Tomáš Prokopčák sa na prvé prečítanie nezdá, ale je to líška podšitá
a obranné osobnostné mechanizmy má priam živočíšne dravé a zdravé.
Nenechá sa on dlho týrať afatickým kocúrom v čižmách, ani neodbytným
(takisto obdivuhodne zdravým) pocitom, že na memferovu knihu
nie je dostatočne vzdelaný - radšej napíše recenziu, v ktorej sa síce
k tomuto svojmu “nič moc” pocitu žartovne priznáva, ale zároveň ho inštinktívne
autosanačne neľútostne a so všetkou vážnosťou projikuje aj do svojich čitateľov.
Nie ja, Tomáš Prokopčák, nechápem memferove texty, to “vy sa cítite ako na psytrance párty”,
vy “máte nejaké obrazy a odrazy”, vy “sa nedokážete”, vy “máte neodbytný pocit” …
Tomáš zrejme neverí, že by sa mohol pripisovaním vlastných pocitov iným aj niekoho dotknúť.
Veď to o nechápaní a nedostatočnom vzdelaní nie je myslené naozaj – kto by aj mohol
považovať za nepovolaného nevzdelanca bez umeleckého cítenia niekoho, kto si nielen trúfne
na recenziu v mienkotvornom denníku, ale dokonca do nej skromne vpletie excelentné ukážky
vlastného kumštu, ako ono “kĺzanie sa po plochách” či “zrkadlenie ničoty” ?
Tomáš Prokopčák sa (už) na prvé prečítanie naozaj nezdá a jeho recenziu
by som odporučil každému prečítať si aj opakovane.
Napriek jej podmáčanosti zvnútra (nie z hĺbky) presakujúcou závisťou
sa v nej totiž dajú nájsť aj veľmi silné a čisté miesta – tie,
čo sú chránené spoľahlivou izoláciou citátových uvodzoviek.
