Heidegger vypracoval pre existenciu rámec, v ktorom je základnou štruktúrou starosť – predstih v danej situácii, ktorá nás uvádza do kontaktu s vecami (v ktorej sa odhaľujú veci, s ktorými zaobchádzame a modifikujeme ich). Túto základnú štruktúru chápeme ako trojjedinosť pohybov, v ktorých sa náš život rozvíja a ktoré sú zvláštnym spôsobom na seba odkázané a napojené. Nie však spôsobom uniformným, ale tak, že elementárny inštinktívne-afektívny pohyb ovláda náš život najprv takmer výlučne, neskôr je ostatnými pohybmi modifikovaný, zafarbovaný, je nimi stále viac lámaný. Reč o pohybe nie je metaforou, má hlbší zmysel. Vychádza z najpôvodnejšieho pojmu pohybu, bez ktorého by sme nemali žiaden špeciálny pojem pohybu. Bez neho by sme nemohli porozumieť ani fyzikálnemu pohybu, ako je pád kameňa. Tento najzákladnejší pojem pohybu je práve tu. Musíme si uvedomiť podstatnú telesnosť našej existencie. Vládnutie telom je základom života a zároveň porozumením svojej najzákladnejšej možnosti. Vo svojom sebapohybovaní rozumieme tomu, že pohybujeme telom a že táto vláda na nás závisí. Keby sme toto porozumenie nemali, potom by celý vyšší duševný život (všetko ďalšie prežívanie) nebol možný. Pohyb teda k existencii nielen prináleží – existencia je pohyb.

Heidegger hovorí, že náš život je realizácia možností – možností, ktoré si nepredstavujeme, v ktorých presahujeme to, čo aktuálne sme. Je to život v možnostiach, ktoré nie sú ekvivalentnými, mŕtvymi možnosťami, ale možnosťami, v ktorých sa angažujeme, v ktorých prekračujeme prítomnosť - sme viac, než je aktuálne dané. To je niečo veľmi podobné ako u Aristotela. Pohyb u Aristotela je skutok bytosti, ktorá má isté možnosti, pokiaľ tieto možnosti má. Život sa vyvíja tak, že materiály pôvodne ľahostajné sa dostanú do procesu charakterizujúceho živú bytosť. Každý jej pohyb realizuje jej život, všetko sa k nemu zase vracia – život sám je cieľom každého jednotlivého pohybu. To je pravzor pohybu. Aj tu sú určité možnosti a život je realizácia týchto možností (z istého druhu obilného semena vyrastie vždy zase iba určitý klas). Pohyb rozvíjania života je pochod k určitému vrcholu, s ním sa zároveň rozvíjajú procesy, ktoré pripravujú cestu späť, dolu. U Aristotela je dôraz na inú stránku pohybu než u Bergsona, totiž na to, za čím, k čomu smeruje pohyb – na budúcnosť. Pohyb sa odohráva z niečoho, čo tu ešte nie je, čo ešte nie je dané.

Pri celej svojej hĺbke a sile je však predsa len Aristotelovo pojatie pohybu statické a večné. Pohyb sa síce odohráva z budúcnosti, je pohybom sebatvoriaceho bytia, ale zároveň je iba stránkou nejakého súcna: ono trvá vo svojej zmene. Zmena, pohyb je možný jedine tým, že v ňom niečo trvá. Pohyb našej existencie nie je možné pochopiť týmto spôsobom. Nie je to sčervenanie, zvädnutie listu, ani pád kameňa, presun veci z miesta na miesto. Vec, jej jednota, je tu základom a predpokladom zmeny, ktorá sa s ňou odohráva, t.j. prechodu z určenia do určenia. K pochopeniu pohybu ľudskej existencie je potrebné Aristotelov pojem pohybu radikalizovať - v tom zmysle, že možnosti, v ktorých je základ pohybu, nemajú žiadneho vopred existujúceho nositeľa stojaceho staticky v ich základe. Celková syntéza, vnútorné spojenie v pohybe sa odohráva v ňom samotnom. Všetko vnútorné zjednocovanie sa deje ním samým, nie na základe nejakého nositeľa, substrátu, objektívne pojatej telesnosti. Telesnosť patrí k situácii, v ktorej sa ten pohyb deje. Nie je to substrát nesúci nejaké určenia, v ktorých raz je, a raz nie je. Pohyb tohto druhu je taktiež možnosť, ktorá sa uskutočňuje, ktorá prechádza v skutočnosť. Nie však možnosť niečoho už súceho, ale niečoho, čo tu doposiaľ nie je a čo môže dané do seba pojať a vytvoriť z neho jednotný zmysel. Tak ako je polyfónna skladba pohybom pohybov, pohyb našej existencie prebieha v rade relatívne samostatných pohybových pásem, ktoré sa navzájom modifikujú (ovplyvňujú). Telesnosť našej existencie neznamená, že by telo bolo spoločným základom zmien, ktoré sa na ňom a s ním odohrávajú. Pôvodný fenomén telesnosti, živá, žitá telesnosť nie je hmotný, objektívny substrát, ktorý prechádza, sám bezo zmeny, určitým pásmom protikladov, ako je to podľa Aristotela napr. v zmene farby. Substrátom je tu plocha (napr. tabuľa – pôvodne čierna a potom pokrytá bielou farbou, dostane nové určenie). Nie je možné, aby sa tón zmenil na farbu, farba na vôňu. Naša telesnosť nehrá rolu substrátu. Telo, ktoré je základom žitého života nemá charakter objektívnej veci. Je to telesnosť žitá, existenčná.

Ak máme vysvetliť pohyb našej existencie, jej základnú pohybovú rozmanitosť, musíme sa odvolať na trojicu pohybov, ktoré sa navzájom predpokladajú a prenikajú:

1) pohyb zakorenenia, zakotvenia – inštinktívno-afektívny pohyb našej existencie.

2) pohyb sebapredĺžovania, sebaprojekcie – pohyb nášho vyrovnávania sa s realitou, ktorú spracovávame, pohyb odohrávajúci sa v oblasti ľudskej práce.

3) pohyb existencie v užšom zmysle slova – ktorý je voči prvému a druhému pohybu charakterizovaný tým, že sa týmto predchádzajúcim oblastiam, rytmom, snaží dať celkové uzavretie a celkový zmysel.