fuj špinavý som
smrdím jak tchor
ponožky plesnivé
všetky 4 kusy oblečenia čo mám sú od blata
unavený
spotený
batoh tento raz neobvykle aj od kolomaže
vlasy lepkavé
nohy unavené
za nechtami bujná vegetácia
všetka výbava vlhká
všetky karty vyfotené
foťák zaprášený
baterky vybité

jednoducho milujem ten pocit keď sa vraciam z cesty.
nech je to cesta hocikam, nech cestujem hociako, na ceste je proste dobre.
vždy sa teším domov, ja už nejak som ten typ, ktorý potrebuje miesto kam sa
raz môžem vrátiť, ale nevypadnem kedy sa len dá?
víkend, týždeň, mesiac, alebo rok, to je fuk. tam a zase späť!

no a Ukrajina, to je kraj. Zakarpatská Rus, určite stojí za to vidieť.
a to z rôznych dôvodov. z mojej strany asi najlákavejší je fakt, že na to,
ako je to Slovensku blízko (teda dosť), je tam niekoľko kúskov celkom slušne
zachovanej prírody, divočiny, lesa. tiež určite zaujímavá kultúra, odlišná
od našej, aj východňárskej, v oblasti, ktorá ešte pred pár rokmi bola
šúčasťou nášho spoločného štátu česko-slovenského.

celkovo je to veľmi príjemný kraj, aj keď mal som pocit, že ľudia niesú takí
milí ako napríklad v Románií, no môže byť najmä preto, že kde ja som videl
Rumunsko, na turistov veľmi zvyknutí neboli, zatiaľ čo pre Ukrajinu je tipické,
že ju radi navštevujú naši českí bratia a to celkom vo veľkom. teda, to aj
Rumunsko, no rumunské karpaty sa rozprestierajú na trošken väčšej ploche. a
oni tí ukrajinci sú takí dajakí, že človek má pocit, že chcú na všetkom zarobiť.
takí vychytralí dajakí sú.

_

Zakrapatie, Zakarpatská Rus, alebo Zakarpatská oblasť, tak to volajú, alebo
aj Podkarpatská. človek prejde hranicu, a je tam. dohovoriť sa nieje problém,
aj keď, ťažko povedať, my sme obaja vyzbrojení rusínskymi koreňmi a miernou až
mierne pokročilou znalosťou jazyka ruského,čo sa ukázalo byť veľmi nápomocné,
ani sme sa nenazdali, a švitorili sme ukrajinsky.

dostať sa cez zakarpatie dakam, alebo teda dakam v rámci zakarpatia, no to
môže byť celkom problém. aj bol. možno preto, že sme došli zrovna na ich
druhý najväčší sviatok, dajaký náboženský, no a bolo to v riti. zisťovali
sme kedy ide maršrutka. to je taký malý autobus. no a nešiel. až na 3. deň
popoludní. ale homo sapiens sapiens je človek vynalizavý, tak sme sa dajako
dostali, stopom, vlakmi cez vačšie mestá, dajaké spoje predsa išli, a za
taký jeden deň sme boli v podstate kde sme chceli.



dakde v horách. konečne. alebo zase raz... no, jednoducho došli sme k
dajakému ich národnému parku, bol to taký park, pekný, ale vyvážali sa
autami až k najväčšej atrakcií (blbý zvyk ktorého svedkom som bol v už
v Rumunsku a bolo mi na grcanie), ktorou bolo jazero. treba priznať,
jazero nám vzalo dych, bolo to jazero nádherné, uprostred nádherného lesa.
také my tu nemáme, máme iba v horách, čo má tiež kúzlo, no nie UPROSTRED
DOBRÉHO LESA.





tam sme si pospali, ráno sa vykúpali, a šli do lesa. cez pekné dedniny,
také niečo medzi našou dedinou a lazmi, také zahustenejšie to tam mali,
ale pekné, no a pravoslávny vyčačkaný kostol je samozrejmosťou, omše
niekoľkohodinové, no konec proste. dokola tam opakujú to isté. vydržali
sme tam asi 20 minút, potom sme radšej pošli, aj napriek tomu, že ramená
si žiadali oddych, no uši nezvládali tie ich žalostné spevy.



a tak sme šli lesom, poväčšninou hrebeňom po bývalej poľsko-československej
hranici. lesy majú pekné, tu a tam. kde sa rúbe, rúbe sa brutálnym spôsobom,
tam neriešia 30m holorubné pásy, tam zadelia celú horu a je to. ale zase tam
kde sa nerúbe, sa celkom dá, pretože nemajú toľko iniciatívnych lesníkov,
ktorí by sa tam o to akože starali. aspoň že tak. určie je tam veľa lesov
zachovaných, asi dáke aj také, ktoré ešte neboli nejak brutálne zasiahnuté,
no hľadať ich by dalo veľa námahy. to nekonečné množstvo kopcov, hrebeňov a
dolín, človek je rád, keď má aspoň matnú predstavu kde je.
no a v tom, čo je u nich národný park, alebo prírodná rezervácia, tam spravidla
niesú zachovalé lesy, ale lesy chránené, rezervácie vyhlásené dakedy po roku 1989, pred ním však očividne rúbané.





a aj keď sa rúbe všelikde, v podstate je to tam pusté a vyľudnené, nikto sa
z dediny nebude trepať na hrebeň, ktorý je dolinou vzdialený vyše 20 kilometrov.
a to sa nám ľúbilo a určite sa to ľúbilo aj zvieratám. a podaril sa nám húsársky
kúsok, alebo... lepšie povedané, pošťastilo sa.

takmer celý čas sme stretávali stopy dajakých caninoidov. hovorím Peťovi,
aha, vlk. a on stále, nieeee, to nie je vlk. a znova, vravím, porzi, toto je
jednoznačne vlk Peťo, toto nie je pes. Peťo vraví, to je pes, to vidím.
pýtam sa, a kde sa tu berie pes, keď tu ani človeka nieje?
od bačov.
Peťo, bačov sme nestretli už 2 dni...
mohli tu ísť.
boli by tu stopy Peťo.
nieeee, to je pes, nehádaj sa.



keďže Peťove poznanie týkajúce sa vlkov je o úroveň vyššie ako to moje, aj keď
som sa už veľa naučil, nehádal som sa. vravel, že to vie rozpoznať na pohľad
podľa pomeru vankúšikov. tak teda okej.

ale potom jedného rána v doline, sme ho uvideli. teda dvoch. jeden prebehol cez
potok a druhý zastal a pozaral na nás. presne tým pohľadom, ktorý nám opisuje
stále dokola náš priateľ a učiteľ, ktorý ma s vlkmi celkom dosť ďalekosiahle
skúsenosti. stál bez pohybu a pozeral. odomňa bol asi 20 mertov, od Peťa, ktorý
bol nadomnou na kopci asi 40.



a potom sa jendoducho zvrtol a šiel. nádherný canis lupus, vlk dravý,
vlk sivý, alebo mu hovoria aj vlk karpatský.

môže to vyznieť celkom banálne, tento zážitok, ale som si istý, že málkto z vás
niekedy videl vlkov v divokej prírode, my teda prvý krát s tým, že sme na to čakali,
Peťo už dlhšie, ja som si kúzelnosť tohto tvora začal naplno uvedomovať iba nedávno.
a to, že sme ho odfotili /Peťo, nie ja/, to je tiež celkom šťastie.

snáď to nebolo posledný krát, ale tým ktorý do lesa chodia s úctou a očami
otvorenými, je vidieť divokosť naživo dopriate dostatočne.

a tak sme si ďalej šli a šli a šli, škoda že nám každý deň pršalo. až následne sme
zistili, že zrovinka tá oblasť má vyše 180 daždivých dní v roku a aj preto sa
najbližšie dediny volajú Ruská mokrá a Nemecká mokrá.



aj preto sme nakoniec ostali kratšie ako sme plánovali, no šak ale aj stačilo,
videli sme, prežili sme, zažili sme, aj keď nezjedli sme všetko, ale dobre bolo.



neviem ako to vyzerá na Ukrajine celkovo, no na Zakarpatsku platia isté zaujímavé
pravidlá založené na paradoxoch.
je tam bordel. veľký bordel. a chudoba. a veľmi silné kontrasty.
vilová štvrť a rozbité cesty, alebo žiadne. zlaté strechy katedrály a
žobrajúce deti keď ľudia idú z omše. drevenice s plastovými oknami a
satelitmi. malé fetky decká odpálené lepidlom pod bilbordom na lexus,
cena na biborde samozrejme v dolároch. a tak.
sáčok s toluénom celkom bežná vec, aj v malých mestách, nielen v tých väčších.
a samozrejme vždy na staniciach, zatiaľčo stanice sú vynovené s mramorovou
podlahou.



a ceny zásadne v dolároch, doláre berú všade, úplne všade a vydajú vám v hrivnách.

a ľudia veriaci, no ako som písal, radi na všetkom zarobia.
babička si vypýta 20 hrivien za prenocovanie, a to je na jej pomery VEĽMI VEĽA.
ešteže sme spali dnu iba raz.



určite zaujímavá krajina na pocestovanie, treba vidieť, a napriek môjmu miernemu
odporu k tomuto štýlu prepravy po svete, myslím si, že Ukrajinu by šlo celkom
dobre pocestovať autom. cesty sú síce zlé, ale zavedú človeka všelikam, a keďže
s dopravou je celkom problém.. no a benzín stojí pár korún, teda presne polovicu toho,
čo stojí u nás.

je to tak blízo, že asi si tam budem vybiehať častejšie.

za vlkmi .)

peťo


& ja (seba tento raz nemám)