pú? na sever vstupuje do grandiózneho finále

a milióny pocitov ostali za nami vyryté v snehu

šľapaje myšlienok v nehybnej púšti plnej vody,

ktorá nedáva nádeje – dáva len výzvy



zopár odvážnych, ktorí sa opovážili vstúpi?,

premôc? niekoho, niečo si dokáza? ...

na mieste pohostinnom menej ako duša jedného z nich

tvárou v tvár zrkadlu, svojmu odrazu vo vesmíre



nikto nezostarol ani o minútu

všetci zostávajú stá? zamrznutí v objatí chladu

v tej milej náruči, takej upokojujúcej, uspávajúcej

a aj na poslednú spomienku na život už len spomíname...



deň, slnko, teplo... absurdné pojmy v tejto noci

tak ako pre vtáka je absurdné nelieta?.

vlny svetla nad hlavami, slnko sa hlási o život

aspoň dlhými chápadlami svojej obrovskej sily.



sedím uprostred žiarivej nádhery

nekonečne dlhého východu slnka

všetci šli ďalej, šli si spä? po svoj život...

a ja ostávam sám... tak krásne sám... v objatí.........mŕtvy



posledný odvážny, ktorý sa opovážil vstúpi?,

vzda? sa samému sebe, nič nedokáza? ...

na mieste pohostinnom menej ako jeho duša...

posledný odraz ľudstva vo vesmíre...