Lokalita: ŠPR Vtáčnik sa nachádza v CHKO Ponitrie, je súčasťou mladých sopečných pohorí vnútorného oblúka Západných Karpát. Na západe, severe a severovýchode je ohraničený Hornonitrianskou kotlinou, na východe Kremnickými vrchmi a Žiarskou kotlinou, na juhu Pohronským Inovcom a Tríbečom. Z vrcholu Vtáčnika sa v smere na SZ otvára pohľad do hornonitrianskej kotliny.
ŠPR Vtáčnik je rozlohou najväčšia rezervácia v CHKO Ponitrie. Vyhlásená bola v roku 1950, rozprestiera sa na ploche 246,32 ha. Najvyšší bod rezervácie je vrchol Vtáčnika a najnižší je v nadmorskej výške 1150 m.
Pôvodná sopečná podoba horstva bola tektonickými pohybmi, eróziou a denudáciou rozdelená na štyri podcelky: Vysoký Vtáčnik, Nízky Vtáčnik, Župkovskú brázdu a Raj. Prvenstvo vo výške si drží Vtáčnik so svojimi 1345,8 m n. m. Vysoký a nízky Vtáčnik spolu tvoria zložitú hrásť. Široká vrcholová andezitová skala Vtáčnika je prevažne zarastená nízkym porastom smrekov alebo bukov.

Kedy: Treťohory- Neogén- stupeň sarmat.
Neogénny vulkanizmus; Treťohorný andezitový vulkanizmus je významným pre stredoslovenské sopečné pohoria- Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy, Pohronský Inovec, Vtáčnik, Poľana, Javorie, Ostrôžka a Krupinská planina. Vulkanická neogénna činnosť je úzko spätá s procesmi subdukcie vo vonkajších Západných Karpatoch. Geochemické a petrografické zloženie vulkanitov je určené charakterom subdukovanej platne a vrchného plášťa. V geodynamickom vývoji je možné sledovať tieto etapy neogénneho vulkanizmu:
1. kyslé alkalicko-vápenaté vulkanity areálneho typu
2. intermediálne alkalicko-vápenaté velkanity areálneho typu
3. intermediálne alkalicko-vápenaté vulkanity oblúkového typu
4. bázické alkalické vulkanity
Vtáčnik zapadá do intermediálneho alkalicko-vápenatého vulkanizmu areálneho typu (andezity, dacity a ich produkty). Z hornín prevládajú pyroxenické a amfibolické andezity. Vekovo sú datované hlavne z miocénu (báden-sarmat). Tvoria najspodnejšiu časť stavby veľkých stratovulkánov (štiavnický, Javorie, Poľana).
V paleogéne bolo územie Vtáčnika od juhu zaliate morom. V neogéne nasledovalo niekoľko fáz sopečných erupcií, ktoré sa striedali s obdobiami kľudu. Tak vznikol stratovulkanický masív Vtáčnika. Sopečná činnosť vyvrcholila na konci epochy. Počas štvrtohôr sa vytvoril súčasný vzhľad územia. Vplyvom vonkajších činiteľov prebiehala denudácia horninových komplexov, odnos, ukladanie. Tvorila sa riečna sieť. Vznikali nové povrchové tvary na rozmanitom anorganickom podloží. V pohoriach budovaných andezitmi sa prejavila mechanická nerovnorodosť horninového materiálu. Zvetrávaním sa zvýraznili masy odolnejších andezitových lávových prúdov, ktoré vystúpili z menej odolných pyroklastík. Západným a severozápadným smerom vybiehajú z Vtáčnika dlhé, mierne sklonené deštruované lávové prúdy. Na ich čelách sú skalné zruby a bašty. Úpätie lemujú kamenné moria fosílne prúdy

Horninové zloženie: najrozšírenejšími horninami sú andezity a ich pyroklastiká. Andezit má tenkú, doskovitú olučnosť, je šedý, celistvý, miestami aj pórovitý alebo sklovitý, stredne až jemno zrnitý. Andezit je tvorený augitom, Na-Ca živcom, magnetitom a inými opaknými minerálmi. Základná hmota je hyalopilitická a mikrolitická Horniny reprezentujú pozostatok sarmatského vtáčnického stratovulkánu, ktorý sa nachádza v nadloží vulkanitov a sedimentárnych súvrství, ktoré nadväzujú na výplň Hornonitrianskej kotliny. Vtáčnické súvrsvie zaberá až 60% vtáčnického stratovulkánu. Hrúbka prúdov bola asi 200 metrov. Lávový prúd má typickú doskovitú, lavicovitú a blokovitú odlučnosť. V spodných a vrchných častiach prúdu sú vyvinuté hrubé lávové brekcie, rozlámané časti horniny.

Stratigrafia: stredoslovenské neovulkanity Západných Karpát, vtáčnické súvrstvie stratovulkánu Vtáčnik.

Geológia a geomorfológia: Vtáčnik predstavuje typickú ukážku vulkanického pohoria. Pod jeho mladými sopečnými horninami sú uložené súvrstvia: chočského a križňanského príkrovu ktoré v podloží spájajú Tríbeč a Žiar (zistené vrtom pri obci Janova Lehota),
kryštalinikum Žiaru a Malej Magury, Ľubietovská skupina a skupina veľkého Boku (Trias),
Karbonátové zlepence, brekcie, organodetrické vápence (Borovské súvrstvie- Eocén, Oligocén),
epiklastické vulkanické zlepence (Kamenské súvrstvie- Báden),
ílovce, tenké preplástky redeponovaných vulkanoklastík (vrchný báden), lehotské súvrstvie- štrky a piesky a nakoniec spomínané najmladšie lávové prúdy pyroxenických andezitov, ojedinele aj amfibolov, blokové pyroklastické prúdy patriace do vtáčnickej formácie (sarmat).

Charakteristickým tvarom reliéefu Vtáčnika sú erózne trosky lávových pokryvov. Časté sú najmä bralnaté zrezy s prevýšením 20-50 metrov pod vrcholmi chrbtov, ktoré odokryla erózia a denudácia- Bystričianska dolina je jedinečný prírodný výtvor, ktorý po oboch stranách lemujú skalné steny (Hrádok, Veľká Skala) alebo tiež andezitové trosky ktoré erózia izolovala do podoby pilierov, či kancľov (Buchlov).
Náučný chodník Vtáčnik je zameraný prírodovedne, ochranársky a historicky. Východiskom sú Kamenec pod Vtáčnikom, Gepnárová dolina alebo Bystričianska dolina, pričom hlavný prístup je zo SAD Bystričany a Kamenec pod Vtáčnikom. Celková trasa je dlhá 7,8 km, je na nej 11 zastávok s informačnými tabuľami a vedie náročným terénom. Náučný chodník nadväzuje na turistické chodníky so žltou a modrou značkou. Bol otvorený v roku 1996 a jeho správcom je SAŽP COPR Banská Bystrica, stredisko Nitra, Správa CHKO Ponitrie.
Už spomínaná skala Hrádok je vyhľadávanou skalolezeckou atrakciou, pretože jej výška je viac, ako 100 metrov a podmienky na lezenie sú veľmi dobré.
ŠPR Vtáčnik je zaujímavá nie len svojou flórou a faunou, ale aj tým, čo sa odohrávalo na jej mieste v dávnej minulosti.