Príroda často mlčí,

ľudia kráčajú si v nej,

sem-tam si všimnú jej pôvab

a život, čo prúdi v nej.

Ona nepotrebuje slová, aby upútala,

je síce nemá,

ale pritom inou rečou sa s nami zhovára

rečou lístia, kvetín, oblohy,

rečou života, blahobytu a pohody.

Je v nej vždy dostatok miesta pre každého.

Je domovom bez stien a tehál,

priestorom času neobmedzeného.

Príroda je jedna, a ani milióny ľudských rúk

by nevytvorili to,

čo sama zvládla.

Je pre nás vzorom,

ktorý nevidíme.

Je pre nás dotykom,

ktorý necítime.

Možno ju zbadáme až keď ju nadobro stratíme,

nebudeme ma? čo dýcha?,

a tým...všetky iskierky života zničíme.