dnes nadranom som sa vracala z roxy na intrak. bola mi zima a tesila som sa na postel. ked som vyslapala schody na prve poschodie a chystala sa ist dalej, zrazu som z chodby spoza lietacich dveri zacula hlas.

"hele, prosim te, jsi natalie?"

chystala som sa pokracovat dalej, ale majitelka hlasu uz stihla vyjst z chodby ku schodistu.
velmi zvlastne stvorenie. pekne spravene drediky, na hlave nastoknute slnecne okuliare, na ociach dioptricke, podobne ako lenonky, obnosene kapsace, bunda a pod nou pleteny sveter s velkou kapucnou.nohy tenke ako zapalky. celkovo velmi subtilna dievcina. za nechtami mala cierny bordel a ruky cele doskriabane. nemala som z toho dobry pocit. vyzerala tak trochu ako bezdomovec, ktory sa prave zobudil na vlhkej lavicke v parku. bolo evidentne, ze niekoho hlada. nazdala som sa, ze odo mna nieco chce, z jej nejasnych naznakov mi to pripadalo, ako keby to malo suvislost s mojimi dredmi. vtedy som este vobec netusila, s kym mam vlastne docinenia.

"ja ti neco musim rict. bylo na mne seslano dite."

najprv ma napadlo, ze mysli nieco ako neposkvrnene pocatie, co ma samozrejme velmi znepokojilo. potom zacala vysvetlovat, ze dieta ma od jedneho araba z poschodia, kde byvala, potom hovorila o tom, ako mu tiez musi dokazat, ze je prava moslimka a ze oni dvaja su proste predurceni k tomu, aby zili spolu. bola zufala z toho, ze napriek klopaniu na jeho dvere o siestej rano sa k nemu nevie dostat. velmi rychlo sa u nej striedali stavy pokoja a take, v ktorych mala plac na krajicku. v suvislosti s jej doskriabanymi rukami som rozmyslala nad tym, ci jej niekto neublizil, resp. ci nebola znasilnena. dostat to z nej bolo prakticky nemozne, kedze nebola schopna normalnej komunikacie. s placom sa mi priznala, ze uz sa pokusila o samovrazdu.

problemy ale este len zacali. z nespecifikovaneho dovodu sa vybrala na vratnicu, opakovala, ze musi dat kolejbabe tatranku, oslovovala neznamych ludi prechadzajucich okolo a pytala sa ich, ci sa nevolaju natalia alebo jana a kricala za nimi, ze jej niekoho pripominaju. uplne ju ovladla paranoja. najviac ma ale prekvapilo to, ze kolejbaba sa tvarila, ze je vsetko uplne v poriadku.

neskor mi hovorila o tom,ze vsetko, co sa deje, sa uz stalo milionkrat a stale to ide dookola, ze zije podla svojho vlastneho casu a v podstate zaziva vsetko v paralelnych realitach, ktore sa prekryvaju. jasne som si uvedomila, ze potrebuje pomoc odbornika, pretoze na toto ja nestacim.

pri pokusoch dostat ju do jej izby stale opakovala

"jo, pujdem do pokoje a pak se znovu sejdem tady na vratnici."

nechcela prekrocit prah dveri, pretoze sa bala, ze tym zabije celu svoju rodinu. tvrdila, ze v izbe nie je sama, ze je tam aj nejaka dusa a nechce aby odtial odisla.

do tejto dramy sa zaangazovali dalsi traja ludia a spolocnym presviedcanim sa nam ju podarilo predsa len dostat do izby. dozvedela som sa, ze v takychto stavoch je uz odvcera, ze bezcielne beha po chodbe, klope na dvere vsetkym arabom, ktori tam byvaju a uz niekolko desiatok hodin nespala. nikto netusil, ci predtym dala nejake drogy, ale chlapik, co ju poznal asi mesiac, povedal, ze ju nikdy predtym takuto nevidel.

potrebovala som okamzite riesenie. v ziadnom pripade som to nemienila nechat tak. rozhodli sme sa pre 155. zavolala som a opisala situaciu. do 5 minut bola na mieste sanitka. bolo vazne umenie dostat ju dnu, vzpierala sa, bola velmi nervozna a trochu hystericka. ciastocne sa mi ju podarilo upokojit.

po kratkom rozhovore s nou vnutri sanitky mi jeden zo zdravotnikov povedal iba tolko, ze ju okamzite beru do bohnic (znama psychiatricka liecebna na okraji prahy), dal mi tel.c. na centralny prijem, zabuchol dvere a odisli.

volala som tam asi o dve hodiny, psychiatricka mi povedala, si ju tam nechaju minimalne tyzden na pozorovanie, pretoze je to s nou akesi komplikovane. ziadne informacie o jej stave mi samozrejme neposkytla, kedze nie som pribuzny, ale aspon som jej tam nechala na seba cislo, nech jej ho da, ked sa uz bude citit lepsie. z nejakeho nespecifikovatelneho dovodu mi na nej zalezi.

to ostatne uz boli iba formality. o incidente sa nastastie nedozvedelo vela ludi, kedze to bolo skoro rano a vsetci este spali. kolejbabe sme povedali, ze slecna bude v nemocnici, lebo jej prislo zle a zistili, ze si ju tam proste musia nechat, lebo je to nieco vaznejsie.



najhorsia bola ta bezmocnost, ked som sa na nu pozerala a vedela som, ze jej proste nedokazem pomoct, aj keby som neviemako chcela.

este stale ju vidim, ako sa tam krcila na zemi, suzovana uzkostami, ktorych intenzitu a bolestivost poznala snad len ona sama. uzavreta do seba, mozno po nejakom strasnom zazitku, ktory jej rozbil jej vnutorny svet a ona sa ho teraz snazi pozliepat najlepsie, ako vie.

ako keby som sa na nu pozerala spoza skla a nemohla sa k nej dostat. nie, nedoverovala mi. nemala dovod. ked ju ti dvaja muzi v zdravotnickych uniformach viedli po chodbe, povedala len

"ty si myslis, ze jsem blazen!"

mozno som si to aj niekde v kutiku duse myslela. ale primarny pocit bol ten, ze mam pred sebou cloveka s problemom, s ktorym si sam jednoducho nevie poradit.

rada by som za nou zasla, len akosi neviem, ci su tam povolene navstevy, resp. ci ma bude chciet vidiet. pretoze to vyzeralo tak, ze ma priam nenavidi za to, ze som zavolala sanitku a ona teraz musi do blazninca. nedivim sa tomu. na jej mieste by som reagovala tak isto.

nuz co, kocky su hodene, teraz uz len dufat, ze najde v sebe dostatok vnutornej sily na to, aby sa vystrabila a mohla zas slobodne dychat.

zelam jej to. z celeho srdca.

UPDATE: slecna je uz niekolko dni vonku z liecebne, po mesiaci podpisala reverz a uz je doma. stretla som sa s nou, povedala, ze hoci to bolo drsne, velmi jej to pomohlo. povedala, ze pricinou vsetkeho bolo to, ze mala tri prace, aby si zarobila na skolu a akosi sa jej to nekrylo so spankovym rezimom, tak niekolko dni nespala a potom to zacalo. myslim ze je uz v poriadku. z oci sa jej vytratilo to sialene, co som v nich vtedy videla... bude este pol roka brat lieky a chodit pravidelne k psychiatrovi. vymenili sme si cisla a obcas kecame o vselicom.

tak som rada, ze som urobila dobru vec.