Neviem sa sustredit na pisanie. Je to este dost cerstve na to, aby som nepisal o emociach.

Preco sme sa rozdelili:

V Himalajach ma kazdy svoje tempo. Sto, dvesto metrov ked su dvaja lezci od seba neznamena, ze neliezli spolu. Marek bol pomalsi, ale stale sme sa cakali. Pri vrcholovom utoku som ho pockal 200m pod vrcholom, aby sme prehodili par slov. Citil sa dobre a strasne tuzil po vrchole. Povedal mi:

Dodo, slub mi, ze to vylezieme. Pojdem za tebou. Ak by som nevladal, ty chod hore, ja pojdem pomaly dole a pockam na teba v c2...

Ked som bol 50m pod vrcholom, videl som ho ako pomaly zostupoval popri starych fixnych lanach. Bola to narocnejsia ale bezpecnejsia cesta do C2, kedze v strede zlabu bolo vela ladu. Na krajoch bol nafukany sneh a fixy moralne zbudzovali istotu. Ale v skutocnosti moc nedrzali.

Poslednych 50m na vrchol mi trvalo mozno 30min. Nezdrzal som sa dlho. Velmi fukal vietor. Zostupoval som potom rychlo a po Marekovej stope. Avsak ta skoncila asi vo vyske 7600m. Zapichnuty cakan na stande a ziadna dalsia stopa po krokoch. Marek sa pravdepodobne musel smyknut pri cvakani sa do zladovatelych fixov a zrutil sa dole. Teren bol zladovately a strmy. Pri pade musel nabrat velku rychlost a zrutit sa cez skalnu stenu pri C2. Pri patrani miesta okolo C2 som nasiel jeho stopy ako keby po brzdeni a tiez jeho rukavicu, ktora bola roztrhnuta.



Odchod z b.c.

Pat dni po Marekovej nehode sme sa rozhodli ukoncit nase posobenie v zakl. tabore a pod kopcom. Nie vsak jeho patranie. To pokracuje dodnes. Korejska expedicia ma v umysle zafixovat liniu s troma kilometrami lan a tak pomaly doliezt na vrchol. O Marekovi vedia. Vedia, kde sme mali zahrab, vedia, kde mohol pravdepodobne spadnut. S veducim expedicie som v kontakte a ak by nasli akukolvek stopu, budu nas kontaktovat.

Zial, pocasie bolo proti nam. Od mojho zostupu snezilo kazdy den, stenou padali laviny a fukal besny vietor. Vsetky dalsie stopy zakryl sneh a ani v stene sme ziaden pohyb nezaznamenali.



Co sa tyka nas, nikde som este nezazil smutnejsiu atmosferu v tabore ako teraz pod Shisha Pangmou po Marekovej smrti. S Marekom sme prezili posledne mesiace viacmenej spolu. Boli sme ako dvojicky. Spolu sme trenovali, chodili behat, liezli v Chamonix, planovali dalsie akcie. Za ten cas, co som s nim liezol, sa v lezeni velmi zlepsil. Vedel som, ze v Himalajach bude rovnocennym partnerom. Kondicku mal neskutocnu ale hlavne mal pevnu volu. Bol tvrdy sam na seba. Obdivujem ho za to, ze sa dokazal tak blizko vrcholu otocit.

Mozno si to neviete predstavit, ale vrchol bol ako na dlani. Preliezli sme k nemu viac nez 2000m, prezili dva studene bivaky a Marekovi chybalo len tych par metrov. Mozno hodina hore. Neviem co bol dovod jeho necakanej reakcie k zostupu. To uz ostane navzdy len nezodpovedanou otazkou.

Je mi velmi luto, co sa stalo k zaveru tejto expedicie. Viem, ze pre Marekovu rodinu to musel a musi byt velky smutok. Marek vsak navzdy ostane v nasich srdciach.

Marek Hudak ma kamenny pomnik pod Shisha Pangmou spolu s dalsimi, ktori tragicky zahynuli v juhozapadnej stene. Cest jeho pamiatke.

dodo kopold