"Ach, kiez by ste pochopili moje slova: 'Robte si, co chcete, - ale stante sa najprv takymi, co vedia chciet!'"

Letyste Ruzyne. Citim sa tak nostalgicky. Ako keby som ani nebola sama sebou. Alebo ... Smutok za cimsi abstraktnym. Dnes budem opat v Anglicku, v Bristole, v Bath ... Som unavena, zatvaraju sa mi oci. Za to moze heroin. Spala by som a snivala. O krase, o sebe, o tom, co nikdy nebolo a ani nikdy nebude. Sny, ktore sa uskutocnia, stracaju svoju krasu. Ako keby caro bolo v neexistujucom, a existencia ho menila v des ... vsedny zivot. Tak unavny a dlhy. Chcem spat a uz sa nezobudit. Ked budem v Bath, vo svojej izbe, chcem si lahnut a zapocuvat sa do Current 93 ... Preco som tak smutna. Preco.

Anglicko. Je tu strasna zima a vobec je tu nepekne. Moja izba. Zrazu sa mi nic nechce ... otocit sa a ist domov. Domov, kde mozem robit, co chcem, kde mam co robit. Moje knihy, moja hudba, moj pes ... Ja a moj Bath. Len ja. Jeden list - co budem robit az -- nemyslim na to. Bude mi potom zle. Ako tu len tie dva mesiace vydrzim. Teraz mam cas len pre seba. Ale zrazu ta lenivost, ten odpor ku vsetkemu ... sem nepatrim. Kam sa podel ten ruzynsky smutok? Vsetko je prec. Vsetko, co som mala rada, je prec. Prec. Nechcem nic. Spat. Navzdy.

8:25 rano pri zitnom poli. Len ja a nebo - tie nizke rychle oblaky. To pocasie. Ako na jesen. Alebo studene leto. Poslednykrat heroin. Zavislost neexistuje. Fyzicka zavislost nie je problem. Tesim sa? Zajtra bude dobre. Zajtra bude ocistne.

Zachytit vsetky myslienky, ktore sa mi v hlave nahanaju ... tie vety, plne mudrosti, prchaveho vyznamu. Raz sa zhmotnia, su prec navzdy. List dnes neprisiel. Mozno zajtra. Mozno nikdy; mozno im neverim. Cokolvek, co sa stalo, bolo daleko, ako keby sa nestalo. Nie tu. Nie ja. Nie moj zivot. Jedno i druhe je spanok. Vybrala som sa von, ze sa prejdem cez polia, porozmyslam nad sebou, budem vnimat samotu, samu seba tak bezprostredne, ako je to mozne len v prirode. Presla som asi 500m a isla naspat, uz po chvili ma napadlo, ze je to len utek, pred sebou samou, ze ... nehladam, ale chcem stracat, definitivne a konecne ... Zle. Opat je to tu, cakala som to. Bala som sa. Oddialit ako je to len mozne ... Na diazepam este nie je cas. Varit si makovice sa mi nechce. Nechcem spat ... - Podme sa opit uplne strasne moc .. Kto? Kam? Alebo podme si zostrit vnimanie az do extremu, kde slova maju doslovny vyznam, kde symboly vravia jasnou recou, kde spanok neexistuje, kde aktivita je mozna len v hlbokom ponoreni sa do jasnych slov a symbolov ... za hranicami nejasnosti. Tak ludske, tak obycajne ludske. Ked nechcem spat. Spat. Zomriet. Mozno coskoro. Skonci nezmysel v este vo vacsom nezmysly. Toto nie je stav, v akom sa mal vratit vitaz. Toto je stav ... samoty. Kde klamstvo nema zmysel a pravda neprinasa zmysel. Prazdnota. Spomienky ma neoklamu.

Ja chcem ist domov!

Diazepam ... ukludnil myslienky. Vsetko sa spomalilo ... ten vir sa krutil, krutil, krutil ... a spomienky ako na hladine v akomsi zalive, len sa tak hojdali. Bezmocne. Sny. V jednom som vytvorila hermafrodita z Adama Kadmona a Evy, nasla som ich v lese pri Dunaji ako nehybne figuriny, prsalo, bola tam strasna spina, smeti, tma ... ale ja sa nicoho nebojim. Chcem ist domov. Dva mesiace su prilis dlhe. Nevladzem teraz nic. Vobec nic. Spat. Dalsi diazepam.

Po objaveni pokladov, ktore skryva sklenenka, sa citim trochu lepsie. V piatok by som mohla ist k moru. Ak zajtra dostanem list. Ak, ak ... ak prestanem podmienovat. Citam o Prahe. Snivam o Prahe. Chcem ist domov. Este nepresiel ani jeden tyzden.

Nemala som do toho auta nastupovat, nemala som sa s nimi dat do reci, nemala, nemala ... O peniaze nejde. Potom uz bolo vsetko mimo mna, potom uz sa vsetko dialo, ako som to tusila ... ako som to chcela. Inac by sa to nestalo - ci to bolo mojou namyslenostou a rozpravanim o mojom davnom obdobi ako o comsi, co uz bolo, co uz skoncilo, co som uz uzavrela a viac nebudem opakovat? Vozili ma po celych Holesoviciach, vsetko sa mi zlievalo, obrazy, domy, ulice, ludia ... -Ty ses uz venku? -Jo, ve stredu me pustili ... -Za co jsi sedel? Pry vrazda zensky? -Hele, promluvime si o tom nekdy ... A stojime dakde pri kolajniciach, smeti, krovie, rozraba sa m/a ... -Mas cistou? -Ne. -Co chces delat? Ja neviem, neviem, neviem. -Tak delej. Viem, co robim. Pri plnom vedomi. Nemozem najst zilu, trva to celu vecnost, cumia na mna, delej, delej .. konecne. Citim sa lepsie. -On je cistej ... Jo, jo. Ja viem, ja som sa rozhodla. Ked som im ukazala, ze uz v penazenke naozaj nemam nic, vyhodili ma dakde pri Vltave. Posledne prazske rano, pozeram na Karlin na druhom brehu, nemam ani korunu a v hlave mi stale dokola znie needle sharing, needle sharing ... Som spokojna. Konecne je po vsetkom. Mozem opat odist. Prec. Len pred sebou sa neda.

0,5g necele dva dni. Za dva tyzdne z nuly na 0,25g/den. A viac a viac. Prve dva dni som stravila citanim, pokracovala som v trende zapocatom mojim prichodom do Prahy. Za dva tyzdne 7 knih. Valpruzina noc/Meyrink, Psychologie a dusevni nemoc/Foucalt, Mezi skutecnosti a snem/Ladislav Klima [mohla by si mi niekedy opisat posledny odstavec z prvej poviedky, kde slecny netrpelive postavaji a zivaji zatimco opili Fabio jim rika cosi filosofickeho, oni jsou vsichni opili .. ale ten odstavec je tak uprimny, ze ziadne oko nemoze zostat suche ako nezostalo Fabiovo .. dakujem za list btw. ;], Strach ze svobody/Fromm, Mytus o vecnem navratu/Eliade, Tak pravil Zarathustra/Nietzshe, Metafysika lasky/Schopenhauer a na zaver Bhagavadgíta - zpev vzneseneho. Teraz som siahla po Logose 1,2/95, jedina literatura, ktoru tu mam v cestine. Za dva dni precitane komplet. Citanie pod vplyvom heroinu je velka zabava. Citam ... a zrazu zistim, ze sa stracam. Som zacyklena na jednej strane, na jednom riadku ... Odhliacnuc od vseobecneho faktu, ze videnie je rozmazane od sameho zaciatku, ze musim citat s jednym okom zavretym, s lavym, pretoze prave zavriet nedokazem ... Ako si uvedomim, ze som stale na jednom riadku, otrasiem sa, skoncentrujem a s vypatim sil precitam odstavec ... Najdem sa za hodinu lezat s knihou na tvari, hlava plna snov, inspirovana prave precitanym ci skor vysnenym ... Aha, idem si zapalit, dam si zas trochu heroinu a cela zabava pokracuje ... Milujem spanok. Milujem dni stravene tym, ze sa neotravujem sama so sebou. Chcela som si ist varit makovice, lebo mam pocit, ze nezaspim a desim sa noci plnej demonov, ale pani z Mozambiku sedi dole pred televizorom. Asi pridam diazepam. Zvlastne, nefunguje. Chcem spat, chcem zabudnut na to, kde som. Kto som. Chcem ist domov.

"Nesmi se chtit spat. Pokud neco chci, pak vzdy nejprve zustat probuzeny, nebo spise se neustale probouzet. Pri probouzeni vnimam, ze trpim, ze se menim, ze jsem jiny, ze nicemu nerozumim; a cim vic jsem probuzeny, tim vice jsem nestastny, zbabely a slabomyslny. Cim vic se probouzim, tim vic se chci zmenit a tim vetsi cenu bych slibil obetovat za tuto Pravdu, o niz nic nevim a kterou si nepredstavuji jinak nez touto absurdni negaci sveho pritomneho upadku."

-Rozmyslal som nad tym, ci by si ma zamerne niecim nakazila. -Preboha, to nie, ako ta to mohlo napadnut? V zaujati mystickou debatou si ma poplietol ... ja som si ista, ze som tie ihly nevymenila ... Ale -- ale. Pockajme do jesene.


I only regret the times that I was too nice.