už sú to skoro dva roky čo som opustila svoje mesto a takmer som zabudla na ľudí s ktorými som v ňom prežívala tie najvšednejšie ale pritom najčarovnejšie dni. dnes som sa po dlhej dobe vniesla speť do tých vyprchaných vôní. luboš ma viezol na bicygli a ja som svietila na cestu baterkou. spomenula som si ako sme voľakedy hrávali spolu na námestí po tme a ja som spievala a ľuboš ma niesol domov na tom istom bicygli. spýtal sa ma či som spokojná a šťastná. povedala som že spokojná občas áno, ale že šťastná, to si povedať netrúfam.
dorazili sme. po dlhej dobe som si sadla vedľa igora, s ktorým som bola prvý krát lietať v kvetovaných šatoch a potom sme obedovali pri žitave kekse z jednoty a igor sa ma spýtal či sa mi páči lietanie aspon tak ako sex. povedala som že lietanie je sto krát lepšie ako sex aj ked som vtedy ešte s nikým nespala a vyzula som si topánky. teraz igor sedel na stoličke a tešil sa že ma vidí, pochválil gombíky na mojom svetri, ponúkol mi bongo a potom mi povedal že ma ešte stále miluje pretože som ako jeho prvá priateľka ktorá je už niekoľko rokov mŕtva. odpálili sme sa a pozorovali ľudí ako sa bavia, igor sa oprel o moje plece a zaspal

prišiel niekto koho ani nepoznám a pýtal si odomňa bozk na líce kvôli nejakej hlúpej hre v ktorej išlo o to, kto z dvoch "súťažiacich" nazbiera viac bozkov. dotyčný niekto naliehal asi štvrť hodinu aby som ho pobozkala aspon na líce ale nedokázala som. zdvihol sa vomne akýsi nepochopitelný odpor pobozkať niekoho keď nalieha. stále opakoval "pobozkaj ma lebo prehrám"
"prehraj" povedala som mu a zapálila som si. zobudil sa igor a pýtal sa či mu má dať napiču že ja bozkávať nikoho nebudem a ten druhý stále dokola "prehrám prehrám rýchlo ma pobozkaj" a ja stále dokola "nemôžem spýtaj sa niekoho iného" igor: "pál do piče nepobozká ťa"
druhý: "veď iba na líce o nič kurva nejde prehrám"
igor: "už si prehral"
Ja: "dosť dosť" a už som sa išla rozrevať lebo by ma nikto neprinútil ani za boha aby som ho pobozkala. a chcelo sa mi utiecť a všetci namňa kričali aby som ho pobozkala že o nič nejde a igor sa ma pýtal či ho má zmlátiť a ja som sa cítila čoraz viac bezradne a akokeby mi niekto prikladal nôž na krk a potom to chvalabohu prestalo. keď ten druhý odišiel, igor si položil svoju hlavu na moje plece a spýtal sa ma prečo som sa nevydala za neho.

sedela som a pozorovala. ľudia padali v opileckom delíriu na zem, znova vstávali na nohy a spievali, obímali sa, niekto si odišiel do vedlajšej miestnosti zašukať a ľudia sa rozčuľovali že im došli cigarety a že sa k nim nevedia dostať, lebo vedľa v izbe niekto šuká
vedľa mňa sedel už lukáš a rozprával mi o tom ako je jeho snom venovať sa vývoju umelej inteligencie načo som sa zasmiala a ukázala na tých ožratých ľudí a povedala mu "pozri sa toto proste nevymyslíš" podala som jemu aj sebe štartku obliatu vínom a zapálila si. kebyže mám o niekoľko rokov menej tak sa ten večer s lukášom asi bozkávam aby som mu poskytla ďalší dôkaz toho že sú veci ktoré nevymyslí, ale už som príliš stará na takéto zápletky a preto som vstala a išla som radšej domov po zablatenej ceste cez pole až do starej časti mesta, v ktorej všetko dôverne poznám za denného svetla a teraz v noci boli domy a ulice ešte viac tiché a nasiaknuté mnohovýznamovou vôňou, iba psy si predávali štafetu v brechaní ako som prechádzala popri bránach a išla som pomaly, aby som si to všetko určite vychutnala. premýšľala som nad veľa vecami. premýšľala som nad tým, ako moja babka, ktorá asi čoskoro zomrie, ako mohla mať nejaké úplne iné dieťa namiesto môjho otca a neprechádzala by som sa tu. moja prítomnosť v tomto meste práve v tomto čase mi prišla taká náhodilá ako rumančeky v našej zahrade, ktoré tam rozkvitli iba jedno leto a nikto nevedel odkiaľ sa tam vzali. moja existencia mi prišla natoľko náhodná, že dôležitosť, ktorú jej pripisujem sa mi zrazu zdala byť smiešna. ešte včera som sa o takomto čase vracala domov potme so zavrenými očami, predstavujúc si, že moje vypnuté telo sa nabodáva na hroty oštepov a prechádza nimi ako duch, nedokážu ho zabiť tie imaginárne hroty a tak som udýchaná pribehla až k bráne a pol hodinu som nevedela nájsť kľúče až som ich nakoniec našla ako vždy na spodu tašky a rýchlo som vkĺzla do brány, ktorá bola voľakedy biela a vysoká, takže keď som cezňu preliezala, moja obľúbená košeľa sa zachytila a roztrhla o jej hroty.

vo vedľajšej izbe potichu oddychuje moja milovaná sestra, drzá pubertiačka v prúžkovaných tangáčoch s malým jazvečíkom spiacim pri jej hlave a v tvári má ešte stále detské črty, ktoré budú čoraz viac vzácnosťou a budú sa meniť na zatrpknuté cynické vykrivené úškľabky, unavené a zvednuté ústne kútiky neschopné nevinne sa usmiať a oči ktoré budú stále viac sklamane pozerať na vlastnú tvár v zrkadle...
teraz však iba spí tak ako sme mnohí spali keď viktória skočila zo siedmeho poschodia, tak ako keď sme mnohí spali kým iný utekali domov so zavrenými alebo otvorenými očami, nevšímajúc si stromy v parku ktoré míňali a ktoré mali inokedy vlastné mená.
predstavila som si igora ako teraz spí na stoličke, hlava mu padá a nešťastný spomína na svoje dievča ktoré sa zabilo. "a preto lietam" vraví "a preto lietam, pretože zhora vyzerá všetko také usporiadané, všetko také bezvýznamné" a potom sa ešte raz rozhodne ukázať mi to všetko a vezme ma lietať, a cíti sa ako môj milenec s ktorým zažívam okamihy, na ktoré budem spomínať do konca života: "je to krásne, je to nádherné, cítim sa šťastná" vykrikujem od nadšenia a vôbec nemyslím nato že by sme sa mohli spolu zrútiť niekoľko kilometrov dolu, tam kde všetko vyzerá byť také usporiadané a bezvýznamné.... pozerám sa chvíľu na igora a na všetkých okolo, cítim seba a cítim sa aj zanich ako farebné mondrianove obdĺžniky na bielom podklade, príliš geometrické, príliš unavené na to aby dokázali byť nepredvídateľné. cítim sa ako Mondrianove obdĺžniky, príliš usporiadané, príliš chladné, príliš ohraničené, vopred vymedzené, zasadené v systéme bielej hmly, bez tváre iba občas meniaca príliš jednoznačnú farbu a polohu. vravím o tom igorovi a igor ma iba obíme a oznámi mi že práve ma pohrýzol do hlavy. nič som necítila, nič neubudlo z mojej geometricity - nazvyme to tak alebo nejako úplne inak, keby kolesá vlaku prešli po mojej lebke, to by som tiež necítila ale určite by to bol presný geometrický ťah štetcom a moja náhodilosť by sa roztiekla po koľajniciach a vsiakla by do štrku na násypoch...
"a preto lietam..." zopakuje ešte raz igor a ja viem že už tiež nedokáže byť šťastný...