Možná námietka sa týka zvláštnej (pre Heideggera základnej) štruktúry existencie – bytia, ktoré si je uložené, ktoré sa musí prevziať, robiť, vykonávať, bez toho, aby ono „robím“ bolo nejakým obrábaním. Bytie, ktorému je jeho samotné bytie uložené - je svoje bytie, je sebe vlastné, nesmie mať v sebe nič vecného, predmetného, nič, čo sa iba konštatuje. V každom svojom určení je celé. Každé určenie, ktoré sa o ňom dá vyriecť, nie je ničím na ňom, ale ono ním je. Byť svojim vlastným bytím má charakter svojskosti (svojho). To teda predpokladá nejaké ja. A ja je niečo trvalé, čo musíme predpokladať vždy, keď činíme nejaký výrok (každé tvrdenie predpokladá ja). Rozpor môžeme vidieť práve v tom, že bytie, majúce charakter svojskosti (v každom okamihu svoje), predpokladá trvalé ja. Heideggerov výrok o svojskosti existencie však nie je určený pre popretie ja, snaží sa iba ukázať, že ja (ak ho chápeme ako to posledné či prvé, čo musíme klásť ako základ pre všetky ostatné tézy) je v tomto ohľade už niečo odvodené, čo vidíme z hľadiska takého súcna, ktoré je možné rozobrať na časti. Súcno s takouto štruktúrou nekonám, ale vidím.

Heideggerova myšlienka existencie, ktorá v sebe samej nie je nič iného než existovanie, má v sebe jeden zásadný problém v tom, ako je možné takéto bytie filozoficky zachytiť. Bytie, ktoré je celou svojou povahou prax – žitý život, nie život nazerajúci a nazeraný, ale konajúci a tým uskutočňujúci porozumenie. Fenomenológia sa zaoberá fenoménmi. Fenomén je to, čo sa ukazuje – bytie sa musí nejako ukazovať. Ak je existencia fenomén, ak sa ukazuje pohľadu filozofujúceho, potom je predmetom tohto pohľadu. Ak je existencia niečo také, čo sa robí, čo sa nevidí, potom na nej nemôže byť nič vidieť – potom to nie je to fenomén. Nechce náhodou transcendentálna filozofia preskočiť vlastný tieň? U Heideggera na toto nenachádzame odpoveď. Patočka však pokračuje ďalej. K reflexii patrí radikálna vôľa k zodpovednosti. Zodpovednosť je určitý životný postoj - pomer života k sebe samému. V tomto ryse života, že sa život vzťahuje k samému sebe, tkvie možnosť vôle k zodpovedaniu. Toto zodpovedanie znamená výslovné konanie niečoho, čoho možnosť je mi otvorená už v živote. Bytie vzťahujúce sa k vlastnému bytiu je zároveň samému sebe nejako odomknuté. V tejto odomknutosti tkvie možnosť reflexie.