v Studiu som bola na Valcik nahody s Lubosom Kostelnym a Z. Fialovou a aj ked som ocakavala viac. viac melancholicke. vrtajuce sa nielen do pohlavnych intimnosti jedneho cloveka,zeny ale hlavne som dufala v dialogy na hrane existencie. boli i take. casto vsak zahnane usmevom. nie rehotom.cele to posobilo prijemne. co nevycitam. len som ais mala naladu na premyslavejsie.mozno smutnejsie. mam pocit ze Zuzana Fialova nie je hereckou pre vazne roly..ako keby bola vtedy dietatom hrajucim sa na dospeleho. no vzdy ma na krajicku vyprsk smiechu.

a hlavne kvoli tejto recenzii som mala chut na to ist..
Kostelný a Fialová tancujú Valčík náhody
Keď mi spolucestujúci rozprávajú, ako sa niekedy moja dcéra rúti autom na hrane medzi skalnatým zrázom a úzkou cestou, nechcem to počuť. Modlím sa k Bohu, lebo len on má v takej chvíli v rukách moc.
Aj krásna žena, ktorá nakoniec skončila vklinená so svojím autom do stromu pri ceste, pretože mala príliš úzke šaty na to, aby mohla pribrzdiť, si v danej chvíle nepochybne myslela, že sa jej nemôže nič stať. Veď je noc a cesty sú prázdne.

Hru Victora Haima Valčík náhody uviedlo po prvýkrát Théătre La Bruy´re vo Francúzsku v roku 1986. Autor sa rozhodol, že žena po riskantnej jazde umrie. Prehnala to s alkoholom, aj s rýchlosťou. A možno aj s hnevom v srdci na šviháckeho Franka, ktorý v ten večer na večierku nebol práve úctivý. Anjel strážny v jednej chvíli odbehol na vedľajšiu koľaj a stretáva sa so ženou až vo chvíli, keď má úprimnosť a čestnosť jej slov rozhodnúť, či pôjde do neba alebo do pekla. Žena rozpráva, Anjel boduje.

A tak sa pre hercov Zuzanu Fialovú a Ľuboša Kostelného v réžii Ľubomíra Vajdičku vytvára v Divadle Malá scéna skvelý priestor pre zmysluplný dialóg o motiváciách našich činov, ich dôsledkoch, vášňach, zrade, zlyhaniach a víťazstvách. A nebola by to hra o vzťahoch, keby v nej nezaznel aj vášnivý tón lásky. Čo s Anjelom, ktorý sa zamiluje do Ženy? A keby do ženy. On miluje jej telesnú schránku, to vášnivé tajomno, do ktorého je zaodetá duša. Zbytočne sa Anjel presviedča, že ide o skafander. Keď začne Žena v interpretácii Zuzany Fialovej zvádzať muža, nezostanú naokolo suché žiadne nohavice. Anjelské nevynímajúc. V hre vyhráva spontánnosť, priamosť a intenzívne prežívanie udalostí. Teda pravý opak toho, čo nám vnucujú v školách, často aj rodinách či na spoločenských večierkoch.

Uvidíme, ako pôjde život. Osobne by som si celkom rada počkala na čas, keď uplynie aspoň dvadsať rokov a na scéne budú v úlohách Ženy a Anjela stále stáť Ľuboš Kostelný a Zuzana Fialová. Zrelší, bohatší o skúsenosti, poriadne počarbaní životom a možno aj trochu unavení. Prezreté jablko, z ktorého potečie možno aj zapáchajúca šťava, v tomto prípade predstaveniu nepochybne len prospeje.


(Dáša Šebanová.Bratislavske noviny)