Z diskusie medzi stanoviskom absolútnej reflexie (ktoré istú dobu zastáva Husserl) a pojatím reflexie ako súčasti ľudského života na svete, ako momentu ľudského žitia v pravde (Heidegger) vyplýva, že Husserlova filozofia nie je bránou k absolútnu. Reflexia nedáva nič absolútneho. Na druhej strane, pozícia, ktorá hovorí raz a navždy, že reflexia je súčasť existencie a že existencia znamená vnášanie jasnosti do súcna apod., je taktiež dogmatická. Obe pozície chcú byť definitívne a obe prekračujú medze reflexie – hranice fenomenológie. Fenomenológia je niečo tretieho. Reflexia nám nehovorí, ani že je bránou k absolútnu, ani že je súčasťou existencie. Pravá fenomenológia sa bude držať Husserlovho princípu všetkých princípov: držať sa toho, čo sa dáva, pokiaľ sa to dáva a nie menej, než sa dáva, držať sa v striktných medziach danosti. Fenomenológia je metóda, ktorá sa nikdy nemôže stať metafyzikou. Nemôže byť bránou k absolútnej téze. Tézy sú pre ňu vždy iba námetom k skúmaniu podmienok možnosti ich danosti. Toto skúmanie je rovnaké ako každá téza neabsolútna (nedefinitívna).

Diskusia medzi Heideggerom a Husserlom je podľa Funkeho diskusiou medzi dvoma absolútnymi pozíciami. Zdá sa, že toto Funkeho stanovisko, ktoré sa zdá byť pravou fenomenológiou a ktoré sa stavia proti každej metafyzike, musíme zahrnúť do diskusie taktiež. Funkeho téza je formulovaná in abstracto – všeobecne. Takto nie je ničím iným, než reformuláciou Husserlovho princípu všetkých princípov: vo filozofii rozhoduje skúsenosť, skúsenosť znamená danosť veci tak, ako sa dáva, vo všetkom, ako sa dáva, a nič viac, než ako sa dáva. Tento princíp ukazuje svoju plodnosť až v konkrétnom prevedení. Je tak otázne, či nám Funkeho všeobecné položenie tohto princípu nezastiera konkrétne problémy, napr. otázku, čím je primárne život, subjekt zachycovaný v reflexii, aký je primárny ráz jeho bytia.

Absolútna reflexia obsahuje isté rozhodnutie vopred o spôsobe bytia toho, čo bude v reflexii dané – čo bude obsiahnuté v jej pohľade. Totiž že to (podstatné) bude možné obsiahnuť totálne - nie len apodikticky, ale vždy parciálne. Pretože potom by bolo treba dokázať, že to, čo bolo zachytené, je to podstatné. Akonáhle by zachytenie bolo iba parciálne, je nevyhnutná otázka, či má in concreto život zachycovaný v reflexii charakter predmetu zachytiteľného v reflexii. Alebo či má charakter života, ktorý pretože je životom činným (praxou), sa nedá vyčerpať prítomnosťou, je v ňom prepletené prítomné s neprítomným, je v ňom podstatne prítomné neprítomné.

Funkeho pozícia absolútnej reflexie nám teda nepomôže. Fenomenológia sa nemôže otázke po charaktere reflexie vynúť.

Heidegger vidí fenomén sveta v súvislosti s našou praktickou činnosťou, ktorá nám pôvodne nedáva veci ako predmety, ale ako služby. Nejde o rozdiel mien alebo vymedzovanie charakteru, ktorý vec ako taká má. Služby sú vždy v súvislosti. Neexistuje jedna služba. Vec ako predmet je vždy oddeliteľná – existuje ako jeden predmet. Ako hovorí Aristoteles, vec je to, čo je schopné samostatnej existencie. To služby nikdy nie sú. Služba je vždy v súvislosti poukazov, je súčasť reťaze, kruhu poukazov.

Pre Husserla sú veci predovšetkým predmety (ako ich poznáme z tradície). Pri analýze vnímania sa predmet vnemu ukazuje ako substrát rôznych vlastností, jednota rozmanitých určení. Je daný vo vneme, avšak vnem je vždy séria nekonečných poukazov (predná strana odkazuje k zadnej atd.), takže predmet je v podstate nevyčerpateľný. Vnem nedáva vec samu naraz. Vec dáva v originály, ale vždy iba jednostranne. Jednotlivá vec ako originálne daná je daná vždy v sérii poukazov. Patrí k nej teda okolie, možné perspektívy, koniec-koncov celý svet. Sme teda stále odkazovaní od jedného predmetu k druhému. Akonáhle mám jednotlivý predmet pred sebou, jeho zmysel ma odkazuje k svetu.

Husserl ide od veci k veci, a aj keď ďalšia vec je iba v narážke, vždy niečo pridáva. Svet je akoby súbor vecí, ktoré spolu tesne súvisia. Jedna na druhú nadväzuje a nemožno ich roztrhnúť – je to večné kontinuum. To, že predmety môžu byť takto zlúčené iba na základne svojej neadekvátnej danosti, je spôsobené onou zvláštnou štruktúrou vnímania. Ani pre boha by nemohli byť veci (predmety) vnemovo dané inak, než tak, ako sú dané nám – vždy iba v perspektíve, jednostranne. Mať veci, konečné predmety v originály, nemožno inak než vo vnímaní. To je metafyzická téza, ktorá je v rozpore s tradíciou. Pre Husserla je originálnym prístupom k prdmetom iba vnímanie. Ak by tomu tak nebolo, potom by nebolo vnímanie dávaním vecí v originály, ale iba tieňom alebo nanajvýš reprezentáciou. Niečím, čo dáva (neadekvátny) obraz, nie vec samú. Keď Husserl popisuje prirodzený postoj, svet prirodzeného názoru, ukazuje, že veci sú dané jednako v aktuálnych dojmoch, jednako v horizontoch odkazujúcich stále ďalej. Horizont je vždy explikovateľný, t.j. môžem do neho zájsť a vybrať z neho niečo aktuálne, určitú stránku veci.

U Heideggera už vopred žiadna služba nie je možná sama o sebe. Zdalo by sa, že u Husserla je tomu rovnako. Lenže zmysel predmetu u Husserla je samostatné bytie – súcno, ktoré je izolované. Čo nie je izolované, je jeho danosť. U Heideggera sú samotné služby v svojom zmysle také, že patria k určitej súvislosti, ktorá má charakter púhej súvislosti vecí.

Heideggerova služba je charakterizovaná svojou použiteľnosťou – je na niečo. Tým poukazuje na to, k čomu slúži. Predovšetkým poukazuje na iné služby (na súvislosť služieb). Potom poukazuje na to, na čo tá súvislosť služieb je: to je istá oblasť ľudských činností. Tá poukazuje na funkciu ľudského života, na ľudský život ako základ možností. Tak je každá služba zaradená do súvislosti, ktorá nie je iba vecná. Tieto poukazy majú cirkulárny charakter, spočívajúci v tom, že porozumenie otvára život tým, že život si rozumie – je životom v možnostiach, tzn. nie je si ľahostajný (nie je mu ľahostajné, kam ide). Život teda musí mať sám seba pred sebou, kus toho života mu musí byť osvetlený skôr, než ním prechádza. To predpokladá štruktúrovaný priestor, do ktorého sa niečo deje. K tej súvislosti patrí osvetlenie toho, čo umožňuje tento predstih – čo umožňuje, aby som realizoval možnosti. Z života padá svetlo na veci. Svetlo, ktoré padá na veci – to sú tie poukazy k tomu a tomu, a tie naspäť poukazujú k životu. Svetlo idúce k veciam tak padá naspäť na život. Ukazuje sa tu cirkulárny charakter sveta.

Heidegger vymeriava svet ¹² tým, v čom sa pohybuje porozumenie v poukazoch. Porozumenie je vždy porozumenie sebe spočívajúce v tom, že mi beží o moje bytie. Tomu už človek vždy nejako rozumie, záleží mu na žití. Porozumenie sebe žije v odkazoch. Žijem kvôli niečomu – to kvôli obsahuje rozdiel. Ak chcem niečo realizovať, realizujem to prostredníctvom seba a nejakých prostriedkov, niečoho, čo nie som ja. Teda v porozumení sebe je implikované porozumenie tomu, čo nie som ja. Najzákladnejším poukazom je kvôli, potom poukaz primárneho aby. Aby poukazuje na to k čomu (účel) alebo čím (prostriedok). To, vo vnútri čoho sa pohybuje porozumenie v poukazoch, ako to, vzhľadom k čomu nám otvára súcno v okolnostiach – to je fenomén sveta. (Napr. som úradník s musím do úradu. V bežnom sebaporozumení som tým, čo robím. Toto som a robím preto, aby som bol. Čo musím robiť, aby som takto bol – musím sa dostať na svoje pracovisko. Pracovisko je v obrovskej súvislosti vzťahov, napr. doprava. V oblasti dopravy tkvie určitý konkrétny dopravný prostriedok. Ten patrí do určitej súvislosti: električka znamená ulice, koľaje, signály, strážnika, ten voz samotný s miestom ktoré zaujíma. To sú tie poukazy.)



_____________________________________________________________________________
¹² Heidegger: Bytie a čas