Nie. Nie naozaj červená,
ale farby krvácajúcej ruže.
Ako stratený plameniak, kdesi to volajú
Schiaparelliho ružová,
ale vlastne nemyslím ružovú, ale ako krv
a tie škoricové srdcia z cukroviniek.
Hýbe sa ako plášte v neskazených
španielských dedinách. Myslím oheň,
jednu vrstvu a ešte jednu pod ňou, ako lupeň,
vrstva ružovej, čistá ako kameň.
Teda myslím dvojfarebnú nočnú košeľu
z dvoch vrstiev, ktoré sa vznášajú
z ramien po celom tele.
Roky po nich túžili mole,
ale tieto farby sú viazané tichom
a zvieratami poloskrytými ale vykúkajúcimi.
Možno je to perie a
vôbec ho nepoznáte. Možno sú to
***** a nie predstavy
o pohybe labutí. Môžem si predstaviť
ošatenie včiel a dotknúť sa
ich chĺpkov a pristúpiť bližšie.
Posteľ je spustošená
sladkými vzdychmi. Dievča je.
Dievča sa zdvihne
z nočnej košele a jej farieb.
Na ramenách má pripevnené krídla
ako obväzy.

Teraz ju vlastní motýľ.
Skrýva ju aj s jej ramenami.
Teraz sa nebojí
ani begónií ani telegramov, ale
toto dievča v nočnej košeli,
táto prebudená letkyňa
určite nevidela ako sa mesiac
vznášal cez ňu
a medzi.