ach, také krásne miesto. včera som bola u malej mišky, lebo ondrej sa vrátil po 5 mesiacoch domov a načim ho privítať. z mierka som zbehla dole, že poceste niečo kúpim v tesku, ale bolo už zatvorené. nefunguje zvonček, tak som prezvonila ako sme sa dohodli. vôbec som netušila, že takto to môže vyzerať niekde v bratislave. bosý ondrej mi prišiel dole otvoriť a objali sme sa. vybehli sme úplne najvyššie ako sa dalo, popri veľkým dverám, zvončekom a muškátom a číslam dvier. "počkaj keď to uvidíš". bol to ateliér, kde sú všade všade okná, podlaha škrípe presne tak ako má, vidno na bratislavské strechy a na oknách polyfunkčného objektu sa odrážajú svetielka ohňostroja. miška už pražila cibuľku na džatky, takže to tam všetko voňalo. Medzitým došiel aj Nikola a mistrík s nejakým slovincom Otom. Miška šúlala džatky a hádzala ich na panvicu s masťou a cibuľou aby boli lesklé a voňavé. a ja som ich tam pekne pováľala v šťavičke. Vravela mi, že vo fínsku nikto nevedel vysloviť slovo džatky, tak vraveli jatky. hovorím, že šak im mala povedať dž, ako john. ona že ahá. ale nejako sa mi to nezdá.
Nikola je z Čiernej hory a prednedávnom zistil, že zbožňuje borovičku. O pár dní odchádza domov a nikdy sa už asi na Slovensko nevráti.
Jeme džatky s tesko smotanou. zvláštne, že doma takéto nejeme, keď je to také tradičné a dobré a tak jednoduché. Sedíme okolo stolíka, a veľa smiechu a som taká šťastná, lebo je dobre. Nikolovi som hovorila o tom, ako chodievam starému otcovi každý mesiac obnovovať NOD32 a ako ma druhý starý otec minule vzal na povalu a ukazoval mi fotky starej mamy a jeho mamy, na ktorú sa vraj veľmi podobám. Aj to, že mi dal niekoľko metrov plátna, ktoré ona ručne tkala. Nikola ma chvíľku počúval a nakoniec povedal, že "nevieš čo by som zato dal"
Ondrej a Miška tancujú na ružovom koberci a Ondrej nás ťahá von. Tak sme šli von. Nikola mi podá cédečko s fotkami z rozlúčky s jeho súborom a poprosí ma, či mu ho neodnesiem v taške. Začnem sa smiať, lebo že však na to nakoniec určite zabudneme.
Išli sme pozrieť k účku, kde nás zastavil nejaký šnicel a odfotil ma s ondrejom. Postávajúc stretávam Tomáša a Galiho, ktorý tvrdia, že tam vôbec nemáme liezť. A tak pripájame Tomáša a Miška nás vedie do toho takého na nádvorí všmu. Ondrej chce strašne tancovať, tak povie dídžejovi, nech zahrá majkla džeksna. Chutí mi pivo a je to tam strašne nahlas. Tak ideme von, a ondrej si pomaly líha na chodník. Od šťastia. A pozerá na hviezdy. On je teraz šťastnejší ako predtým.
Pomaly sa rozpŕchame, ešte si treba dať ranný hotdog s horčicou a popraskaným rožkom. Je presne taký aký má byť. Zvláštne, že niečo, čo zasýti hlad a je to teplé, stojí 13 korún.
Je čas medzi posledným nočákom a prvým ranným. sa mi nechce čakať, tak ma ondrej s miškou zlanária nech idem spať k nim.

Ráno som si našla v taške Nikolovo cédečko s fotkami zo súboru. V ateliéri je teplo, slnko pečie na okná a cítim sa ako paprika v skleníku. ale je tam krásne. pol hodinu sa len váľam a pozerám nad seba, alebo len sedím na posteli a badám vežu blumentálu. Vonku to čviriká a je nový deň. Pobehujú po mne zimomriavky. Také malé, ale všade a dlho.
Cítim sa ako v Dánsku. Aj teskochlieb chutí dánsky, teskoparadajky ako odthnuté z kríčka. Miška chodí bosá po drevenej podlahe s turbanom na hlave. Bolí ju hlava.

a zajtra večer ideme zo zuskou do Cádizu. a uvidím konečne zas oceán. sa veľmi teším, ale bojím, že nebudeme mať kde spať. ale zatiaľ sa všetko dalo nejako vyriešiť.

keď budem veľká chcem mať taký ateliér pod strechou. budem tam veľa variť, robiť a nechávať prespávať ľudí



pesnička pre dnešný deň: The quantic soul orchestra feat. Alice Russel: Felling good