V sobotu rano sme prileteli do Sofie a na letisku prebrali nase vozitko, 9-miestny Ford Tourneo. Po mensich orientacnych problemoch a zapche sme sa vymotali z mesta na smer Blagoevgrad. Ako prve sme sa vyviezli do Rilskeho monastiru, co je najvacsi klastor v Bulharsku a bolo tam aj najviac turistov z celeho vyletu. Je to naozaj krasna mohutna stavba s detaline vyzdobenym kostolom, vysoko v horach, v hustom lese, a ma silnu atmosferu. Zacalo prsat, dazd sa neskor zmenil na silnu burku. Z monastiru sme sa sli najest do restauracie po ceste spat a potom sme zacali hladat ubytovanie. Povodne sme chceli spat v Blagoevgrade, ale vsetky tri hotely ktore sme pozerali mali tuto noc plno a recepcne neboli prave napomocne v hladani volnych kapacit inde. Tak sme sa zbalili a vydali sme Razlog/Bansko. V Bansku sme zjednali noc v peknom novom trojhviezdickovom hoteli Banderica zo 40 na 20 leva za osobu v dvojlozkovej izbe s ranajkami (1 leva ~ 18 Sk), v cene bol aj bazen a pod. co sme pre kratkost casu nevyuzili. Bansko je turisticke centrum pre lyzovanie v severnej casti pohoria Pirin a stavia sa tu neuveritelne vela novych hotelov a apartmanov, ktorych cena je porovnatelna s bratislavskymi bytmi. Navyse v okoli je vela termalnych kupelov. Navecerat sme sa boli v centre mesta v Macureva Mechana (mechana je bulharsky vyraz pre hostinec/restauraciu) a bol to dobry vyber. Po drinku v hotelovom bare som na izbe ihned zaspal.

V nedelu sme ranajkovali s krasnym vyhladom na pohorie Pirin a jeho najvyssi vrchol, Vihren (2914mnm). Tym padom bol dalsi ciel jasny a po napinavej jazde po cestach necestach sme sa dostali k najvyssie polozenej chate, ci lepsie povedane stanici horskej sluzby, vo vyske okolo 2000 metrov. Realisticky sme zhodnotili, ze na Vihren sa dnes nedostaneme, a tak sme absolvovali len kratku prechadzku krasnou prirodou, pri ktorej som sa smykol do vody a skoro prisiel o mobil. Nakoniec ale vsetko dobre dopadlo. Najedli sme sa opat v centre Banska, tentokrat v mechane ktorej hlavnym poznavacim znakom bolo prilis vela masti v comkolvek od kuracej polievky po leco (mimochodom po bulharsky miš-maš), usetrene zostali iba salaty. Nasim dalsim cielom sa stalo mesto Goce Delèev na juhu, a opat musim spomenut krasnu prirodu ktora nas celou cestou obklopovala. Ubytovali sme sa v mestskej ubytovni za priblizne 8 leva na osobu, a tu naozaj kvalita zodpovedala cene, ale aspon tam bolo relativne cisto a dve z troch izieb mali aj zachod. Goce Delèev nie je ziadne turisticke centrum, presnejsie povedane zdochol tam pes, co sa odrazilo aj na cenach v pekne zahradnej mechane v centre mesta. Spokojne napapani sme dali na ubytovni este flasku vina a sli spat.

Rano sa pokojna ulicka pred ubytovnou zmenila na rusny trh asi so vsetkym a museli sme preparkovat. Po ranajkach (fajn pecivo z listkoveho cesta, vnutri slany syr, dost mastne, za 0.6 leva) sme sli krasnou (vyhladom) a tradicne nekvalitnou (stavom vozovky) horskou cestou do Melnika. Okrem niekolkych vyhliadok sme sa zastavili na kavu v Gornom Spanèeve a na chvilu sme existovali mimo èasu spolu s tymi zopar starcami a starenkami a psami ktori vyzerali ze tam sedia uz cele veky. Okolo Melnika je velmi teplo a sucho, malo lesov, kopce su iba travnate, a pestuje sa tu vela vinica. Oblubenym dopravnym a pracovnym prostriedkom su tu okrem konov (ktorych je hojne po celom Bulharsku) osly. Samotny Melnik je zopar obnovenych a udrziavenych tradicnych domov ucupenych medzi pieskovymi kopcami, zjavne len pozostatok niekdajsej slavy. Mestecko bolo plne policajtov, prave prebiehala navsteva nejakych zahranicnych politikov. Pred budovou skoly chlapci hrali basketbal a male dievca sustredene trenovalo gymnastiku. Po kratkej prechadzke sme sa naobedovali, kupili flasu skveleho domaceho vina a sli navstivit nas dalsi ciel. Rozenski monastir bol v case nasej navstevy oazou kludu a ticha, okrem nas tam boli mozno styria turisti. Je ovela mensi ako Rilski monastir a videli sme len troch mnichov. Viem si predstavit ze by som tu stravil nejaky cas. Z Rozenu sme sa vratili do Goce Delèev a pokracovali do mesta Dospat. Cesta viedla cez zaujimave ciastocne moslimske dediny, v ktorych ziju Pomaci, bulharski moslimovia. V Dospati sme nasli ubytovanie vo fajn vybavenych apartmanoch na sukromi za 12 leva na osobu. Vzhladom na pomerne velku nadmorsku vysku, viac ako 100 metrov nad morom, bolo vecer dost chladno. Napriek tomu sme vecerali vonku na terase hotela Panorama. Bol odtial totiz nadherny vyhlad na zapadajuce slnko nad velkym jazerom Dospat (vsetky jazera okrem horskych plies, ktore sme v Bulharsku navstivili, boli v skutocnosti umele vodne nadrze s hradzou, co nic neubera na ich krase kedze su v horach). Kuchyna hotela bola vynikajuca, mozno najlepsia zo vsetkych co sme skusili. Urcite budem dlho spominat na skvelu hustu hovadziu polievku. Uz tradicne sme na izbe dopili melnicke vino a pobrali sa spat.

Po ranajkach na trave viedla nasa cesta do Trigradu, tesne pri greckych hraniciach. Rieka stekajuca z hor tam vytvorila prielom vapencovymi skalami, cesta vedie uzuckym kanonom az k Diavolskoto Garlo a dalej do samotnej dediny Trigrad. Diavolskoto Garlo je Diablovo Hrdlo, rieka sa tu zrazu straca s obrovskym hukotom v jame, na ktorej dno zvonka nedovidiet, a dalej tvori jaskynu bez vyzdoby, ale s mohutnymi priestormi a vsadepritomnym hukotom. Za vstupne do jaskyne sme zaplatili spolu 18 leva. Ked sme sa z jaskyne vratili, z neznamych dovodov nam 2 leva vratili. Vztah Bulharov k peniazom zostava nevyspytatelny. Po obede v kupelnom mestecku Devin sme sa opat vydali na cestu, tentoraz smer Batak, co malo byt podla bedekra historicke mesto kde sme chceli prenocovat. Kedze sa nam nepodarilo najst cestu, ktora bola na mapach nakreslena, a GPS ani nase oci nevedeli najst cestu po ktorej nas poslali domaci (mozno s urcitou davkou zlomyselnosti, kedze nase auto malo sofijsku znacku:), po dlhsom motani sme sa vydali udolim rieky Vaèa. Cesta bola dlhsia ako povodny plan, ale velmi zaujimava, kedze tu prave stavaju dalsiu priehradu (alebo mozno aj viac) a prekladaju cestu. Neskoro vecer sme dorazili do Bataku, kde zdochol pes a jediny hotel, ktory sme nasli, bol dost drahy. Vybrali sme sa preto hladat ubytovanie na brehoch jazera Batak. Po dlhsom hladani, nie je tu momentalne sezona a vacsina zariadeni je zatvorena, sme nasli fajn izby za 16.50 leva na osobu. Vydatne sme sa navecerali, zaliali jedlo alkoholom a sli spat.

V stredu sme sa vybrali na cestu pomerne neskoro. V blizkom Velingrade, najvacsom bulharskom kupelnom meste, sme nevedeli najst ani jedny verejne kupele, a kedze slnko utesene pripekalo, utiekli sme do hor, k jazeru Belmeken. Ide o priehradu v pohori Rila, nachadza sa vo vyske okolo 1900 metrov nad morom, a nie je tu nic okrem krasnej prirody a zopar nedokoncenych hotelov. Nastastie dalej od jazera sme ubytovanie nasli, a to v bulharskom statnom komplexe pre sportovcov (pre nas za 16.84 leva na osobu v dobre vybavenej trojpostelovej izbe, bez stravy). Bolo rozhodne velmi zaujimave pohybovat sa medzi bulharskymi dzudistkami, ukrajinskymi boxermi a brazilskymi ktovie-co... take hory svalov a hranate tvare sa kazdy den nevidia. Snad jedinym sportovcom s 'normalnou' postavou bola izraelska maratonska bezkyna. V jedalni nas posadili do mensej uzatvorenej miestnosti a obsluhovala nas velmi mila pani, ktorej pristup asi najvystiznejsie charakterizuju slova 'moze, moze, nema problema'. Vecer sme este absolvovali zdravotnu prechadzku krasnou prirodou k najblizsiemu plesu a nasli turisticke znacenie na zajtrajsi vystup.

Stvrtok bolo opat krasne pocasie. Vstali sme samozrejme neskor ako sme planovali, ale o dvanastej sme sa uz stali hore na vrchole Belmeken vo vyske 2634 metrov. Nestretli sme ani jedineho turistu, ale zato dve criedy koni, ktore sa v tychto vyskach volne pasli. Zostup k jazeru sme si sprijemnili smykackou po snehovom poli. Autom sme zisli opat do Velingradu, rozhodnuti najst verejne kupele, co sa nam po nemalom usili aj podarilo. Stale nerozumiem, preco v kupelnom meste nie je ani jedina tabulka, ziaden odkaz na ne. Nevadi, voda bola prijemna, vstupne nizke a po horskej ture to bol vydareny relax. Po rekordnom pocte pokusov sme nasli vyhovujuce ubytovanie na sukromi za 10 leva na osobu, navecerali sa a sli spat.

V piatok sme sa vydali nasim plechovym tatosom do prispatej dediny Belica na juznom svahu pohoria Rila (predpoved pocasia na piatok pre bulharsko hovorila o 35-41 stupnoch, cize tu prispatost je lahke vysvetlit). Asi 15 km za dedinou horskymi cestami a necestami (toto bola najhorsia vozovka aku sme stretli, ak sa utlacena zem a kamene este daju nazvat vozovkou) sme dorazili do utulku pre tancujuce medvede, ktory zalozila Bridgitte Bardot a spravuje ho nadacia Vier Pfoten ( http://vierpfoten.org/website/output.php?id=1068&language=1 ). Za prehliadku a vyklad sa nepati vstupne, samozrejme je mozne prispiet na prevadzku utulku. Utulok pozostava z niekolkych velkych vybehov obohnanych elektrickym plotom, v niektorych su nove medvede v karantene alebo agresivne. V tomto pocasi takmer vsetky medvede polihovali v tieni, napriek tomu bol na ne zaujimavy pohlad. Z Belice sme sa vydali na opacny koniec Rily, do lyziarskeho strediska Borovec. Tu uz citit blizkost hlavneho mesta, ceny jedal i vsetkeho ostatneho su tu vyssie ako inde. Opat sme mali stastie na ubytovanie, 13 leva na osobu nas stalo byvanie v komplexe drevenych chatiek stylu 'skola v prirode', ibaze prerobenych na 'trojhviezdickove', s novym nabytkom, TV, kuchynkou, soc. zariadenim a upratovanim v cene. Po veceri pri obrovskom hoteli Rila priamo pod lyziarskymi vlekmi sme sli spat.

V sobotu bolo opat (netradicne:) veelmi teplo. Lanovka na Jastrabec mala startovat 8:45, cakali sme nakoniec ovela dlhsie, vsetko vsak dobre dopadlo a za 8 leva sme sa pohodlne odviezli z 1300 na 2300 metrov, i ked v silnom vetre sa kabinky dost kyvali. O dve hodinky sme sa uz fotili na najvyssom vrchu Bulharska, Musala (2925 metrov nad morom). Celu cestu hore i naspat fukal velmi silny vietor, par krat ma takmer odnieslo, ale vylet rozhodne stal za to. Bola to pre viacerych z nas najvyssia vyska, ktoru dosiahli po svojich. Po navrate do Borovca sme si dali poriadnu veceru podporenu alkoholom, zahrali karty na priedomi chatky a sli spat.

V nedelu nadisiel posledny den nasej navstevy v Bulharsku. Okolo obeda sme vystartovali z Borovca, naobedovali sa pri jazere Iskar a pokracovlai do Sofie. Tam sme po dlhom hladani nasli supermarket v ktorom sme nakupili vino domov a odovzdali auto. Po dlhsom hladani ubytovania sme sa oklukou dostali na rovnaku izbu v rovnakom hosteli ako minuly rok (Orient hostel na ulici Hristo Belèev 8, pri bare Bukowski), za 9 euro na osobu. Odlozili sme si veci a vydali sa na poslednu, ale zato mohutnu veceru v mechane Divaka ktoru sme taktiez poznali z minulorocnej navstevy Sofie. Vynikajuce jedla, prostredie, pomer cena vykon a capovany Staropramen z nej robia to najlepsie, co sme v Sofii nasli (ak by ste ju hladali, nachadza sa na ulici William Gladstone 54). Potom sme este vypili zopar piv niekde v centre, pospali dve tri hodinky v ukrutnom teple a rano sme sa taxikom presunuli na letisko.

Este zopar dojmov: Bulharsko je naozaj krasna krajina, presli sme sice len asi jednu osminu, a to tu najhornatejsiu a s najviac jazerami, ale hor je v celej krajine dost a to sme ani neboli pri mori. Dost sme sa vyhybali prehliadkam miest, kedze je to unavna cinnost a bolo prilis teplo, ale aj tu ma Bulharsko co ponuknut.
Kvalita ciest je roznoroda, vo vseobecnosti cim dalej od Sofie, cim viac na juh a cim viac v horach tym horsie cesty, niektore naozaj v katastrofalnom stave. Ale vela sa opravuje a buduje sa mnoho novych ciest z europskych fondov. Cerpacich stanic je vsade dost, v porovnani so Slovenskom az privela.
Ti ludia, ktorych sme mali moznost spoznat, vyzerali byt doslova v pohode. Najma ludia na vidieku su zrejme velmi chudobni, ucitelia zarabaju vraj okolo 300 leva, zdravotne sestry 200 a dochodcovia dostavaju mesacne 70 leva. Napriek tomu sme nestretli tusim ziadnych zobrakov (okrem jedneho v Sofii) ani sa nas nik nesnazil okradnut, oklamat ci inak pripravit o peniaze. Na komunikaciu s nimi si treba zvyknut, velmi malo ludi vie aspon trochu po anglicky a situacii nepomaha ani odlisna abeceda a gesta (opacne kyvanie hlavou ci prstami a podobne). Nastastie je bulharcina slovansky jazyk, mnohym slovam rozumiet aj bez prekladu. Postupne sme zvladli objednavat si v mechanach a dohodnut ubytovanie takmer uplne v bulharcine.
Vzdy ked sme sedeli v mechane ma napadlo, ako je mozne ze v Bulharsku vedia vsade, zdoraznujem vsade spravit dobry a lacny sopsky salat (ktoreho najdolezitejsou sucastou je nastruhany makky slany syr, okrem toho obsahuje rajciny, uhorky, papriku, obcas cibulu a navrchu olivu), a preco to takto nefunguje aj na Slovensku. Cena salatu sa vsade pohybovala priblizne od 2.00 do 4.00 leva, pri odlisnych hmotnostiach. Z nasich ostatnych oblubenych jedal spomeniem dalsi salat - ovcacki, ktori k sopskemu pridava vajcia natvrdo, nakrajanu sunku, pecenu papriku, hriby a zlty syr, alebo moj oblubeny jogurtovy salat s uhorkami a koprom. Bulharske polievky su velmi huste, k beznym patria slepacia, hovadzia, skembe (drzkova, ale vobec nepripomina slovensku drzkovu, podava sa s octovo-cesnakovou omackou a drvenou paprikou) a samozrejme jogurtovo-uhorkovy tarator. Radi sme jedli aj leco (mis-mas), do ktoreho sa dava aj syr. Z ostatnych jedal treba okrem roznych druhov masa na grile ('na skara') spomenut kavarmu, co je maso zapecene v miske s paprikou, rajcinami, hribmi, cibulou a pokryte vrstvou syra. Hygiena pripravy jedal je taktiez na vysokej urovni, moj citlivy zaludok prezil cely vylet v uplnej pohode. Horsie je to s toaletami v mechanach, tam este aj v drahsich zariadeniach casto vladne stredovek a turecke zachody. Pri ubytovani su zachody a sprchy vacsinou v poriadku, treba si ich samozrejme dopredu pozriet.