Svet v Heideggerovom pojatí je relatívny k porozumeniu svojmu vlastnému bytiu. Je to, v čom pobyt chápe svoje možnosti s ohľadom na čo je pre pobyt možné, aby sa stretával so súcnom, ktoré je iného typu bytia než pobyt sám. Tento Heideggerov výmer sveta je neúplný. Je potrebné pridať, že toto porozumenie (sebe, svojim možnostiam) sa odohráva v móde spolubytia. Stretávanie s vnútrosvetským súcnom je stretávanie s ohľadom na druhé bytosti existujúce v móde spoluexistencie.

Toto stretávanie má pre Heideggera charakter obstarávania, pobyt má charakter starosti, porozumenie seba a veciam má ráz praktický, pragmatický. V empirizme je duševno pojaté ako súbor dát. Dáta sú subjektívne, súkromné, patria k nám. Majú však charakter častí, z ktorých je možné tvoriť celky. Tým má duševno predsa len charakter res extensa (deľba k posledným elementom, atomická schéma). Naproti tomu Heidegger zdôrazňuje, že afekcia našich zmyslov nerozlučne patrí k nášmu nachádzaniu sa, k našej situovanosti. Naladenosť patrí k nachádzaniu sa, k časovému charakteru starosti ako štruktúry pobytu, ktorému hovoríme minulosť (nie v zmysle niečoho, čo bolo, ale ako jej štrukturálny rys). Nálada (nachádzanie sa) patrí k minulosti pobytu, pretože nás stavia pred pobyt ako už na svete súcich.

Štruktúra pobytu je starosť. V tom je obsiahnuté: Existencia v možnostiach, rozumenie sebe ako uskutočňujúcej sa možnosti, rozvrhu, ktorý sa uskutočňuje. Nie je to tak, že si možnosti predstavujeme, ale uchopujeme ich a realizujeme. Naše konanie, naše živé žitie je v tomto zmysle vždy predstih pred tým, čo v tomto momente práve realizujeme. Tento predstih sám je však niečím situovaným, niečím, čo odniekiaľ vychádza. To, odkiaľ vychádza, je iná situácia, v ktorej som si to „dnešné“, práve aktuálne rozvrhol. Ale z rozvrhu dochádzam aj k situácii, ktorú som nerozvrhol. Situácia, ktorú rozvrhujem, je súčasťou celkovej situácie, ktorú ako takú nerozvrhujem. Analýzy strachu a nádeje mali ukázať, že nálada (nachádzanie sa) nie je prchavý stav mysle, ale základný rys našej existencie. Existencie, ktorá je nielen postavená do určitej situácie, ale postavená tak, že sa má, že sa k nej a ku svojmu bytiu určitým spôsobom chová. Chovanie je vo zvláštnej dvojzmyselnosti depresívneho či povzneseného.

Heidegger hovorí, že iba súcno, ktorému zmysel jeho bytia umožňuje nachádzať sa, ktoré existujúc je minulé, môže byť predmetom afekcie. Afekcia ontologicky predpokladá prítomnenie, v ktorom pobyt môýe byť privedený späť k sebe ako minulému. Iba súcno, ktoré je takto podstatne minulé, môže byť v stave afekcie (môže mať zmyslové dojmy). Afekcia je danosť niečoho, s čím sa stretávame – je tým stretnutím. Zmysel stretnutia, afekcia vzhľadom k nachádzaniu sa spočíva v tom, že nás stretnutie afikuje tak, že s nami niečo urobí, nenechá nás nezmenenými, indiferentnými, týka sa nás tak, že nás privádza späť k sebe ako k niečomu, čo tu už je. V afekcii ako by sme vychádzali zo seba, ale zároveň nás vracia späť k sebe ako k tomu, čo už tu je (čo tu už bolo). Tým stretnutím sme oslovení – ako schopní počuť a odpovedať. Stretnutie nás vracia k tomu, čo z nás bolo oslovené. Vracia nás k sebe ako k tomu, čo nás je schopné oslovenia tým, s čím sa stretávame. Pretože v tom, ako sa nachádzame, je obsiahnutá naladenosť, to, čo nás deprimuje či povznáša, sme oslovovaní po tejto stránke. Sme existencia, ktorá sa vo svojom bytí vzťahuje k svojmu vlastnému bytiu. Toto oslovovanie nás teda stavia pred túto našu možnosť – prísť k sebe, alebo zabudnúť na seba. Dojmy sú teda pre nás, súcich vo forme pobytu, vždy niečím takým, čo nie je indiferentné k tejto našej základnej úlohe existencie (vzťahovaniu sa k sebe). Naša zmyslovosť patrí do existencie, do súvislosti pobytu, do súvislosti nášho bytia na svete.

To ľudské v afekcii, je ono postavenie pred seba ako pred existenciu, pred bytie, ktoré obsahuje v sebe úlohu niesť svoje bytie. Naša ľudská minulosť, emocionalita a afektivita je spoluurčená tým, že je existenčná, že je to minulosť, emocionalita, afektivita existencie. Avšak neriešeným problémom je, ako sledovať, ako ontologicky definovať afektivitu a emoionalitu v niečom len živom, čo nemá existenciu. Je však potrebné sa tým zaoberať, pretože naša ľudská existencia vo svete (pracovnom, pragmatickom) predpokladá existenciu dieťaťa a animálneho v nás. Animálne v nás však netrvá bezo zmeny ako určitá vrstva alebo nezávislý živel v našom spôsobe bytia. Bytie pobytu v pragmatickom svet je možno nutné pojať ako transformáciu iného spôsobu bytia, na ktorý život vo forme pobytu sám vnútorne poukazuje. My sme vo svojom spôsobe života, v pragmatickom svete vždy v istom vzťahu dištancie k inému druhu bytia – dištancie k tomu, čomu rozumieme (porozumenie je dištancia). Žijeme v tomto zvláštnom intervale voči svetovej realite (chápeme iné bytie, než sme sami). Náš svet nás stále stavia doprostred prítomného a neprítomného. Z reality je vždy prezentovaná iba predná strana toho, čo má hĺbku a zadnú stranu nedanú.

Vedie nás to k zvieraciemu a detskému predjazykovému spôsobu bytia, vzťahu k svetu. Nie je to vzťah nášho porozumenia (veciam a sebe v existencii), tým skôr to nie je vzťah poznatkový. Ale to neznamená, že je tento vzťah púhym automatickým mechanizmom, Zviera a dieťa sú celkovo ponorené do súcítiaceho vzťahu k svetu. Tento vzťah je vzťah vnútorný, nie vonkajší, ale nepredpokladá vzťah k sebe, porozumenie sebe, otvorenosť možnostiam, odomknutosť svojho bytia. Bytie tu nie je tejto bytosti zverené ako úloha – je jej predpísané jej životnou formou, a to tak, že je plne zaujatá tým, čo na ňu dolieha v prítomnosti. Následkom toho (nemajúc žiadnu úlohu) pre ňu bytie nemá žiaden zmysel (bytie pre ňu neexistuje). Zviera a dieťa teda neexistujú – v zmysle existencie dospelého človeka. Nevzťahujú sa k bytiu vlastnému a cudziemu, obracajú sa k iným veciam nie ako k súcim, ale proste prítomným. Chýba tu to, čo pre nás prítomnosť robí prítomnosťou – prítomnosť ďalších časových dimenzií. V tejto prítomnosti je súhrnným spôsobom obsiahnutá celá situácia, tvor do nej patrí ako súčasť. Je tu dvojaká prítomnosť – prítomnosť univerzálnej situácie, celkovo prítomného okolia, a prítomnosť tvora v situácii. Celkový prítomnostný pohľad má tiež celkový korelát: akési vyhliadanie, ktoré už zároveň toho tvora istým spôsobom do situácie stavia, nejako sa ho dotýka. Nie je to čisté divadlo, ale hýbe ním, udržuje ho v hnutí, v pohnutí. Toto cítenie je neodlučné od pohnutosti, pohybu zvieraťa (ku ktorému patrí aj kľud). Nie je to však pohyb pasívne mechanický – deje sa v odpovedi na podnety, motiváciu. Pohyb je odpoveďou na podnet, zviera sa samo uvádza do pohybu. Situácia, na ktorú reaguje, je ustavičné priťahovanie a odpudzovanie. Táto pohnutosť zvieraťa je zlučovaním a odlučovaním. V pohnutosti zvierať tkvie afektívnosť jeho dojmov. Zvierací spôsob bytia teda nie je chovanie k svojmu bytiu, vzťahovanie sa k svojmu bytiu, a v dôsledku toho ani bytiu iných vecí. Aj keď svojim cieľom má život sám seba – život sa k sebe vracia a v sebe spočíva. Pre svoj ráz prítomnej bezprostrednoti nemôže byť ten život symbolický – nemôže mať jazyk. Prítomnosť je ovšem štrukturovaná, sú v nej napätia, smerovania – vektory. Nie je to prítomnosť bodová. Ale tento spôsob smerovania je odlišný od hry prítomného a neprítomného, od nášho žitia v neexplikovaných, explikovateľných horizontoch.

Žitie ako súznenie so svetom je v ľudskej senzibilite prekonané, t.j. uchované a modifikované. Naša senzibilita je vztiahnutá k tomu, že sme stále na ceste – odniekiaľ niekam. Taktiež človek je stále v pohybe, ktorý sa deje v poli príťažlivosti a odpudivosti. Svet na nás dolieha svojou fyziognómiou, má vyhliadanie, jednotný výraz v pestrej rozmanitosti. Lenže my sme v tomto výrazovom poli na dištanciu, neoddávame sa mu plne, nesplývame s ním. Pôvodná afektívnosť toho, ako na nás realita nahliada, prehliadame - odsunujeme vo svojom pragmatickom zachádzaní s vecami. V istom zmysle je ľudská zmyslovosť bohatšia než zvieracia. Zviera nás prekonáva iba v istom smere, napr. ostrosťou pohľadu či sluchu, ale to nepreberné, to kozmické v zmyslovosti vyťažuje človek práve preto, že sféra zmyslovosti je pre neho svetom – nekonečnosťou. Zviera je celo ponorené do sveta, je celé zapustené v kozme.

Naša zmyslovosť nie je súbor dát, ale nekonečná fyziognómia, ktorá má sekundárne vydeliteľné komponenty. Tieto komponenty nie sú prežitkovo oddelené, toto oddelenie je sekundárne (napr vidíme láskavú tvár; sekundárne je možné vydeliť detail čela, obočie atď.). Afektívne-dojmový kontakt so svetom je pred vlastným prahom zjavnosti bytia. Bytie sa tu nekladie tematicky ani netematicky. Je to oblasť, v ktorej to s nami hýbe, skôr ako by sme sa hýbali. Tu je vlastná oblasť emocionality. Všetko sa tu zastavuje pri tom, čím bytosť už je alebo bola, čo si so sebou vlečie. Emocionálne-inštinktívne jednanie je niečo, čo si samo uniká, čo sa nekontroluje, je podstatne necelé. Do stupňa predjazykového a predpracovného žitia – súznenia so svetom patrí: Sme tu - zmyslová bytosť je – ale neexistuje, pretože nemá porozumenie bytiu. Je tu taktiež indiferencia medzi tým, čo je možné nazvať aktuálnym dojmom a imagináciou. To hrá úlohu v polovedomých stavoch. Tu sa prvotne formuje náš život.

Fenomén sympatetického prežívania v oblasti zmyslov je predmetom rozborov početných súdobých autorov v reakcii proti empirizmu (Erwin Straus, Merleau-Ponty, Goldstein, Rosenthal atd.). Zhodujú sa v súsvislosti ľudského zmyslového cítenia a chovania. Napr. kvality (trebárs optické - farby) ako koreláty istého spôsobu chovania (napr. chovanie k červeni, ako je známe u zvierat). Nielen spôsobujú dojmy, ale vyvolávajú reakciu, chovanie určitého druhu. To naopak otvára priestor pre určité afektívne kvality. Merleau-Ponty hovorí, že tak, ako je monokulárne videnie komponentou binokulárneho, je život dieťaťa obsiahnutý v našom živote. Jednota zmyslov je jednotou chovajúceho sa tela. Aby sme pochopili, prečo a ako červeň znamená námahu a násilie, zeleň odpočinok a pokoj – je potrebné naučiť sa prežívať farby ako konkrétne podoby kľudu a násilia, tak ako ich prežíva zviera. Tak ako spánok prichádza, keď zamýšľaný postoj dôjde k svojmu objektívnemu potvrdeniu. Ľahneme si, uvedieme sa do pokoja – spánok je pôvodne intencia, z intencie sa premení v bytie.