil do praktického použitia.

Rozum nie je dostatočne vhodný na to, aby s istotou viedol vôľu. Oveľa istejšie by k tomuto účelu viedol vrodený prírodný inštinkt. Rozum je nám však predsa pridelený ako praktická schopnosť, t.j. taká schopnosť, ktorá má mať na vôľu vplyv. Jeho pravým určením teda musí byť to, aby vytváral vôľu dobrú osebe, a nie vôľu ako prostriedok pre nejaký iný zámer (vôľa nie je prostriedkom, ale účelom). Táto vôľa teda síce nesmie byť jediným a celým dobrom, predsa však musí byť dobrom najvyšším a musí byť podmienkou všetkého ostatného, dokonca aj celej túžby po blaženosti.

Vôľa je sama osebe hodná hlbokej úcty a je bez ďalšieho zámeru dobrá. Pojem povinnosti v sebe obsahuje pojem dobrej vôle, hoci s určitými subjektívnymi obmedzeniami a prekážkami. Tie ho však nezastierajú - svojou odlišnosťou ho skôr vyzdvihujú a umožňujú, aby sa ukázal jasnejšie. To, či sa konanie, ktoré je v súlade s povinnosťou, udialo z povinnosti, alebo zo sebeckého zámeru, je možné ľahko rozlíšiť.

Ľudia s úzkostlivou starostlivosťou o uchovanie svojho života síce uchovávajú svoj život v súlade s povinnosťou, ale nie z povinnosti.

Robiť dobro všade, kde sa dá, je povinnosť. Avšak ak ľudia nachádzajú vnútorné uspokojenie v tom, že šíria okolo seba radosť a sú schopní sa kochať spokojnosťou druhých, pokiaľ je ich dielom, nemá toto konanie nijakú pravú morálnu hodnotu. Maxime³ totiž chýba mravný obsah – totiž konať takto nie z náklonnosti, ale z povinnosti.

Zabezpečiť si vlastnú blaženosť je povinnosť. Nedostatok spokojnosti so svojim stavom by sa totiž (pod tlakom mnohých starostí a neuspokojených potrieb) ľahko mohol stať veľkým pokušením prekročiť povinnosť. Lenže aj bez prihliadania na povinnosť majú všetci ľudia už aj sami od seba tú najsilnejšiu a najvnútornejšiu náklonnosť k blaženosti, lebo táto idea je súhrnom všetkých náklonností, ktoré sa v nej zjednocujú. Skutočnú morálnu hodnotu má až také správanie, ktoré napomáha svojej blaženosti nie z náklonnosti, ale z povinnosti.

Tak treba rozumieť aj slovám Písma, v ktorých sa prikazuje milovať svojho blížneho, dokonca svojho nepriateľa. Lásku ako náklonnosť totiž nemožno prikázať, ale robiť dobro z povinnosti (hlavne ak nás k tomu nevedie vôbec nijaká náklonnosť, či ak tomu dokonca bráni prirodzený a neprekonateľný odpor) - to je praktická, nie patologická láska. Patologická láska spočíva vo vôli, nie v citovej náchylnosti – v zásadách konania, a nie v rozplývajúcej účasti. Len na túto jedinú lásku možno prikázať.

Morálna hodnota konania z povinnosti nespočíva v zámere, ktorý sa ním má dosiahnuť, ale v maxime, podľa ktorej sa preň rozhodneme. Nezávisí teda od skutočnosti predmetu konania, ale čisto od princípu chcenia (dôležitý je princíp, nie výsledok-zámer).

Povinnosť je nevyhnutnosť konať z úcty k zákonu. K objektu ako účinku svojho zamýšľaného konania síce môžem mať náklonnosť, nikdy však úctu – práve preto, lebo objekt je iba účinkom, a nie činnosťou vôle. Predmetom úcty však môže by čisto zákon osebe.

Morálna hodnota konania nespočíva v účinku, ktorý od neho očakávame. Len predstava zákona samého osebe (nachádzajúca sa samozrejme iba v rozumnej bytosti), môže vytvárať ono znamenité dobro nazývané mravným.
Všeobecný súlad konania vôbec so zákonom, ktorý jediný môže slúžiť vôli ako princíp: nikdy nemám postupovať tak, aby som tiež mohol chcieť, nech sa moja maxima stane všeobecným zákonom.

Ak nemôžem chcieť, aby sa moja maxima stala všeobecným zákonom, potom je moja maxima zavrhnutiahodná. Nie však pre nevýhody, ktoré by z toho plynuli pre mňa alebo kohokoľvek iného, ale preto, lebo sa nehodí ako princíp možného všeobecného zákonodarstva. K tomuto zákonodarstvu mi však rozum vnucuje bezprostrednú úctu.

S týmto princípom by bežný ľudský rozum vo všetkých vyskytujúcich sa prípadoch rozlíšil, čo je dobré a čo zlé. Nepotreboval by teda nijakú vedu ani filozofiu na to, aby vedel, čo má robiť, ak chce byť čestný a dobrý, ba dokonca múdry a cnostný. Už vopred by sa dalo vytušiť, že znalosť toho, čo robiť (a teda aj vedenie o tom) prináleží každému človeku, a bude vecou každého, aj toho najobyčajnejšieho človeka.

OD POPULÁRNEJ MRAVNEJ FILOZOFIE K METAFYZIKE MRAVOV

Ak sme doterajší pojem povinnosti získali z bežného používania nášho praktického rozumu, rozhodne sa z toho nemá usudzovať, že by sme s ním zaobchádzali ako so skúsenostným pojmom.

Napríklad čistú čestnosť v priateľstve možno žiadať od každého človeka, aj keby doteraz nijakého čestného človeka nebolo. Táto povinnosť ako povinnosť vôbec totiž leží pred každou skúsenosťou - v idei rozumu, určujúceho vôľu prostredníctvom apriórnych dôvodov.

Mravnosti by sme nemohli poradiť nič horšie, ako chcieť ju prevziať z príkladov. Každý jej príklad musí byť predsa najprv sám posúdený na základe princípov morálnosti, či je hodný toho, aby slúžil ako východiskový príklad, t.j. ako vzor. Rozhodne však nemôže poskytnúť navyše i pojem morálnosti. Aj pojem Boha ako najvyššieho dobra máme iba z idey mravnej dokonalosti, ktorú rozum nastoľuje a priori, a neoddeliteľne ju spája s pojmom slobodnej vôle.

Mravné princípy nemajú za základ zvláštnosti ľudskej prirodzenosti - musia existovať osebe a a priori. Z takýchto princípov sa však musia dať odvodiť praktické pravidlá pre každú rozumnú (a teda aj ľudskú) prirodzenosť.

Iba rozumná bytosť má vôľu, čiže schopnosť konať podľa predstavy zákonov, t.j. podľa princípov. Pretože na odvodenie konania zo zákonov je potrebný rozum, vôľa nie je ničím iným ako praktickým rozumom. Vôľa je schopnosť voliť si len to, čo rozum, nezávisle od náklonnosti, rozpoznáva ako prakticky nevyhnutné, t.j. dobré. Ak vôľa osebe nie je úplne v súlade s rozumom, tak konanie, ktoré sa objektívne rozpoznalo ako nevyhnutné, je subjektívne náhodné. Určovanie takejto vôle tak, aby bola v súlade s objektívnymi zákonmi, je donucovaním.

Predstava objektívneho princípu, pokiaľ je pre vôľu donucujúci, sa nazýva príkaz (rozumu) a formula príkazu sa nazýva imperatív.

Prakticky dobré je to, čo určuje vôľu prostredníctvom rozumových predstáv. Nie teda zo subjektívnych príčin, ale objektívne, t.j. z dôvodov, ktoré platia pre každú rozumnú bytosť ako takú. Závislosť žiadostivosti od pocitov sa nazýva náklonnosť, a táto zakaždým dokazuje nejakú potrebu (=praktický záujem o konanie / zaujíma ma konanie). Naproti tomu závislosť náhodne určovateľnej vôle od princípov rozumu sa nazýva záujem (=patologický záujem o predmet konania / zaujíma ma predmet konania). Ľudská vôľa môže mať na niečom záujem aj bez toho, že by preto konala zo záujmu.

Dokonale dobrá vôľa by rovnako podliehala objektívnym zákonom (dobra), avšak preto si ju ešte nemôžeme predstavovať ako donucovanú k zákonnému konaniu. Ona totiž môže byť určovaná sama zo seba. Pre božskú a vôbec pre svätú vôľu neplatia nijaké imperatívy – povinovatosť je tu na nepravom mieste, lebo chcenie je už samo od seba nevyhnutne v súlade so zákonom.

Všetky imperatívy prikazujú alebo hypoteticky⁴, alebo kategoricky⁵. Prvé predstavujú praktickú nevyhnutnosť možného konania ako prostriedku na dosiahnutie čohosi iného, čo chceme (alebo čo je možné chcieť). Kategorický imperatív by bol ten, ktorý by predstavoval ako objektívne nevyhnutné nejaké konanie ako také, bez vzťahu k nejakému inému účelu.

Keby bolo konanie dobré len na niečo iné, len ako prostriedok, tak imperatív je hypotetický. Ak si konanie predstavíme ako osebe dobré, imperatív je kategorický.

Hypotetický imperatív teda hovorí len to, že konanie je dobré pre nejaký možný alebo skutočný zámer. Kategorický imperatív, ktorý vyhlasuje konanie za objektívne nevyhnutné osebe, bez vzťahu k nejakému zámeru, t.j. za nevyhnutné bez nejakého iného účelu, platí ako apodiktický (praktický) princíp.

Imperatívy sa vo všeobecnosti môžu nazývať imperatívmi zručnosti, ak sa nepýtame na to, či je účel rozumný a dobrý. Pýtame sa len, čo musíme urobiť, aby sme ho dosiahli. Zručnosť vo voľbe prostriedkov pre svoje vlastné, čo najväčšie blaho je možné nazvať prezieravosťou.

Je jeden účel, o ktorom možno predpokladať, že je skutočný pre všetky rozumné bytosti (pokiaľ sa na ne ako na závislé bytosti vzťahujú imperatívy) – zámer, ktorý nie iba môžu mať, ale o ktorom možno s istotou predpokladať, že ho majú všetky spoločne z prírodnej nevyhnutnosti. Tým zámerom je blaženosť.

Konečne existuje imperatív, ktorý bez toho, že by podmieňoval určité správanie (tým, že jeho základom bude nejaký iný, ním dosiahnuteľný zámer), prikazuje toto správanie bezprostredne. Tento imperatív je kategorický. Netýka sa matérie konania a toho, čo z neho má vyplynúť, ale formy a princípu, z ktorých vyplýva ono samo. Tento imperatív by sa mohol nazývať imperatívom mravnosti.

Imperatívy by sa dali nazvať aj technickými (prináležiacimi k umeniam), pragmatickými (prináležiacimi k blahu) a morálnymi (prináležiacimi k slobodnému správaniu vôbec, t.j. k mravom).

Pojem blaženosti je veľmi neurčitý, a tak hoci si každý želá, aby blaženosť dosiahol, nikdy nemôže určito a súhlasne sám so sebou povedať, čo si vlastne želá a chce. Príčinou toho je, že všetky prvky, ktoré patria k pojmu blaženosti, sú napospol empirické. Pokiaľ ide o blaženosť, nie je možný nijaký imperatív, ktorý by v prísnom zmysle prikazoval robiť to, čo vedie k šťastiu, lebo blaženosť nie je ideálom rozumu, ale obrazotvornosti, spočívajúcej iba na empirických základoch.

Možnosť kategorického imperatívu musíme skúmať úplne a priori (jeho skutočnosť nie je daná v skúsenosti). Ostatné imperatívy sa síce môžu nazývať princípmi vôle, nie však zákonmi.

Ak myslíme hypotetický imperatív vôbec, tak nevieme vopred, kým nie je daná podmienka, čo bude obsahovať.
Kategorický imperatív je iba jeden jediný: konaj iba podľa tej maximy, o ktorej zároveň môžeš chcieť, aby sa stala všeobecným zákonom.
Všeobecný imperatív povinnosti by mohol znieť aj takto: konaj tak, akoby sa maxima tvojho konania mala prostredníctvom tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom.

Príroda, ktorej zákonom by bolo zničiť sám život tým istým pocitom, ktorého určením je viesť k podporovaniu života, by odporovala sama sebe – nemohla by teda byť prírodou.

Musíme mať možnosť chcieť, aby sa maxima nášho konania stala všeobecným zákonom.
Určitý princíp by objektívne mal byť nevyhnutný ako všeobecný zákon, subjektívne by však predsa nemal platiť všeobecne, ale mal by dovoľovať výnimky.
Rozumové zásady musia mať svoj zdroj úplne a priori, a tým súčasne podobu príkazu.

Všetko, čo je empirické, je ako prísada k princípu mravnosti úplne nepoužiteľné.
To, čo vôli slúži ako objektívny základ jej sebaurčovania, je účel, a tento, ak je daný rozumom, musí platiť rovnako pre všetky rozumné bytosti.
Keby sme predpokladali, že by bolo čosi, čoho jestvovanie má absolútnu hodnotu samo osebe (čo by ako účel sám osebe mohlo byť základom určitých zákonov) potom by práve v tomto ležal základ možného kategorického imperatívu – t.j. praktického zákona.

Človek, a vôbec každá rozumná bytosť existuje ako účel sám osebe, nie je iba prostriedkom na ľubovoľné použitie pre tú či onú vôľu. Hodnota všetkých predmetov, ktoré môžeme získať svojím konaním, je vždy podmienená. Bytosti, ktorých jestvovanie nespočíva na našej vôli ale na prírode, majú (ak sú nerozumnými bytosťami) iba relatívnu hodnotu ako prostriedok. Preto sa nazývajú vecami. Oproti tomu rozumné bytosti sa nazývajú osobami, pretože sa ich prirodzenosť vyznačuje tým, že sú účelmi samy osebe – sú niečím, čo sa nesmie používať iba ako prostriedok.

Praktický imperatív znie: konaj tak, aby si ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého, používal vždy zároveň ako účel, a nikdy nie iba ako prostriedok.

Človek je prostredníctvom povinnosti spätý so zákonmi, avšak je podriadený iba svojmu vlastnému, predsa však všeobecnému zákonodárstvu. Je zaviazaný iba k tomu, aby konal v súlade so svojou vlastnou, no podľa prírodného účelu všeobecne zákonodárnou vôľou. Doposiaľ sa totiž nikdy nedospelo k povinnosti, vždy iba k nevyhnutnosti konať z určitého záujmu. Túto zásadu preto Kant nazýva princípom autonómie⁶ vôle, v protiklade ku každému inému princípu, ktorý zaraďuje k heteronómii⁷.

Ríša účelov je pre Kanta systematické spojenie rozličných rozumných bytostí prostredníctvom spoločných zákonov.

Moralita pozostáva zo vzťahu všetkého konania k zákonodárstvu. Výlučne tým je možná ríša účelov. Princípom vôle každej rozumnej bytosti je: nekonať podľa podľa nijakej inej maximy než tej, čo obstojí ako všeobecný zákon, a teda iba tak, aby vôľa mohla prostredníctvom svojej maximy pokladať seba samu zároveň za všeobecne zákonodárnu.

Praktická nevyhnutnosť konať podľa tohto princípu, t.j. povinnosť, vôbec nespočíva na citoch, popudoch a náklonnostiach, ale iba na vzájomnom vzťahu rozumných bytostí, v ktorom vôľu rozumnej bytosti vždy musíme pokladať zároveň za zákonodarnú, lebo inak by tieto rozumné bytosti nebolo možné myslieť ako účel sám osebe.

Autonómia je základom dôstojnosti ľudskej a každej rozumnej prirodzenosti.

Všetky maximy majú:

1. formu, ktorá spočíva vo všeobecnosti – maximy sa musia zvoliť tak, akoby mali platiť ako všeobecné prírodné zákony;
2. maximu, totiž účel;
3. úplné určenie – všetky maximy sa majú z vlastného zákonodárstva zhodovať s možnou ríšou účelov ako s ríšou prírody. Vývoj sa tu deje prostredníctvom kategórií jednoty formy vôle, mnohosti matérie, a celostnosti alebo totality jej systému.

Úplne dobá vôľa je tá, ktorá nemôže byť zlá, teda ktorej maxima, ak sa z nej urobí všeobecný zákon, nikdy nemôže byť v rozpore sama so sebou.

Autonómia vôle ako najvyšší princíp mravnosti

Autonómia vôle⁸ je uspôsobenosť vôle, ktorou si je sama sebe zákonom.

Heteronómia vôle ako zdroj všetkých princípov mravnosti

Ak vôľa hľadá zákon, ktorý má určovať, kdekoľvek inde, než v spôsobilosti jej maxím pre jej vlastné všeobecné zákonodárstvo, je výsledkom vždy heteronómia. Vôľa si potom nedáva zákon sama, ale dáva jej ho objekt prostredníctvom svojho vzťahu k nej. Tento vzťah umožňuje iba hypotetické imperatívy: niečo mám urobiť preto, lebo chcem niečo iné. Oproti tomu morálny, teda kategorický imperatív hovorí: mám konať tak, alebo tak, aj keby som nič iné nechcel. Hypotetický imperatív napr. hovorí: nemám klamať, aj keby mi to neprivodilo ani tú najmenšiu hanbu.

Rozdelenie všetkých možných princípov mravnosti z prijatého základného pojmu heteronómie

Všetky princípy sú buď empirické (vyplývajúce z princípu blaženosti – stoja na fyzickom alebo morálnom cite) alebo racionálne (vyplývajúce z princípu dokonalosti – na jej rozumovom pojme ako možnom účinku, alebo na pojme samostatnej dokonalosti [vôle Božej] ako určujúcej príčiny našej vôle). Empirické princípy nikdy nie sú vhodné na to, aby boli základom morálnych zákonov. Najviac zavrhnutiahodný je však princíp vlastnej blaženosti.

Všade, kde sa musí ako základ vôle postaviť nejaký objekt, aby jej predpisoval pravidlo, ktoré ju má určovať, nie je toto pravidlo ničím než heteronómiou – imperatív je podmienený: keď alebo keďže chceme tento objekt, máme konať tak alebo tak.

Sama spôsobilosť maximy každej jednej dobrej vôle urobiť seba samu zákonom je jediným zákonom, ktorý si ukladá vôľa každej rozumnej bytosti bez toho, aby za svoj základ kládla nejaké svoje impulzy a záujmy.

PRECHOD OD METAFYZIKY MRAVOV KU KRITIKE ČISTÉHO PRAKTICKÉHO ROZUMU

Pojem slobody je kľúčom k vysvetleniu autonómie vôle

Vôľa je spôsob kauzality živých bytostí, pokiaľ sú rozumné. Sloboda by bola tou vlastnosťou tejto kauzality, ktorá jej umožňuje, aby pôsobila nezávisle od cudzích príčin, ktoré by ju určovali - tak ako je prírodná nevyhnutnosť vlastnosťou kauzality všetkých nerozumných bytostí, ktorých činnosť určuje vplyv cudzích príčin.

Sloboda vôle môže byť len autonómiou, t.j. vlastnosťou vôle byť sama sebe zákonom. Slobodná vôľa a vôľa, podliehajúca mravným zákonom je to isté.

Ak predpokladáme slobodu vôle, potom mravnosť aj s jej princípom vyplýva z tejto slobody čírou analýzou jej pojmu. Veta: úplne dobrá vôľa je tá, ktorej maxima môže v sebe vždy obsiahnuť seba samu chápanú ako všeobecný zákon, je však ešte vždy syntetická – analýzou pojmu úplne dobrej vôle totiž onú vlastnosť maximy nemožno nájsť.

Slobodu musíme predpokladať ako vlastnosť vôle všetkých rozumných bytostí

Každej rozumnej bytosti, čo má vôľu, musíme nevyhnutne prepožičať aj ideu slobody, pod ktorou koná. Rozum musí pokladať za pôvodcu svojich princípov sám seba, nezávisle od cudzích vplyvov, a v dôsledku toho ako praktický rozum alebo ako vôľa rozumnej bytosti musí sám seba pokladať za slobodný.

O záujme patriacom k ideám mravnosti

Rozumná bytosť musí pokladať seba samu za inteligenciu – za prináležiacu nie k zmyslovému, ale umovému svetu. Má teda dve stanoviská, z ktorých môže pozorovať seba samu a poznávať zákony používania svojich síl a následne všetkého svojho konania. 1) pokiaľ patrí k zmyslovému svetu – ide o prírodné zákony (heteronómia). 2) ako prináležiaca k inteligibilnému svetu podlieha zákonom, ktoré nezávisiac od prírody, nie sú empirické, ale funduje ich výlučne rozum.

Ako je možný kategorický imperatív

Rozumná bytosť sa ako inteligencia zaraďuje do umového sveta a iba ako k nemu prináležiaca pôsobiaca príčina nazýva svoju kauzalitu vôľou. Na druhej strane je si však vedomá svojej kauzality aj ako súčasť zmyslového sveta, v ktorom jej konanie nachádzame iba ako prejav onej kauzality. Možnosť tejto kauzality sa však z nej samej, keďže ju nepoznáme, nedá pochopiť. Namiesto toho musíme ono konanie ako určené inými javmi, totiž žiadostivosťami a náklonnosťami chápať ako prináležiace k zmyslovému svetu. Keďže umový svet obsahuje základ zmyslového sveta, a teda aj jeho zákonov, tak pokiaľ ide o moju vôľu je umový svet bezprostredne zákonodarný.

S vôľou nezaťaženou popudmi zmyslovosti, sa človek prenáša v myšlienkach k celkom inému rádu svojich žiadostivostí na poli zmyslovosti.

O najkrajnejšej hranici všetkej praktickej filozofie

Sloboda nie je nijakým skúsenostným pojmom. Sloboda je iba ideou rozumu, ktorej objektívna realita osebe je otázna. Pojem umového sveta je iba stanoviskom, ktoré je rozum nútený zaujať mimo javov, aby myslel sám seba ako praktický. Sloboda je čírou ideou, ktorej objektívnu realitu nijakým spôsobom nemožno dokázať podľa prírodných zákonov, teda ani v nijakej možnej skúsenosti.

Subjektívna nemožnosť vysvetliť slobodu vôle je totožná s nemožnosťou nájsť a vysvetliť záujem⁹. Človek však má záujem na tom, čoho základ nazývame morálnym citom. Ten musíme pokladať za subjektívny účinok, ktorý zákon vyvoláva vo vôli, pričom objektívne základy preň poskytuje iba rozum.



_____________________________________________________________________________
¹ um - zložka vedomia, schopnosť produkovať predstavy alebo aktívna duchovná činnosť produkovania predstáv. Čistý um je zdrojom apriórnych pojmov (kategórií) a zásad (axióm) ako základov skúsenosti a jej objektov

² rozum - zložka vedomia, ktorá nemôže nič vypovedať o skutočnosti: Ak sa ľudský rozum pokúsi prekročiť sféru javov a zahĺbiť sa do sveta vecí osebe, čakajú ho na tejto ceste nevyhnutné sklamania. Lež aj napriek tomu sa rozum odhodláva na toto dobrodružstvo.
Rozum možno poznať iba v jeho používaní. Rozum nie je nijaký možný predmet nášho poznania, ale je to predpoklad, podmienka poznania.


³ maxima – subjektivny zákon, podľa ktorého sa skutočne koná, subjektívny princíp chcenia, vnútorný princíp voľby medzi rôznymi cieľmi. Z ľubovoľných praktických zásad sa stávajú maximy, ak sa súčasne stávajú subjektívnymi dôvodmi konania, subjektívnymi zásadami. V maximách spočíva morálna hodnota konania, ktorá je daná, keď človek môže svoje maximy posudzovať rozumovým zvažovaním ako praktické všeobecné zákony a súhlasiť s nimi, t. j. keď môže chcieť, aby sa maxima jeho konania súčasne stala všeobecným zákonom. Maximu musíme odlišovať od objektívneho prinípu, totiž praktického zákona.

⁴ imperatív hypotetický - imperatív, ktorý nadraďuje príkazu nejaký účel, prinajmenšom ako možný alebo žiadúci: premieňa tak príkaz na číry prostriedok, závislý trebárs od spôsobilosti alebo opatrnosti ("Ak chceš mier, chystaj vojnu.")

⁵ imperatív kategorický - mravný zákon, predbežný princíp umožňujúci mravnú skúsenosť, bezpodmienečný príkaz každému rozumnému človeku konať podľa pravidla, ktoré by sa mohlo z jeho vôle stať všeobecným zákonom: "Konaj tak, aby si mohol chcieť, aby sa zásada tvojho konania stala univerzálnym zákonom." Iba kategorický imperatív je mravným príkazom vo vlastnom zmysle slova, pretože sa netýka obsahu konania ani jeho výsledku, ale výhradne jeho formy, t. j. jeho adekvátnosti požiadavke možnej univerzálnej záväznosti

⁶ autonómia - kľúč k mravnosti. Každý človek je autonómny a schopný sám, nezávisle od podmienok a verejnej mienky zistiť, čo je správne.

⁷ heteronómia (gr.) - cudzia zákonnosť, podriadenosť cudzím zákonom, závislosť od cudzích zákonov; opak autonómie

⁸ autonómia vôle - princíp skutočnej morálky: vôľa sa tu riadi samou ideou zákona vôbec, nezávisle od akéhokoľvek afektivneho alebo spoločenského určenia

⁹ záujem - to, čím sa rozum stáva praktickým, t.j. príčina, určujúca vôľu. Ak je záujem schopný určovať vôľu iba prostredníctvom nejakého iného objektu žiadostivosti alebo za predpokladu nejakého zvláštneho citu subjektu, rozum má na konaní iba sprostredkovaný záujem