dnes som cakala v cakarni u doktora a velkymi zvedavymi ocami sa na mna stale pozeralo jedno male dievcatko. najprv nesmelo, vypadala velmi milo. potom dostala odvahu a snazila sa prist ku mne. az asi po minute snazenia som si vsimla, ze nedokaze sama chodit, musela sa pridrzat veci okolo seba ale aj napriek tomu jej to velmi neslo. bol to velmi zvlastny pocit, male mile dievcatko ktore ma obrnu. a tychto deti je urcite ovela viac. potom si ku mne sadla, velke zvedave oci odo mna stale neodtrhla. zacala som sa jej pytat ako sa vola, kolko ma rokov... vola sa zanetka a ma 4 roky. potom zacala rozpravat o svojej skolke, o kamaratke sonicke ktora na nu stale krici a o svojej platonickej laske mirkovi :) potom mi zavrela klucikom usta aby som nahodou nevyzradila toto velke tajomstvo (hovorila to nahlas a pocula to cela chodba, bolo to take zlate :)). medzi tym sa mi zacala hrat s naramkami tak som jej jeden zmensila a dala.

toto male dievcatko sa tak tesilo, velmi dlho som nevidela taku radost. potom mi este kyvala a usmievala sa...je to uplne krasny pocit, nemohla som si to nechat pre seba:)