Timur bol najvacsim politikom Strednej Azie. Jeho vlada, trvajuca od r.1370 po r.1405, zapocala najaktivnejsie obdobie jej dejin. Toto obdobie, vdaka energii, ktoru v nom vyvolal, malo trvat dalej az po zaciatok 16.storocia. Meno Timur je tureckou formou, casto sa pisalo Temur-i-link, Timur Chromy, co preslo do reci europskych narodov ako Tamerlan (co pouziva v angl.forme 'Tamerlane' aj Adshead - a.c.); prezyvku dostal podla ochabnutej, krivej nohy, co bolo nasledkom bud zranenia pocas bitky v ranom veku, alebo infekcie. Timur bol vojakom, co sa stal politikom. V ramci Strednej Azie vytvoril novy druh zlozenej armady, pre okolite krajiny bol v prvom rade nepriatelom; svetove dejiny obohatil o to, co by sme mohli volat globalnym arzenalom: novinky vo vojenskej technike, ktorym sa snazia prisposobit vsetky ostatne staty. Vyzbroj a rozdelenie armady, ake zaviedol Timur, sa zachovavali az po zmeny zalozene na priemyselnom vedeni vojny v 19.storoci. Timur a Napoleon boli v podstate sucasnikmi.

Timur bol v prvom rade dobyvatelom. Snad okrem Alexandra Velkeho, dobyl viac nez ktokolvek iny, viac nez Dzingis, pricom mnohym krajinam priniesol strasnu skazu. Zijuc v krutej a hrozivej dobe, najnepriaznivejsej pre civilizaciu od temnych (predislamskych? - a.c.) dob, sa sam tiez prejavil ako kruty a hrozivy. Avsak, na rozdiel od Dzingischana, u neho nachadzame naznaky 'osvietenskeho' myslenia. Sice bol negramotny, presadzoval onu formu kultury, co dominovala moslimskemu svetu tri storocia a ovplyvnila europsku renesanciu. Sice bol kocovnikom, zijucim radsej v stane a vecne putujucim, bol moslimom (svojho druhu), poznal dva ci tri jazyky, hral sach, nechaval si predcitavat dejepisne knihy pri jedle, mal rad krasne stavby, ocenoval porcelan a vzdy so sebou nechal tahat vanu na kupel. A sice sam zacinal s lahkou jazdou, prave on ukoncil prevahu stepnej kavalerie, ktoru nastolil Dzingis. Timur bol druhym Dzingisom, ale zaroven aj jeho opakom. Medzi jeho lepsie vlastnosti patril eklekticizmus a intelektualna zvedavost. Tieto vlastnosti ho robia snad zaujimavejsim ako jeho tazenia. Ibn Chaldum (1332-1406), ktory ho stretol pred Damaskom r.1401, napisal: 'Tento kral Timur je jeden z najvacsich a najmocnejsich kralov vobec...je vysoko inteligentny a bystry, rozvijajuci debaty o tom, co vie a tiez o tom, co nevie.'


Timur v Strednej Azii

V rokoch 1360-1370 vytvaral Timur svoju politicku masineriu a novy typ vojska. Obe boli zalozene na pozadi Dzaghatajovho chanatu a okolnostiach svojho vzniku, no Timur sa ich snazil zvecnit, presahujuc zvyky minulosti a pritomnosti, snaziac sa o novu buducnost.

Dzaghatajskej risi chybala stabilita. Tento indzu (naslednicky, vytvoreny Mongolmi po Dzingischanovych vybojoch - a.c.) stat nebol vyhodnym ani pre usadlikov ani pre kocovnikov. Oboghy (kocovne klany) a sarbadari (mestania, organizujuci v mestach 'mafie'; doslova 'obesene hlavy') tiahli v odlisnych smeroch. Este aj ked sa chanat roku 1334 rozdelil medzi kocovne a usadlicke polovice, stabilitu tieto nedosiahli. Naopak; na vychode, v Semiriecii, Zungharii a na Tarimskej plosine, moghulski chani dokazali udrzat svoj kocovnicky stat len po generaciu. Potom prijali islam a padli pod nadvladu polousadlych oboghov juhozapadu, najma kmena Dughlatov z Kasgaru. Na zapade, v Maverannahre (lat.a u Adsheada Transoxania - a.c.) a afganskom Turkestane, moslimski chani nedokazali zalozit klasicky moslimsky stat zalozeny na uradnikoch, mamlukoch (otrokoch-bojovnikoch vseobecne - a.c.) a ulamoch (pravnikoch - a.c.). Namiesto toho, ovladli ich polokocovne oboghy: Arlati na zapade, Barlasovia v strede, Dzalajiri na severe a este dve vojenske skupiny nezalozene na kmenoch, Qarauni a Qa-ucini. Okrem toho, napriek prehlbujucej sa podobnosti statnych institucii, ostali Moghulistan a Maverannahr ideologickymi protivnikmi. Pre zapadniarov boli vychodni 'dzatmi', zbojnikmi. Pre vychodniarov boli zapadni zas 'qaraunami', bastardmi.

V tomto nestabilnom svete si Timur Barlas vybudoval svoj system. Narodil sa r.1336, nedaleko Samarqandu, ako syn nizsieho nacelnika oboghu Barlas. Barlasovia boli jednym z piatich alebo siestich povodne mongolskych, poturectenych oboghov, z ktorych vychadzali styria qarak-bejovia, akysi regenti tvoriaci statnu radu podporujucu alebo oslabujucu moc chanov. Barlasi ovladali uzemie medzi Amudarjou (lat.Oxus - a.c.) a Syrdarjou (lat.Jaxartes - a.c.) v okoli Samarqandu. Qarauni a Arlati drzali stredne povodie Amudarje a body juznejsie v Chorasane a afganskom Turkestane. Dzalajiri ovladali vacsinu povodia Syrdarje a Ferghany. Qa-ucin, skor vojenska kompania ako kmen, mali moc nad bodmi roztrusenymi po celom uluse (krajine patriacej mongolskej dynastii, chanatu; de facto mal chan moc len nad mensou castou ulusu, co mu prinalezal, pricom ich moc bola neskor len symbolicka, i ked zas ako symbol medzi Mongolmi vyzadovana - a.c.). 'Mocou' sa mysli, v oazach, schopnost vyberat dane pre kmen, od vojakov pre tumen po casti osidlenej zeme, pripadne pre nacelnikov sa zaberala polnohospodarska zem. R.1346 bol Qazan, posledny aspon scasti mocny chan dzaghatajskej dynastie, bol zavrazdeny Qazaghanom, qaraunskym emirom s podporou Arlatov. Ani qarauni neboli vlastne obogh, slo o 'miesancov'. Povodne sa tymto nazvom oznacovali mongolske jednotky vytvorene z muzov z roznych oboghov alebo ulusov, pripadne z tureckych podpornych sil mimo mongolskeho kmenoveho systemu, ktorych deti, dedicne bojovnici, sa mali stat v polovici 14.storocia zakladom vojsk chanatu. Qazan bol, inymi slovami, odstraneny vlastnym vojenskym velitelom, ktory zalozil, pod vladou babkoveho dzaghatajca, federaciu zalozenu na organizacii Qaraunov. Barlasovia boli sucastou tejto federacie. Avsak r.1358 bol Qazaghan zavrazdeny a jeho syn nebol taky silny; Barlasovia a Dzalajiri, ako vznesenejsie klany, sa oddelili, a federacia sa zrutila.

R.1360, oslabenie zapadnej Dzaghatajskej Hordy prilakalo utok moghulistanskeho chana, Tughluqa Timura, ktory, napriek svojmu kocovnickemu povodu, nedavno prijal islam. Ako mocny panovnik, chcel svojim kmenom splatit dlh, ziskat civilizovanejsie krajiny a zjednotit ulus. Po moghulskej invazii moc Qaraunov padla a Timur Barlas, ktory bol od r.1356 dostojnikom v emirovej armade, presiel ku chanovi. Avsak vlada Moghulov si popularitu neziskala. Dzati sa zdali barbarskymi a Qarauni kladli odpor dalej na severe Afganistanu, vedeni Qazaghanovym vnukom Husajnom. R.1362 presiel Timur opat na stranu Qaraunov: avsak tento tah sa ukazal nevypocitanym. Jadro moghulskej armady na nich udrelo, a tak museli Timur s Husajnom utiect do Chorasanu. Avsak uz r.1363 Tughluq Timur umrel a jeho naslednik nebol taky schopny. Moci v Moghulistane sa zmocnili kasgarski emirovia a qaraunski bojovnici sa vratili do Maverannahru s Husajnom ako svojim emirom-nacelnikom, ako bol jeho stary otec. Zdalo sa, ze moc Qaraunov sa znovuzrodila, s Barlasmi ako svojou hlavnou oporou. No r.1365 Moghuli opat zautocili. Qaraunske a barlaske vojska boli premozene v bitke v blate, bojovanej pocas burky. Poda bola prilis rozmocena pre velke, tazke kmene usadlikov, avsak stale dobra pre male, nepodkute stepne koniky.

Moghulom nestalo takmer nic v ceste. Avsak aj teraz sa stalo nieco, s cim nepocitali: samarqandski sarbadari pred nimi zatvorili brany a odmietli sa vzdat. Organizovali caste prepady a vydrzali obliehanie az kym sa medzi moghulskymi konmi nerozsirila epidemia. Moghuli sa zrazu museli stiahnut nielen od Samarqandu, ale z celeho Maverannahru, kedze doma museli vyriesit vlastne spory nomadov a usadlikov. Husajn sa mohol vratit z Afganistanu, no jeho slava upadla. Moghuli boli sice porazeni, no nie bojovnikmi oboghov, ale skor remeselnikmi a sarbadarmi. Aby si ziskal opat respekt, vtrhol do Samarqandu a nechal sarbadarskych vodcov popravit, okrem jedineho, ktoreho usetril po prosbe svojej pravej ruky, Timura Barlasa, ktory splatil aj pokutu, ulozenu mestu. Teraz, ked Moghulovia boli prec, boj o moc medzi Husajnom a Timurom sa stal pravdepodobnejsim, a to podla zakonov krvaveho boja o nacelnictvo. Odstranenie sarbadarov sa napokon ukazalo vyhodnym pre Timura, pricom ten bol asi prvym kocovnickym politikom schopnym bez skrupuli to spravit.

Ako Timur mohol predpokladat, Husajn odpovedal tahom, ktory ho stal podporu druhej dolezitej strany, kocovnikov, konkretne profesionalnych bojovnickych skupin neviazanych na uzemie, ako boli Qa-ucin. Husajn sa rozhodol vybudovat si trvale hlavne mesto na uzemi Balchu v afganskom Turkestane, ktory bol v ruinach od cias Dzingischana, no teraz sa mal rozvijat ako protipol Samarqandu. Usadenie sa v meste vadilo zarytym kocovnikom vobec, pricom Husajn si svojich velitelov znechutil aj skrtmi vo vojenskom rozpocte kvoli stavbe - dost zly image pre nomadskeho vodcu. Timur sa chytil, volne ho kritizoval a siril, ze Husajn bol zbabely uz pocas bitky v blate. Coskoro sa stal hrdinom nielen pre mestske gildy a dervisov, ale aj pre mladych sermiarov, bahadurov. Zaroven udrziaval podporu nacelnikov neqaraunskych klanov, v prvom rade Barlasov a Dzalajirov, niekolkych dokonca aj od Arlatov. Husajn musel robit tie najneprijemnejsie povojnove zalezitosti; Timur robil vsetko preto, aby mohol vyuzit vsetky prijemne. Ked sa napokon r.1370 vzburil na cele svojej koalicie, Husajnovi ostalo malo podpory, lahko bol premozeny, a nakoniec zabity.

Timur zacal budovat rezim, ktory sa mal stat mocnejsim, nez len prevahou barlaskeho klanu nad ostatnymi. Co tvoril, bola nova politicka masineria a armada zaroven, armada zavisla od politiky - pretoze vojna sice nebola jedinym sposobom, ako ziskat moc, avsak zaroven bola jednym z cielom, pre ktory bola moc uplatnovana.


Politicky system analyzovala Beatrice Forbes-Manzova. Dal by sa predstavit ako sest koncentrickych kruhov. V strede systemu bol Timur sam, jeho zeny, deti, ich manzelky a manzelia, vnuci, najvernejsi podporovatelia a osobna druzina. Po r.1370 sa niektori z nich stali jeho velitelmi, druhym kruhom. Velitelov postavil na celo tumenu, vojenskej divizie o sile 10 tisic muzov, alebo, na dobytom uzemi, na celo posadky zlozenej z muzov viacerych tumenov a oboghov, v podstate tvoriac nove miesane jednotky. Na tejto urovni bol Timurov rezim osobnejsi ako akykolvek iny predchadzajuci. Neboli tu ziadni qarak-bejovia ex-officio ci statne rady. Na dalsej urovni boli lojalne kmene, najma klany Barlas a Dzalajir. Timur ale nechcel byt vaznom svojich prirodzenych podporcov. Nacelnici oboghov boli teda vytrhnuti z nich na uroven miesanych tumenov a nahradeni ludmi z druheho alebo tretieho kruhu. Politika bola Timurom vyrazne detribalizovana. Treti kruh tvorili Qaraunovia, premozeni podporcovia emira Husajna, ktorych sa Timur s plnou opatrnostou nesnazil rozpustit. Namiesto toho ich podriadil jednemu zo svojich najvernejsich velitelov, ktorym bol Ceku Barlas, a vyuzival ich ako protivahu proti svojim vlastnym vernym kmenom. Stvrty kruh tvorila podpora Qa-ucinov, mimokmenovych, bezzemnych bojovnikov, ktori sa po r.1370 stali spolahlivymi sluzobnikmi v posadkach a poriadkovych silach. Piatym boli vojaci verbovani Timurom a jeho velitelmi z kocovneho obyvatelstva mimo Maverannahru: z Moghulov na vychode, z Kipcakov a Zlatej Hordy na severe, a na zapade z Azerov a anatolskych Turkov. Napokon siestym kruhom boli usadlici, vacsinou iransky hovoriaci, z ktorych boli tvorene oddiely podpornej pechoty, niekedy pod velenim miestnych dynastii, alebo v ramci obliehacich jednotiek, ktore vojsko zacalo vyzadovat. Politicky bol teda dzaghatajsky ulus restrukturalizovany podla osobnejsich, dynastickych a meritokratickych pravidiel.

Armada zalozena na tomto politickom systeme bola stale viac zlozenou silou jazdy, pechoty a delostrelectva nez len kocovnymi ozbrojencami. Jej jadrom bola tazka jazda pancierovanych rytierov, tak casto zobrazovana v umeni timurskej doby. Tuto tvorili jeho osobni podporcovia a druzina, ktorym dal do moci usadlicke zeme, z ktorych svoje kone zivili. Avsak Timur aj nadalej vyuzival kocovnicku lahku jazdu z dzaghatajskych oboghov a do vojny vyrazal s rozsiahlym stanovym mestom. Usadlicka pechota tvorila sucast vypravy proti Tochtamysovi r.1391 a bojovali tiez vo velkej bitke pri Kandurci, ktora sa odohrala 18.juna, aj ked tu slo skor o vitazstvo tazkej jazdy nad lahkou. Nasledne po tazeni v Indii Timur vytvoril aj jednotky tvorene zo slonov. Tie viedli utok proti osmanskej armade pocas bitky pri Ankare 28.jula 1402, aj ked tiez tu rozhodla tazka jazda, tentokrat proti janiciarskej pechote. Timur tiez vyuzival sofistikovane delostrelecke zbrane pocas obliehania Aleppa a Smyrny, a prejavoval dokonca zaujem o namornu moc. Tak ako pri tvorbe stat, aj vo vojenskej technologii bol Timur otvoreny novinkam a efektivny.

Ostal problem udrzat sa. R.1370 Timur ziskal moc vdaka podpore sermiarov a sarbadarov, aj ked ich zakladne zaujmy, ako kocovnikov a usadlikov, boli stale protichodne. Obe skupiny boli ale hlboko demoralizovane po desiatich rokoch vojen a potrebovali silne vedenie. Timur sa stal Velkym emirom, no nechal si krotkeho dzingisovca ako chana, ktory stmeloval kocovnikov a zaistoval legitimitu medzi Mongolmi. Ozenil sa s Husajnovou vdovou, Saraj-chanym, ako aj s dcerou chana Qazana, aby si na jednej strane udrzal Qaraunov a na druhej upevnil svoju poziciu ako imperialny zat, guregan, co bol najvyssi titul, aky nedzingisovec a Turek mohol dosiahnut. Ale to vsetko bolo len docasne a symbolicke. Timurova podpora by sa rozdelila, rozpadla a opustila by ho, tak ako predtym Husajna, keby sam nenasiel sposob, ktorym by zjednotil nomadov a usadlikov. Toto bol problem, ktory trapil vsetky vlady indzu-statov, a najviac prave v Dzagatajovom chanate, uz od Dzingischanovej smrti.

Timurova originalita bola zalozena na prekracovani improvizacii, ako napriklad tie Tuvu a Kebeka, pri tvorbe systemu, co by uspokojil obe polovice obyvatelstva nielen docasne, ale trvale, zakorenene v politickom systeme. Zjednodusene by sa dal tento system vyjadrit ako mier doma a vojna v zahranici; mier oazam a vojna stepi. Konkretne malo ist o externalizaciu nasilnych oboghov a sermiarov, a to takym sposobom, ktory by bol vyhodny pre mestanov a obchodnikov. Klucovym prvkom v ramci tejto schemy bol vedomy plan na obnovu hodvabnej cesty, centralnej cesty na susi, ako aj vydobyt jej monopolne postavenie v obchode medzi Europou a Cinou. Monopol mal byt vydobyty vojensky: v prvom rade proti Zlatej Horde, ktora panovala nad hlavnou konkurenciou projektu, a to cestou severnou; v druhom rade, proti statom na zapade Iranu a proti Moghulom na vychode, v snahe zjednotit politicku moc nad samotnou hodvabnou cestou; a nakoniec, proti Indii, Egyptu a Cine, v snahe ochromit jej druheho konkurenta, teda juznu morsku cestu, do tej miery, do akej to bolo mozne bez lodstva.

Timurov grandiozny projekt, ako aj tazenia, pomocou ktorych ho uskutocnoval, boli ukazkou toho, co sir Halford Mackinder nazýva mocou vnútrozemia: Stredná Ázia ovládajúca pripojené polostrovy Europy, Arabie, Indie a Ciny. Timur veril, ze takato dominancia by uspokojila protichodne poziadavky svojich poddanych na mier aj vojnu. Usadene obyvatelstvo by malo doma mier, a s nim obchod, a tym aj moznost plalit tamghu, teda dane z obchodu. Kocovnici, hlavne z tych vrstiev, co neboli viazane kmenovou oligarchiou, by zas dostali vojnu na druhej strane hranic: ten typ pohyblivej, nicivej, plieniacej vojny, na aku boli zvyknuti. Timur, na rozdiel od Dzingisovych naslednikov, sa totiz nezameriaval na trvalu okupaciu ci tvorbu dalsich indzu-statov, ale skor na cistu devastaciu. Tato metoda nebola uplne nova. Chublaj bol sice doma cisarom konfucianskeho typu, stale vysielal mongolske flotily proti Japonsku a Juhovychodnej Azii. Tuva vpadol do Indie a Kebek zas rozvinul Andidzan na strednej ceste po susi. Il-chani tiez podporovali obchod, pricom Timurovi slo prave o ich cestu zalozenu na Tabrize a Sultaniji, ktoru sa snazil zjednotit a ozivit. Napokon treba uznat aj to, ze Timur pravdepodobne scasti na tejto strategii zotrvaval vdaka jej bezprostrednym politickym vyhodam.

Kazdopadne je velmi pravdepodobne, ze Timur chapal problem v sirsom meradle a vypracoval nan vseobecnu odpoved, aj ked samozrejme nie v modernych formulaciach. Na pociatku svojej kariery prijal titul sahib qiran, symbolizovany troma kruhmi usporiadanymi do trojuholniku. Slo o astrologicky pojem, co znamenal 'pan priaznivej konjukcie (hviezd - a.c.)'. Jeho zmysel mal nielen oznacovat panovnika, udrzujuceho rovnovahu medzi kocovnikmi a usadlikmi, akymi chceli byt jeho predchodcovia, ale aj integrovat vsetky tri sucasti do statneho systemu. Kastilsky vyslanec Clavijo, co prisiel do Samarqandu r.1404, zaznamenal dobyvatelovu neobycajnu zalubu v obchode: 'A tak bol obchod vzdy Timurom podporovany v snahe urobit zo svojho sidla to najvznesenejsie z miest, a tlacil na ohromne zisky, co z neho tazil.' Slo pritom o extremne nicivy system pre vsetkych, co stali mimo neho. Biskup Jewel (1522-1571) vo svojej Apologii prirovnal papeza, 'posla Antikristovho' k 'Tamerlanovi, kralovi Skytie, divokej a barbarskej prisere'. Podobne, Giovanni Botero (1544-1617) v diele O slave miest (Delle cause della grandezza delle citté - a.c.) prirovnal Timura k Attilovi a Dzingisovi ako azijskym postrachom od Boha, 'kde ako strasna smrst alebo zuriva smrtiaca povoden zrovnal so zemou tie najstarsie a najdostojnesie miesta, aby z nich odvliekol ich bohatstvo a poklady'. Avsak tiez, ako Botero videl, v strede tejto burky, samotnom Samarqande, ostala moznost civilizacie, ktoru sa Timur pokusal realizovat. Pretoze jeho velky plan nezahrnoval len dobyvanie a obchod, ale aj kulturu, aby sluzila ako lingua franca najvyssich elit. Tato kultura bola zaroven islamska aj svetska.

V ramci islamu, Timur bol eklekticky, ale nakloneny skor modernym ako fundamentalistickym vykladom. Medzi usadlikmi a kocovnikmi sa stal islam samozrejmostou. Timur spolunazival s ulamami hanafitskej skoly. Pocas navratu z Indie, pravdepodobne inspirovany tym, co videl v Dilli, dal postavit kolosalnu piatkovu mesitu znamu ako Bibi Chanym, stavbu o velkosti milanskej katedraly, ktorej kopula imitovala kopulu Umajjovskej mesity v Damasku. Pritom Timur nezalozil vo svojom mene ziadnu madrasu, islamsku skolu, ani nevclenil ulamov do svojho mocenskeho systemu. S ludovym islamom, sirenym dervismi, ktory teraz dominoval oazam a siirili sa po stepi, Timurove vztahy s nimi boli aj tak ambivalentne. Sam sa povazoval za ziaka sajjida Baraku, svateho muza z obchodneho mesta Tirmidhu, ktory ked zomrel, nechal ho pochovit v hrobke, co postavil pre svoju rodinu, Gur Amir. Postavil tiez uzasne stavby pri hrobke Ahmeda Jassawiho, ktoreho rad Jassawija najviac siril mieru medzi kocovnikmi. V Samarqande, Timur rozvinul pohrebisko saha Zindeha na sever od murov, centrum ludovej viery zameranej na oltar legendarneho Qusama ibn Abbasa, Mohamedovho bratranca. Pritom Timur si drzal odstup od Bahaddina Naqsbandiho, zakladatela najtradicionalistickejsieho, popularneho a neskor aj najmocnejsieho radu, Naqsbandije. Jeho hlavny teologicky poradca, hanafitsky qadi Abdaldzabbar Chwarazmi, bol povazovany za mu´tazilitu, teda novatora, pricom sam Timur, aspon raz, sa oznacil za si´itu. Niektori historici s tym nesuhlasili, ale je zrejme, ze si´itske autoritarstvo sa casto spajalo s mu´tazilitskym modernizmom proti fundamentalizmu vykladacov Koranu a tradicionalizmu sari'e. Timurov islam bol tiez eklekticky, ale konzistentny.

Jeho svetska kultura bola skor esteticka ako literarna ci vedecka. Miloval stavby, zahrady, kniznice, obrazy, objekty d'art vobec. Samozrejme, hovorievalo sa o nom, ako o Göringovi, ze miloval umenie natolko, ze si nemohol pomoct, aby ho aj nekradol. A tak cudzie stavby, ako Umajjovska mesita v Damasku, boli prekreslovane uradnymi umelcami dokonca zatial co boli v plamenoch. Byzantske palacove brany z osmanskeho hlavneho mesta Brusy odniesli do Samarqandu, kde ich potom Clavijo tak obdivoval. Tisice remeselnikov a umelcov bolo dopravenych do Samarqandu zo Sultanije, Sirazu, Bagdadu a Damasku, do novych priemyselnych stvrti pomenovanych podla nich. Okrem toho Timur zalozil aj kitab-chanu pre prepis, ilustracie, viazanie a ukladanie knih. Najimal historikov, aby zapisovali jeho ciny, a jeho otazky Ibn Chaldumovi o Maghribe naznacuju prave tak vedecky, ako strategicky zamer. Okrem toho, jeho svetska kultura bola zalozena na pojmoch diela Shahnameh, hlavnej knihy heroickej, ale kultivovanej vojenskej aristokracie. Vo vojne proti Zlatej Horde sa Timur citil ako Rustem prenikajuci turanskou hordou, snaziac sa zachranit svojho syna uprostred kruteho boja. Proti zapadnym nepriatelom, citil sa ako vychodny Alexander, ´alijovskeho ci fatimovskeho povodu, tak ako Alexander Shahnamy bol zas achamejnovskeho povodu, ozivujuci Iran zaroven ocistujuc jeho vedenie. A stale Timur bol aj naslednikom Dzingischana, ktory umrel na ceste do Ciny, aby si dokazal, ze mu je rovny, znovudosadenim Yuanovcov do Pekingu. Na druhej strane, bol opat Rustemom, co bojoval s cinskym Chaqanom v Chotane ci Alexandrom budujucim Velky mur Gogu a Magogu. V kulture, ako aj nabozenstve, politike a vojne, Timur bol eklekticky. Ako Dzingis, aj on umrel pocas tazenia, no jeho telo, ako Alexandrovo, malo odpocivat v krasnej hrobke v imperialnom meste.


Timur v domovskych krajinach

Vo svetle jeho ohromnych planov, Timurove tazenia, na prvy pohlad ohromujuce svojou divokostou, a posobiac cisto ako reakcie, sa zdaju koherentnymi. Sprvu medzi r.1370-1385, po obdobi vnutornych reforiem v snahe dokoncit strukturu svojho politickeho systemu, viedol vojny na vychode v snahe zastrasit Moghulistan, na severe k znovuziskaniu Chivy, a na zapade proti naslednickym statom il-chanatu v Irane. Vsetky viedli k snahe obnovit moc Dzaghatajcov nad cestou od Tabrizu po Turfan. V tychto tazeniach, Timur moc neprejavil vojenske majstrovstvo ani nedosiahol vyrazny politicky uspech, najma v boji proti Moghulom, ktorych lahka jazda si zachovavala takticku prevahu. Druhym obdobim boli vojny medzi r.1385-1395, zamerane najma na sever proti Zlatej Horde, ovladajucej toho casu na susi dominantnej severnej ceste. Slo o explicitne destruktivne operacie, uz podla zamerania. Boli to najtazsie z Timurovych tazeni, jedine, v ktorych sklbenie udernej sily a zasobovania ukazali jeho strategickeho genia. Viedlo k vitazstvam pri Kandurci v juni 1391 a nad riekou Terek v aprili 1395, ako aj naslednemu zniceniu hlavnych hordskych obchodnych miest, Astrachane, Tany a Saraje. Po tretie, v r.1398-1399 Timur vpadol do Indie. Slo najma o vypravu kvoli plenu, no zaroven o uder proti juznej morskej ceste, a tiez o ideologiu: o dzihad, napodobnenie Alexandra, to, co ani Dzingischan nevykonal. Stvrte obdobie, medzi r.1400-1404, viedli jeho tazenia proti moslimskemu Zapadu (europsky Blizky Vychod; Adshead to nazyva dokonca 'Muslim Far West', co je nezvyk, kedze arab.pojem Maghrib, 'Zapad', zvycajne oznacuje sz.Afriku - a.c.), teda risi Mamluckej a Osmanskej, ako aj scasti proti krestanstvu, konkretne vychodnym cirkvam a Rytierom sv.Jana. Aj tieto vojny mali tak komercnu, ako aj ideologicku rovinu: obsadit zapadny koniec strednej cesty v Aleppe, udriet na konecnu morskej cesty v Egypte, dobyt zeme nevercov a napokon aj potlacit kacirov. Nakoniec, roku 1405, viedol nedokoncene tazenie proti Cine, v snahe zmocnit sa vychodny koniec hodvabnej cesty v Pekingu, vyrovnat sa Dzingisovi a tiez prekonat bajneho Alexandra prekrocenim Muru. Tymito tazeniami sa Timur stal sucastou historie aj okolitych krajin.


Zlata Horda a Rusko

V obdobi po Timurovi sa Zlata Horda rozpadla. Z jadra okolo Saraje sa oddelili na zapade tri turecke mestske staty, Astrachan, Kazan a Krym, a na vychode zas tri turecke kocovnicke hordy, Nogai, Sibir a Uzbek. Nasledkom toho, ako sa hovorieva, boli kniezata Litvy, Novgorodu a Moskvy schopne plne presadit svoju nezavislost, pricom Moskva, pripojenim Novgorodu r.1482, mohla aspirovat na nastupnictvo po chanoch. Je lakave pripisat tento vyvoj na ucet Timurovho vitazstva nad Tochtamysom, a konkretne zruinovaniu hlavnych hordskych miest a severnej obchodnej cesty, na ktorej zavisel ich rozvoj a stabilita. Aj ked Timurov vplyv bol realny, vyzaduje si to detailnejsi pohlad.

Zlata Horda bola velmi specificky indzu-stat. Jeho vztah k usadlikom, teda Rusom, bol miernejsi ako podobne vztahy v il-chanate k Perzanom, Dzagatajcov k stredoazijskym Irancom alebo Yuanovcov k Cinanom. Moslimske mesta s vlastnou vyzbrojou boli bud zalozene samotnou Hordou, ako napriklad obe Saraje, alebo slo o sidla inych ne-Rusov: Janovcanov a Benatcanov na Kryme a v Tane, ci tureckych a ugrofinskych Bulharov v Kazani. Konflikty, co zasiahli Hordu pocas spoluvlady s Nogaimi este v 13.storoci, pocas velkych problemov pred Timurom v 14., a v nastupnickych mestach a hordach 15.storocia po nom, boli skor politicke ako spolocenske ci ekologicke, nasilie v ramci indzu-konzorcia, nez proti nemu. Sice Timur tieto konflikty rozdrazdil vlastnymi udermi proti severnej ceste, ktorou sa podiely prerozdeliili, da sa povedat ze ulus Dzoci vyhynul skor vlastnou, nez Timurovou rukou.

Okamzitym vysledkom Timurovej intervencie bolo pritom posilnenie Hordy, aspon navonok. Po porazke Tochtamysa ho vymenil Timur-Qutlughom, vnukom Urus-chana, byvaleho vladcu Modrej Hordy, teda vychodnej polovice ulusu Dzoci (dh Zlatej Hordy - a.c.). K nemu (snad ako napodobnenie vlastnej pozicie ako Velkeho emira) dosadil ako spoluvladcu emira Jedigeja, clena oboghu Manghit z kmena Magyslak v ramci nogaiskej konfederacie. Tymto sa snazil posilnit kocovnicky prvok v cerstvo deurbanizovanej Horde. Timur-Qutlugh a Jedigej sa ukazali ako cokolvek len nie babky. V auguste 1399 premohli nad riekou Vorsklou pri Poltave Vytautasa, vladcu Litvy, Bieloruska a Ukrajiny, toho casu najsilnejsie knieza v Rusku. Roku 1405 boli dostatocne nezavislymi od a ohrozujucimi Timura, aby prijali v Otrare Tochtamysovho vyslanca, ktory bol v exile na Sibiri, no stale dufal, ze raz ziska moc nad Hordou naspat. Jedigej zabral Chivu od Timurovcov r.1406, vpadol do Moskovska r.1408, a r.1408 obnovil tradicne spojenectvo s egyptskymi Mamlukmi. Avsak nedokazal udrzat svoju poziciu proti chanovi a Tochtamysovmu rodu, a r.1411 bol zvrhnuty. Kazdopadne jeho kariera ukazuje, ze Timur nebol jedinym, alebo hlavnym faktorom upadku Zlatej Hordy.

Podobne, neda sa povedat, ze by Timur nejak zabezpecil rozmach Moskvy. Sice Vytautas prehral bitku nad Vorsklou, ostal najmocnejsim muzom Ruska az do svojej smrti r.1430. Ak si Litva nezachovala svoju veducu poziciu medzi kniezactvami Rusi, bolo to o to menej kvoli Vorskle, o co viac kvoli Krewskej unii s Polskom r.1386, ktora preorientovala Litvu skor na zapad, co viedlo tiez k naslednej konverzii pohanskych Litevcov - poslednych nepokrstenych Europanov - na katolicku, a nie pravoslavnu vieru. Pre velkovojvodu sa tym stala vlada nad Bieloruskom a Ukrajinou tazsou. Dali tym Moskve sancu presadit svoj narok byt ani nie tak tretim Rimom, ako skor druhym Kijevom, centrom vseruskeho pravoslavia. Tento narok posilnilo zabratie Novgorodu a noveho severovychodneho Ruska r.1482. Avsak stale mohla Vorskla sposobit iny vyvoj. Keby bitka dopadla inak, Vytautas sa mohol od svojho bratranca Wladyslawa v Polsku osamostatnit, oddelit sa od Krewskej unie a zjednotit Rusko s centrom rise okolo Vilniusu alebo Kijeva, nez okolo Moskvy. Timur teda nebol jedinym cinitelom vo vyvoji Ruska v 15.storoci, ale jeho vplyv sa neda prehliadat.


India

Timurovo indicke tazenie sa bezne opisuje ako plieniaci najazd, ako tie v pripade Tuvu, alebo ako cisto destruktivna misia. V skutocnosti slo o viac tak v umysloch, ako aj nasledkoch. Co sa tyka umyslov, mozeme ju ideologicky spojit s Timurovou tuzbou napodobnit Alexandra a prekonat Dzingisa. Historicky, bola pohladom spat do cias Mahmuda z Ghazny, Ferdowsiho mecenasa, podla ktoreho turecko-iranskeho dvora si Timur vytvoril svoj vlastny, a ktory bol vo svete islamu znamy prave ako dobyvatel Indie. Politicky, slo o predpripravu na zrazku s Osmanmi. Osmansky sultan premohol r.1389 Srbov na Kosovom poli a r.1396 spojene krestanske kniezata pod vedenim Zigmunda z Uhorska a Jana z Burgundie pri Nikopole. Bol ghazim, bojovnikom za vieru a dobyvatelom nevercov. Okrem vedlajsich akcii na Kaukaze, vsetky dovtedajsie Timurove vitazstva boli dosiahnute len proti moslimom. Tazenie v Indii, kde tughluqska dynastia sa dala povazovat za dostatocne upadkovu, aby proti nej mohol byt vyhlaseny dzihad, sa zdalo prijatelnou cestou, ako si ziskat moslimsku prestiz. Tiez malo priniest nove bojove skusenosti a zvyky Timurovym vnukom, Muhammad-sultanovi a Pir Muhammadovi, potomkom jeho najstarsieho syna (aspon teda z tych, co mu porodila slobodna moslimka) Dzahangira. Dzahangir zahynul roku 1375 a starnuci Timur sa rozhodol pre jeho synov ako svojich naslednikov.

Dosah tazenia bol vazny. Tam, kde Tuvove najazdy posilnili tughluqsku dynastiu tym, ze ju prinutili centralizovat stat a prejst na palne zbrane, Timurova vyprava ju smrtelne oslabila vyplienenim Dilli. Navyse, znovuotvorila Indiu pastunskym horskym kmenom, ktore zili v oblasti dnesneho Afganistanu, tak, ako v case Ghorovcov. India im ostala otvorena az kym Timurovi naslednici Babur, Humajun a Akbar nad nou neprebrali moc a nevytlacili Afgancov naspat do svojich hor. Afganska dynastia Lodhijcov, ktora nastupila po Tughluqoch, nebola velmi efektivna. Priniesli sem so sebou privela kmenovych rozporov, takze moslimskemu tlaku na juh proti Vidzajanagari chybalo vodcovsko a razantnost. Paradoxne, Timur ako ghazi napomohol prezitiu hinduistickeho spolocenstva, a vlastne aj, z dlhodobeho pohladu, aj k jeho novemu rozmachu v obdobi radzov. O podobnom paradoxe sa obcas hovorievalo ohladom Timurovho vztahu k zapadnemu islamu a krestanstvu, aj ked nie prave ospravedlnujuco.


islam na Blizkom Vychode a krestanstvo

Timurove tazenia na zapad boli zamerane proti dvom nepriatelom: Osmanom a Mamlukom. Ostava otazka, ktori z nich boli v Timurovych ociach vyznamnejsi? Tu treba rozlisit vojenske a politicke priority. Co sa tyka vojenstva, Timur si musel vsimnut, ze osmanske zlozene vojsko je, aspon potencialne, nebezpecnejsim protivnikom. Sice Timur uznaval silu kvality mamluckeho vojska, nevyvijalo sa dalej ako na tazku jazdu, co tak frustrovala Il-chanat, pricom Osmani od casov Kosova kombinovali janiciarsku pechotu so srbskymi rytiermi, anatolskymi sipajmi a lahkou turkmenskou jazdou. Navyse mamlucke velienie bolo neprehladne a rozdelene, zatial co osmanske bolo plne centralizovane a Timur sam uznaval Bajazida za vynikajuceho generala. Jeho prve tahy na zapad boli zamerane proti Osmanom: snazil sa upevnit vlastny chrbat v oblasti Tabrizu a zimnych pastvin Karabagu, ako aj uzavriet dvere k Bajazidovi obsadenim Konye, Sivasy a Samsunu. V ramci politiky mali ale Mamluci vyssiu prioritu, kedze Aleppo, v ramci Timurovho sirsieho planu zapadny koniec Hodvabnej cesty, bolo dolezitou sucastou ich rise. Rovnako aj cesta od Tigridy k moru, stara klasicka cesta z jednej Seleukie do druhej. Po tejto ceste pochodoval Timur aby ziskal od Mamlukov r.1400 Aleppo a v januari 1401 Damask, tiez v juli toho roku Bagdad od dzalajirskych sultanov pred navratom na anatolsky front, kde v juli 1402 premohol Bajazida v bitke pri Ankare. Po Kandurci bola Ankara Timurovym najvacsim vitazstvom, aj ked v nej zvitazil skor strategickym manevrom, ked sa Timur dostal medzi osmanske vojsko a ich zakladnu. Bajazid bol skvely general, ale v podstate skor europskeho typu, a tak on ako ani jeho vojaci neboli navyknuti na azijske, pohyblive vedenie vojny, presadzovane Timurom. Clavijo oznamil, ze po Ankare bolo ocakavane, ze opat udrie prot Mamlukom, avsak kedze jeho hlavne ciele boli dosiahnute, po kratkom zdrzani sa na karabazskych planach sa vratil na vychod, pripravit sa na konecne tazenie proti Cine.

Dosah tazenia vyzaduje opatrny rozbor. Su tvrdenia, ze bitka pri Ankare oddialila pad Carihradu o patdesiat rokov, cim zachranila krestanstvo pred hlbsim prienikom skorsej, dynamickejsej Osmanskej rise. Prvy argument by sa dal prijat, aj ked zase strata Anatolie mohla viest k sirsiemu zaujmu o Rumeliu, no urcite nie druhy. Ankara bola vaznou porazkou osmanskej armady a sposobila krizu vo vedeni, no nic viac. Sila osmanskeho statu nebola zalozena na casti vojska alebo sultanovi, ale na svojich instituciach: na dynastii, kapikularskej meritokracii, devsirmskom systeme otvorenom pre talenty, janiciarskej pechote, podpore timariotov. Tieto boli skor upevnene ako podkopane Ankarou. Navyse ani Carihrad ani krestanstvo vobec, ponorene v schizme a Storocnej vojne, nevyuzili zmiernenie tlaku Osmanov na vlastne posilnenie. Z osmanskej perspektivy, Ankara bola defaite sans landemain (porazka bez nasledkov - a.c.. Timur by to ani inak nechcel. Nemal preco Osmansku risu znicit, a keby neohrozovali jeho kridlo vo vychodnej Anatolii, tak by s nimi snad vobec nebojoval. R.1395 Timur pisal Bajazidovi, ktoreho nazyval sultanom edirnskym, navrhujuc mu podelenie Zlatej Hordy po linii Dnepru, cim by chcel odvratit osmanske zaujmy viac na sever ako na vychod. V tomto Velky emir snad vnimal osmanske zaujmy jasnejsie ako sam sultan.

Ak pravoslavne a katolicke krestanstvo nieco vdaka Timurovi ziskalo, vychodne heterodoxie stratili dost. Timur planoval ozivit severosyrsky koridor, davnu vojensku hranicu (tzv.awasit, system pevnosti na hranici umajjovskeho kalifatu a Byzantskej rise - a.c.) medzi severom a juhom, ako obchodny prechod. Ale malo ist v prvom rade o moslimsku cestu, a tak sa snazil systematicky znicit krestanske institucie v oblasti: klastorne, episkopalne aj obchodne. Clavijo vravel o burani armenskych kostolov vo vychodnej Anatolii. Jakobiti si v rokoch 1379-1404 nemohli zvolit svojho maphriana (takze ;) je to 'ten, co prinasa ovocie', druhy muz po patriarchovi v syrskych pravoslavnych cirkvach, porovnatelny s titulom exarchu - a.c.). Sice vychodokrestanske komunity boli pod silnym tlakom svojich moslimskych susedov uz od casov ked il-chani ohrozili krestansky revanche, Atiya tvrdi, ze to bol prave Timur, kto znicil nestorianov ako narodnu a medzinarodnu organizaciu v severnom Iraku, ako aj ten, kto zlomil jakobitov v Kurdistane a severnej Syrii. Pomerne dlhe prezivanie tychto superiacich krestanskych komunit bolo dost zabudnute prave kvoli Timurovmu utlaku. Timur bol sice slusny ku kastilskemu vyslancovi Clavijovi, davajuc mu dokonca prednost pred zastupcami cisara Mingovcov, avsak jeho islamsky zapal, ci uz mu´tazilitsky alebo si´itsky, bol skutocny.

A zas ak vychodne heterodoxie stratili kvoli Timurovi vela, Mamluci, jeho dalsi krestansky super na zapade, stratili nieco. Mamlucky stat bola vojenska oligarchia zahranicnych otrokov bez panov, vyvrcholenie islamskej tradicie najimania bojovych otrokov a adaptaciou mongolskeho systemu hordy prave kvoli tomu, aby im celili. Ako zahranicna sila, potrebujuc neustalu imigraciu, zili Mamluci v spojenectve a symbioze so Zlatou Hordou. Jej oslabenie Timurom takto oslabilo aj Mamlukov, a tiez upevnilo premiestnenie ich hlavnej verbovacej oblasti zo zeme Kipcakov do Cerkesie. Cerkesi (medzi inymi predkovia Cecenov ;) - a.c.), co neboli ani indoeuropski ani turecki co do reci, boli ale prilis provincne mysliaci na to, aby mohli tvorit uspesnu vladnucu kastu. Sice Mamluci ziskali po r.1405 Damask aj Aleppo spat, pricom udrzali ich az kym ich nepremohli Osmani r.1516, ich sila bola oslabena. Ajn Dzalut bol pomsteny.


Cina

Timur nikdy nenapadol Cinu Mingovcov, no tato hrozba mala na nich vyznamny ucinok. Prvy vladca dynastie, cisar Hong-Wu (洪武, 1368-1398), sa o zahranicnu politiku velmi nezaujimal. Bol v prvom rade domacim revolucionarom a sice dovolil svojim generalom viest tazenia proti Mongolom a ich spojencom, slo mu v podstate o obranu. Stacilo mu poslat vyslancov k niekdajsim poplatnikom Yuanovcov, aby uznali rod Ming ako svojich novych panov. Jeden z nich dosiahol aj Samarqand r.1395 a bol hned uvazneny Timurom, ktory uz vtedy planoval svoje tazenie na ovladnutie obchodnej cesty, znovunastolenie Yuanovcov, vyrovnanie sa Dzingisovi a prekonanie Alexandra.

Hung-Wu umrel r.1398. Po obcianskej vojne, r.1402, po nom nastupil jeho syn Yong-Le (永樂, 1402-1424), ktory sa viac zaoberal cinskou vnutroazijskou hranicou, konkretne kvoli vlastnemu nedostatku dobrych jazdeckych koni. Okamzite zacan rozvijat program slachtenia a nakupu koni, nepochybne v ocakavanie invazie Timurovcov, a zaroven poslal dalsieho vyslanca do Samarqandu. Tohto vyslanca stretol aj Clavijo. Aj jeho rec bola pre Timura urazajuca, a tak ho tiez uvaznil, aj ked asi niekto o tom v Pekingu dal vediet. Yong-Le nereagoval okamzite, no r.1405 vyrazila jeho flotila, vedena eunuchom Zheng Hem (鄭和), na prvu zo svojich velkych plavieb na zapad, zaroven s rozsirenou diplomatickou cinnostou na pevnine. Hlavnym ucelom tychto akcii bolo prekonat izolaciu Ciny tvarou v tvar Timurovmu utoku. Na rozdiel od svojho otca, Yong-Le sa o zahranicnu politiku velmi zaujimal. Da sa povedat, ze ako jediny medzi cinskymi cisarmi tomu pridelil najvyssiu prioritu. Bol vonkajsim revolucionarom. Chystal sa zmenit miesto Ciny vo svete dodanim noveho, oceanskeho rozmeru. Yong-Le bol k tejto vyznamnej inovacii vyprovokovany Timurom, i ked sa to o tom priamo nevyjadril. Videl, ze odpovedou k vnutrozemskej moci je moc namorna, ta moc vzajomnych prepojeni, ako ju predstavovala flotila Zheng Heho. Yong-Le tu nielen reagoval na hrozbu, predstavovanu Timurom, ale aj vytvoril vlastny prispevok k svetovemu poriadku instituovanim globalneho arzenalu.


globalny arzenal

Az po mongolsku exploziu, styl vedenia vojny bol podla oblasti velmi odlisny. Step, so svojim nekonecnym mnozstvom ponikov, pohyblivym zazemim, ozbrojenym obyvatelstvom, uprednostnujucim zbrane nadialku a guerre a l'outrance, stala v kontraste s Iranom a jeho velkymi konmi, pancierovanymi rytiermi, podpornymi sluzbami, profesionalizmom, uprednostnovanim uderu nablizko a rytierskym pristupom vobec. Iran zas bol v kontraste so skorsou, 'demokratickou' tradiciou masovej vojnovej produkcie a brutalnej, zotrocujucej vojny, zabudnutej v Europe od klasickych antickych cias, no ozivenej v Cine za dynastie Song. Okolo roku 1200 sa v Cine uz pouzival pusny prak, v Stredozemi bojove galeje, na jazerach Yang-zi-Jiangu kormidlo, vojnove slony v Indii a kone v Starom svete. Generali a admirali vsade konali v ramci tradicii a operacie boli menej superenim medzi rovnymi, ako skor skuskami roznych systemov. Avsak po mongolskom vypade zacal proces osmozy, ktory viedol k standardizacii globalneho arzenalu v jazdectve, delostrelectve a namornictve. Vojenska spionaz cestuje rychlo a nepriatelia vedia rychlo napodobnovat. Podobne ako miniaturny trh, globalny arzenal vychadzal zo zakladneho obehu informacii, no ako dobrovolna, nie nedobrovolna cast procsu. Timur bol zaroven nasledkom i pricinou, cinom aj cinitelom.


jazda

Mongolska explozia bola zalozena na docasnej prevahe lahkej jazdy. Od polovice trinasteho storocia, od bitky pri Ajn Dzalute, zacala vyhodu ziskavat naspat tazka jazda. Aby sa znizili dosledky mensieho mnozstva, slachtili sa vacsie kone. Presadzovana bola profesionalita, v ktorej mal iransky rytier vzdy prevahu nad tureckym ci mongolskym pastierom. Vyhody pri pancieri, lukoch a inom vybaveni sa tiez prehlbili. Rytieri uz boli lepsie koordinovani s ostatnymi jednotkami - pechotou, lahkou jazdou a delostrelectvom - v tom, co sa prvykrat stalo zlozenou armadou. Organizacia, faktor, ktory step vyzadovala, bola vytiahnuta na Dzingisov standard. Osmansky stranicky stat, vojenske bratstvo Mamlukov i Timurova politicka masineria, vsetky sa ucili od hordy. Porazky, ako Ankara, uz viac neznamenali zanik statu, tak ako kmenovo-mestanska politika Chwarizm-saha zanikla. Ajn Dzalut nasledoval uspech Il-chanatu proti Zlatej Horde, porazka prveho Arigh Boku a potom Qaidua alanskou tazkou jazdou v sluzbach Chublajchana, vzostup Nogaiov v ramci Zlatej Hordy, opat v sucinnosti s Alanmi, ako aj neschopnost Moghulov znovuzjednotit Dzaghatajsky chanat. Historici boli velmi rychli pri dokumentovani prevahy stepi. Boli ovela pomalsi pri zdokumentovani jej upadku.

Ohladom tohto upadku, Timurove tazenia proti Zlatej Horde, vrcholiace bitkami pri Kandurci a rieke Terek, boli jeho jasnym signalom. Z dobovych ilustracii je jasne, ze zaklad Timurovho vojska tvorili pancierovani rytieri, vynati z kmenovych struktur, napojeni na Timurov dvor, a odmenovani lenami usadlickej krajiny, zvanymi sojurghal, na ktorych mali chovat svoje velke kone. Z literarnych zdrojov, najma od Clavija, ktory sa o kocovnikov zaujimal, je tiez jasne, ze Timur pouzival stepnu lahku jazdu nadalej, pri tazeni nasledovanu civilnym obyvatelstvom. Tuto kombinaciu lahkej a tazkej jazdy Timur neskor pridal este supertazku jazdu, svoje slony. Jeho armada bola urcite najpestrejsou v 14.storoci. Neuspech Nogaiov pri upevneni moci, nasledna prevaha oboghu Manghit a Magyslakov v ramci ich hordy, a vzostup vychodnej Modrej Hordy nad zapadnou Bielou Hordou, vsetky boli prejavom ich preferencie lahsej jazdy. A prave toto bolo porazene vo vojnach proti Timurovi. V tomto bol skutocne anti-Dzingisom. V kontraste s Hordou, Osmani svoje vojsko robili stale zlozitejsim. Uz na Balkane kombinovali janiciarsku pechotu a delostrelectvo s vlastnymi timariotmi na tazkych konoch a lahkou jazdou, dodavanou z ich satelitneho Krymskeho chanatu. A tiez slo prave o balkansko-ukrajinsky region, kde sa vyvinul stredne tazky jazdec: husar, kozak ci ulan, sediaci na vacsom koni, ale so sedlom, popruhmi, zbranami a bez zbroje tak, ako lahky jazdec.


delostrelectvo

Timurova rola v rozmachu delostrelectva a palnych zbrani, ako dolezitej casti zlozenych armad, nieje este dostatocne prijata. Jednou z pricin je, ze ich historia je prilis identifikovana s historiou pusneho prachu ci dela.

Najstarsie uspesne palne zbrane neboli zalozene na prachu, ale na nafte. Slo o znamy grecky ohen, v podstate tlakovany plamenomet, pravdepodobne vynajdeny Callinicom z Heliopole (nieje jasne ci z egyptskej alebo syrskej) okolo r.650 nl. Je iste, ze bol pouzity proti moslimskym obliehaniam v r.671-678, proti Rusom r.941 a proti Pisanom z Rhodu r.1103. Grecky ohen sa dostal okolo r.900 do Ciny, pravdepodobne cez juznu morsku cestu. Prvykrat sa spomina r.917, ako dar Chi-yen Liua, krala mestskeho statu Hangzhou zvaneho Wu-Yueh, A-Bao-Chimu, zakladatelovi kitanskeho kralovstva Liao na severe, nepochybne v umyslom vzajomnej obrany proti rastucej risi Piatich dynastii v Chunane, Chubei a Shansi. Text z r.919 podotyka, ze meng-huo you (prudko horiaci olej) a jeho sifonovita pumpa pochadzaju z arabskeho sveta, da-shi guo. Pusny prach, vzorec pre ktory bol prvykrat spomenuty v jednom taoistickom texte z polovice 9.storocia, bol vo vojsku najprv pouzivany ako zapalovac pre naftove plamenomety. Jeho pouzitie bolo prvykrat opisane vo Wu-ching zongyao (Kompletne zaklady vojenstva) z r.1044, avsak uz ako bezna prax, zauzivana asi od 10.storocia. Nafta sa kazdopadne nie vzdy plne osvedcila. Napriklad r.975, admiral Chu Ling-Bin juznych Tangovcov bol premozeny severnymi Sungovcami, ked vietor obratil jeho plamenomety proti vlastnym lodiam. Aj preto bola stale viac nahradovana pusnym prachom. Tiez aj v arabcine, slovo naft, povodne oznacujuce grecky ohen, malo neskor oznacovat najprv vznetlivy, nizko-nitratovy a potom vybusny, vysoko-nitratovy prach. Kazdopadne, nafta bola nadalej pouzivana, najma vo vojskach Blizkeho Vychodu, ktore onu horlavinu uz davno pouzivali, a vo forme napalmu aj stale pouzivaju. Je mnozstvo podnetov, ze aj Timur pouzil podobne zbrane: proti slonoch v Indii, na slonoch proti Aleppu a proti lodiam pri obliehani Smyrny.

Pusny prach zacal nahradzovat naftu najprv ako spatne paliaca raketa, az potom ako vpred paliace delo. Vojenska raketa, ci ohnivy sip, huo-jian, bol zalozeny na ohnostroji zvanom 'zemne potkany', ti lao-shu, co sa zjavili v Cine v 12.storoci. Okolo r.1200 boli 'potkany' pouzivane na pohon zapalnych sipov namiesto kusi a r.1245 ich zacali pouzivat jednotky namornictva Sungovcov v Jian-tangskej zatoke. Tieto strely mali stredne nitratovany, 'vzuum', prach. Rakety ale neboli velmi dlho pouzivane. Sice cinske namornictvo ich pouzivalo az do Opiovych vojen, vojsko ich uz koncom 13.storocia, teda za vlady dynastie Yuan, vo vacsom meradle zacalo nahradzovat puskami a delami s vybusnym, vysoko nitratovanym, vpred paliacim prachom. Sprvu vzisli z kovovych sudov, co sa pouzivali na plamenometoch, z ktorych vymrstovali aj projektil. Najstarsi obraz pusky je v buddhistickom jaskynnom chrame Da-zi v Si-chuane, datovany 1250-1280, sprvu tak vysvetleny az Robinom Yatesom v juni 1983. Skutocne delo z r.1288 je v Heilongjiangskom muzeu a niekolko diel sa zachovalo z polovice 14.storocia. Kanon hral dolezitu ulohu prvykrat v namornych bojoch na Yang-zi pocas bezvladia medzi dynastiami Yuan a Ming.

Na Zapade, opisy rakiet na pusny prach sa objavuju v neskorom 13.storoci, najma v pracach pripisovanych sv.Albertovi Velkemu, a boli pouzite vojskom pri Ghente r.1314. Avsak skoro na to boli nasledovane delom. Najstarsi obrazok dela v Europe je v rukomise Waltera Demilametea De Nooilitatis...Regum z r.1327 a boli nasadene pri Krescaku r.1346. Rakety boli najviac pouzivane v Indii, pricom India bola aj inspiraciou pre ich znovuuzivanie Williamom Congrevem. Podla Alama Khana, zbrane na prach, najskor asi rakety, sa do Indie dostali s Dzaghatajovymi vpadmi zaciatkom 14.storocia. Tu viedli k zmenam vojenskej architektury a osvojili si ich vlady moslimske i hinduisticke, na severe aj na juhu. Na severe, cena palnych zbrani bol dolezity faktor pri centralizovani rezimov v sultanatoch Lheovcov v Khaldzi a Tughluqovcov v Dilli, co bolo rovnako nasledkom Dzaghatajovych invazii.

Plamenomety a rakety tvorili cast Timurovho vojenskeho dedicstva. Tiez spravil kroky k ziskaniu pusiek a diel. Clavijo si zaznamenal, ze 'z Turecka si priviedol puskarov, co vyrabali arkebuzy (Adshead: arquebus - a.c.)...a znovu zozbieral delostrelcov (Adshead: artillery men - a.c.) v Samarqande, tak vyrobcov (Adshead: engineers - a.c.) ako aj strelcov (Adshead: bombardiers- a.c.), spolu s tymi, co robili lana, ktorymi sa tieto stroje spustali'. Sice Clavijo nehovori o detailoch a je moznych viacero prekladov, prava arkebuza je hackenbuchse (hakovnica - a.c.), nemecka puska so stabilizacnym hakom, bezprostredny predchodca muskety, pricom strelci a vleky evokuju podobne delo ake pouzili Osmani v Kosove r.1389. Pusky a dela boli teda pravdepodobne prinesene do Strednej Azie prave Timurom. Cinania mali delo uz davno, asi z moghulskeho chanatu v Turfane, zamkove muskety sa do Ciny dostali asi v case Yung-luho, urcite uz r.1520. Cinske zapisky o vojne s Turfanom v r.1505-1524 tvrdia, ze Moghuli sa naucili pouzivat palne zbrane od Rumu, tu Osmanskej rise. Timur svojim vyuzivanim zlozenej armady, prispel k rozsireniu delostreleckych technologii ako sucasti globalneho arzenalu. Nasledkom toho, jeho mughalski naslednici rozsirili po Indii pusky a kanony tak, ako jeho dzaghatajski predkovia priniesli rakety.


namorna moc

Timur a namorna moc posobi ako paradox. On sam najskor nikdy more nevidel. Bol vtelenim moci vnutrozemia - Braudelovo fortune monstrueuse des terres, ci Shawovym bohom vojny Turanie - pricom moc mora, a konkretnejsie oceanska moc, je jeho antitezou. Avsak Timur hral urcitu rolu vo vzniku namornej moci ako sucasti globalneho arzenalu. Najprv, svojim hrozivym zbieranim vojenskych sil vo vnutrozemi, vyprovokoval prvu velku ukazku zaoceanskej moci vo vypravach Zheng Hea. Po druhe, sice sa Timur tychto vyprav nedozil, mohol pocut o ich pripravach, a este skor ukazal zaujem o oceanske hranice sveta. Po tretie, Timurov zaujem o Daleky Zapad (islamsky; ocividne Maghrib a Spanielsko, tu sa uz Adshead nemyli - a.c.), jeho pozvanka kastilskemu kralovi, informacie ziskane Clavijom, prisli skoro na zaciatku iberskej namornej moci: kastilska expedicia do Tetuanu r.1400, Kanarske ostrovy r.1402, ci Portugalcov do Ceuty r.1415. Timur tak prispel k globalnemu vedomiu (o vyzname mora - a.c.) a posunul data v zakladnom informacnom kruhu.

Tiez Timur sam nemohol namornu moc nevnimat. Aj ak nikdy more nevidel, je mozne, ze videl aspon to Kaspicke, pricom tunajsi obchod so solou, jesetermi a kaviarom bol vyznamnym prepojenim Zlatej Hordy a Il-chanatu. Navyse jeho strategicka uloha na boku strednej trasy po susi mu neunikla. Pri svojom stretnuti s Ibn Chaldunom pri Damasku r.1401, si od neho Timur vyziadal spravu - do 24 hodin - o 'celej krajine Maghribu'. Konkretne sa Timur pytal aj na presne umiestnenie Tangeru a Ceuty, ako klucom ku Gibraltarskej uzine a Atlantiku. Bolo by tazke pochopit, keby jeho zaujem bol cisto akademicky. Kazdopadne Ibn Chaldun bol dost znepokojeny k tomu, ze napisal list maghribskym autoritam o jeho reci s dobyvatelom. Dobyvatelske uspechy na Dalekom Zapade by sice nesedeli do jeho velkeho planu, ale treba si zapamatat, ze i Alexander Velky vo svojich poslednych planoch snival o oboplavani Afriky.


preklad z Central Asia in World History od S.Adsheada
http://www.scaruffi.com/politics/mongols.html