Heidegger má pravdu, ak hovorí, že svet pragmatický, otvárajúci zmysel vecí ako vhodností, služieb - už pred sebou niečo predpokladá. Nemôžeme však pripustiť, že by pred sebou predpokladal rýdzu objektivitu masívnych daností, zmyslové dáta tak, ako ich vykresľuje britský empirizmus.

Heideggerov svet je štruktúra, ktorá v nerozlíšenosti, vo vzájomnej vnútornej súvislosti obsahuje život aj jeho okolie, vzťah života k mimoživotnému súcnu, porozumenie sebe a zároveň tomu druhému. Nie je to oblasť, ktorá by patrila buď do sféry subjektu, alebo objektu. Je to niečo, čo predchádza tomuto deleniu, čo je hlbšie než subjekt-objektová štruktúra. Pobyt rozumie sebe ako uskutočňovateľovi svojich možností. Možnosti sa uskutočňujú v určitom prostredí – to, v čom sa uskutočňujú, je práve svet. Svet je podmienka možnosti porozumenia vnútrosvetskému súcnu. Veci pôvodne netematizujeme, neobjektivujeme, ale zaobchádzame s nimi, obstarávame ich. To poukazuje na určitú štruktúru nášho bytia.

Naše bytie je pobyt na svete a Heidegger ho charakterizuje istou troj-štruktúrou. Pobyt žije tak, že rozumie svojim možnostiam. Možnosti však k nemu nepatria tak, že by si ich predstavoval, že by ich objektivoval (potom by to boli objekty, nie možnosti), ale tak, že ich uskutočňuje, že sa s nimi stotožňuje, „vezie“ sa s nimi. Aby to boli možnosti (nie slepé sily uvedomované ex post), pobyt sa v týchto možnostiach vopred rozvrhuje – predstihuje sa. Život v rozvrhu možností, pred sebou, v predstihu, nie je žiadna anticipovaná skúsenosť. Vždy idem do istého spatia (možnosti), ktoré je mi otvorené, a ja viem, že je mi otvorené. Zároveň to, do čoho idem, ešte nie je plne skutočné. Toto „v predstihu“ znamená, že ja, ktorý takto žijem, istým spôsobom, v istej podobe tie možnosti mám. Rozvrhujem ich realizáciu, zrejú mi pod rukami, ale som do nich istým spôsobom postavený. Teda a) som v predstihu; b) som niekam postavený, som vždy už niekde – pri tom, čo mi tieto možnosti otvára, z čoho vyzerám to, čo môžem, totiž zo sveta – som na svete; c) v predstihu a v tom už sa mi otvára to, čo teraz práve musím konať – tak sa stretávam s vecami, s vnútrosvetskými súcnami. Predstih a to už, v ktorých sa otvára to vnútrosvetské – to sú tri štruktúrne momenty pobytu. Pobyt má stálu štruktúru. Celá táto štruktúra sa točí okolo porozumenia sebe a veciam. Porozumenie je v pôvodnej podobe obstarávanie vecí (zaobchádzanie s nimi, ich vytváranie, oprava aj ponechanie tak, ako sú), porozumenie našim možnostiam a tomu, čomu tie možnosti zodpovedajú, čo ich otvára. To sú základné rysy tej štruktúry. Je to ontologická štruktúra – štruktúra bytia pobytu. Heidegger tomu hovorí starosť. Nemá to však nič spoločné so starostlivosťou, pozornosťou, zarmútenosťou (ako náladou) – je to čisto ontologická štruktúra – trojjedinosť predstihu, postavenie do situácie a v situácii postihnutie toho, čo sa nám v nej otvára, s čím máme v tej situácii čo činiť.

Nachádzanie sa u Heideggera súvisí s jedným podstatným momentom celkovej štruktúry pobytu – totiž so situáciou. Tri momenty štruktúry pobytu (predstih – situácia – to, s čím máme v situácii čo dočinenia) poukazujú už samé na niečo ako časovú štruktúru. Predstih, v ktorom sa odohráva náš život – prevzatie možností a stotožnenie sa s nimi, realizácia – to je vlastný moment existencie. Situácia má charakter už – kedykoľvek sa predstih, rozvrh, realizácia rozbehne, vždy už niečo predpokladá. Na časovú štruktúru pobytu sa nesmieme dívať ako na niečo, čo je v čase, po sebe. Pôvodná časovosť pobytu je iného rázu. Až ona totiž umožňuje objektívny čas – ktorého časti sú mimo seba, jedna vedľa druhej, čas, ktorý abstrahujeme z vnútrosvetských vecí. Situácia je pôvodná minulosť. Slovanské particípiá vyjadrujú krásne časovú štruktúru pobytu: minulý = majúci charakter minulosti v sebe; budúci = majúci charakter predstihu, súci v predstihu.

Heidegger hovorí, že afekcia našich zmyslov patrí do súvislosti toho, ako sa máme, ako sa nachádzame, do situácie, do toho už. Pobyt je stále v trojjedinosti celkovej štruktúry. Rozvrh, predstih je vždy situovaný, vždy už niečo predpokladá pred sebou, od niečoho vychádza. Rozvrh v absolútnom zmysle, ako taký, nie je možný, je v rozpore so štruktúrou pobytu. Rozvrh je vždy vrhnutý rozvrh, rozvrh nejako určený. Je to preto, že do situácie (v zmysle situovanosti vôbec) sme postavení, do nej sa nestaviame. Vo svojej situácii sa môžeme rôzne chovať, realizovať, voliť medzi možnosťami. Ale to primárne, čo je tu ako predpoklad ktoréhokoľvek rozvrhu, že sa to deje v situácii, ktorú sme takto nerozvrhli, ktorá je proste tu ako predpoklad rozvrhovania - to sme tým nemodifikovali (to nemá charakter možnosti). Každý rozvrh je rozvrhom vo vrhnutosti, je to predstih v situovanosti. Situovanosť sa prejavuje určitým konkrétne charakterizovateľným fenoménom, v ktorom sa ukazuje, ako tej situácii už taktiež istým spôsobom vopred rozumieme. Starosť je štruktúr porozumenia sebe a v rámci porozumenia sebe aj súcnam iného typu, než je pobyt. Fenomén, ktorý odhaľuje porozumenie situácii, je nálada. Nálada netkvie v budúcnosti (tradične sa nálada vzťahuje k budúcnosti, k porozumeniu budúcnosti [napr. strach je obava z niečoho budúceho] - to by sme ale potom chápali naladenie, afekt ako niečo predmetného, intencionálneho). V skutočnosti to, čo naladenie zjavuje, je moja situácia, spôsob, ako tu žijem, danosť mojich možností.

Heidegger sa to snaží ukázať na istom páre emócií, analyzuje dva spôsoby depresie, dve depresívne nálady – strach a úzkosť. V strachu sa strachujeme o niečo, strachujeme sa pred niečím, blíži sa niečo strašné, niečo ohrozujúce; máme strach, že niečo stratíme (rozvahu). Pocit strachu je pocit straty (straty rozvahy, orientácie), dezorientácie. Bojím sa o seba – a to ma odhaľuje v tom, ako som situovaný. Vo vzťahu k sebe strácam. Ako strácajúci sa chovám k sebe, ako by som už žiadne možnosti nemal. V strachu zabudnem na svoje možnosti, teda zabúdam na seba. Dokladom toho je spôsob, ako reagujem (napr. pri požiare zachraňujem najnezmyselnejšie veci – to je zabudnutie na seba, na svoje možnosti). Som si daný takmer ako vec – a to nie tematizovane (reflektovane), ale bezprostredným porozumením. To pochádza z povedomia, z tajného porozumenia, že tu ide o všetko, o život – a v tomto živote sa realizuje bytie. Úzkosť je taktiež depresívny stav, ale ohrozenie nie je pochopené ako prichádzajúce z vonkajšku a ja nie som pochopený ako vec, ktorú je potrebné pred tým chrániť. Ohrozenie prichádza z vnútra. Porozumel som sebe, že ja ako bytosť vzťahujúca sa k svojmu vlastnému bytiu má v sebe, vo svojej podstate ohrozenie. Že moje bytie je exponované bytie, ktoré nič nezachráni, ktoré sa musí niečomu odovzdať. Oboje je čisté životné porozumenie, porozumenie situácii, ale každá z nich dáva niečo zásadne iného, aj keď sa oboje týkajú toho istého.

S porozumením sebe súvisí okolnosť, že pobyt je stále na ceste odniakiaľ niekam (unterwegs) – je pobývaním medzi. Pobyt je pohyb (toto Heidegger nikdy nehovorí explicitne). Toto niekam, odniekiaľ znamená: s niečím sme v kontakte, niečo opúšťame. Pri realizácii možností sa konštelácia nášho okolia mení, ono vyzerá stále inak a inak. To, že môže vyzerať, mať tvár, že nás nejako afikuje – tkvie v tom, že naša vrhnutosť, situačnosť sa pohybuje v sfére nachádzania sa, nálad, afektov. Svet, ktorý je schopný oslovovať nás ako naladených, je svetom, ktorý má tvár, ktorý nejako vyzerá. Tak tkvie možnosť afekcie v našej situačnosti.

Heidegger hovorí, že iba súcno, ktoré sa nachádza, ktorému jeho zmysel umožňuje mať sa, ktoré existuje v móde minulosti, môže byť „predmetom“ afekcie. Afekcia ontologicky predpokladá prítomnenie – privedenie pobytu späť k sebe ako minulému. Tzn. Svet na nás robí určitý dojem (strop na nás padá, obloha je olovená, vzduch je ťažký). Celý ten dojem, to, čo nás takto afikuje ako prítomných, nás stavia istým spôsobom pred nás ako situovaných a teda minulo existujúcich. U živočíchov a detí to zostáva zvláštnym problémom. Vždy sme stavaní pred dve možnosti. Analogicky ako strach a úzkosť sú dva módy nádeje: v niečo dúfam, pasívne na niečo čakám a tak si uľahčujem život, alebo sa otváram pre svoje možnosti a v tom zmysle pre existenciu v silnom zmysle slova – nádej v móde „a predsa“, v ktorom si nič nezastieram, a beztak ma nesie. Tak nás ľudská afektivita vždy stavia pred seba. Svet nás potom oslovuje – afektívne, citovo a zároveň pocitovo, dojmovo – v súvislosti s týmto rozlíšením. Ale u zvieraťa a dieťaťa máme nepochybne taktiež svet, ktorý je daný vo vnemoch. Je tu taktiež „duša“, t.j. vnútornosť vzťahujúca sa k svetu. Heidegger tu niečo vynecháva. Je síce správne povedať, že náš vnemový, dojmový, zmyslovo daný svet je v úzkej súvislosti so situovanosťou, ktorá ako ľudská situovanosť je situovanosťou slobodnej bytosti, ktorej beží o jej bytie. Preto je pravda, že ľudský život vo vnemoch, ľudská senzibilita musí byť zásadne iná než senzibilita zvieraťa a dieťaťa. Musí byť pohyblivejší, bohatší a má tendenciu objektivizovať sa do vnemového sveta predmetov (v ktorom sa prejavuje pracovný svet). Ale elementárny prafakt súznenia so svetom je rovnaký u človeka, dieťaťa, zvieraťa. Znamená to, že v ľudskom žití nie je všetko dané iba rozumením (ako u Heideggera). U Heideggera je celý ľudský život s jeho vzťahmi pôvodne daný v porozumení sebe a tomu, čo ako nevyhnutné okolie je so životom v nutnom partnerstve. Heidegger podkladá svet poznania svetom porozumenia. Život je životom rozumenia.

Životná filozofia konca 18. a začiatku 19. storočia (Hamann, Herder, Goethe) sa premietla do filozofie subjektívneho ducha u Hegela. Hegel ukazuje vo filozofii subjektívneho ducha, že elementárny, prvotný, bezprostredný život duše nie je pochopiteľný sám v sebe. Život duše ako chápajúcej svet skrze zmysly, je možný a pochopiteľný jedine tým, že duša je ideálno organizmu (ideálno – niečo, pre čo čas a priestor nemajú význam). Nie je v ňom ako časť. Organizmus je celok, nie súhrn. Ale tento organizmus ako celok je kus prírody – príroda v sebe teda obsahuje idealitu. My ako duše (ako ideálno prírody) súznieme s touto stránkou prírody v celku. Naša duša je dôkazom toho, že svet nie je matematický svet, ale svetlo. Dokazuje, že v prírode je niečo, s čím môže naša duša súznieť. To, čo nám umožňuje vnímať, je premena prírody v niečo, čo už je viac než príroda. Moderná psychológia a fenomenológia ukazuje, že to, čo je prvotným dojmom sveta, je fyziognomický dojem, to lákavé alebo odstrašujúce. Svet nás skôr dojíma, než by nám predkladal statické a mŕtve kvality.