Kladiem nespočetné množstvo otázok, kladiem ich momentmi, keď ani neviem, skadiaľ sa berú.

Kladiem ich a vnímam svetodieru.

Už zaspávam nad slzami.

Irónia...

Satira...

Kostra žije.

Duša srdce opantá a hudba hrá.

Bez prestania lesku.

Pokričí.

Zahúta.

Už je tu zoschnutá.

Stará a zhnitá.

Ktože by sa bál ?

Veď nenalieva ortu?,

ani broky nestrieľa.

Ona len je

a účty poberá.

Strach v sebe.

Nie z nej...ľudí...srdca.

Uniknú? inam ?

Vzbúri? sa ?

Všetko zniči? pre pocit, ktorého niet ?

Ostane ?

Či len odskúša ?

Čo robi? ?

Nič...niečo...neby?.

Plaka?.

Necíti?.

By? strojom na povel.

Necíti pud, aby vyhovel.

Necíti, len koná príkazom.

Sem tam zlyhá.

Nie s?a človek.Stále.

On nemá cit.

Skratuje.

Po oprave ide ďalej.

Človek ?

Jeho neopravím.

Jazva kĺže sa po tvári.Bolí.Krváca.

Ona sa nevyparí.Ostane.

Kým ju odpoveď na boles? nesklame.

Duša bolí.

Telo umiera.

Nie smr? je vinná.

Ona len odoberá, neberie.

Človek sa ničí sám.

Sám žije osudom, aký si vybral...vyhádal.