dost ma stve moja lenivost, ze sa mi nechce nad vecami poriadne zamysliet, pokial by to malo byt len pre mna.. bud sa na to vykaslem (presvedciac sa, ze mozem byt aj bez toho) alebo sa rozhodnem zatazit tym niekoho ineho (dufajuc, ze toho druheho to zamyslenie nebude tak "boliet" ako mna)

kedze si vsak uvedomujem, ze by som druhych nemal zatazovat len kvoli svojej lenivosti, a taktiez mam v sebe hlboko zakorenene rtfm a stfw, pri podavani otazky sa zamyslam, ci otazka nie je prilis primitivna, ci by nestacilo sa nad nou viac zamysliet, resp. kontrolujem sa, ci nie som hodny odpovede 'stacilo trochu pogooglit'..
[tiez sa neraz stane, ze sa pri verbalnom pytani zaseknem, a po chvili pokracujem "aha, vlastne takto by to mohlo byt.." - ludia, s ktorymi zvyknem travit cas, by o tom vedeli rozpravat :) alebo pokial ide o pisanie cez net, tak v polovici pisania zrazu zistim, ze sa ani nemusim pytat a cely text rovno zmazem]

a povodny umysel tohto zamyslenia?

vyhradzujem si pravo pytat sa primitivne otazky; a tiez pravo na nedostanie odpovede, ale usmernenie..
pretoze ma to posuva dalej.. nuti ma to viac premyslat.. a tiez, ked uz pride k tomu, aby som minal niekoho cas, citim povinnost dotiahnut to do konca..