Raz zil v jednom zvlastnom kraji este zvlastnejsi muz, ktory si o sebe myslel, ze je blazon. Bol to velmi nevsedny clovek. Oci mal vsadene do jamok ako keby mu nepatrili. Ked sa uprene nimi zahladel, akoby na vas spadla vsetka tazoba vesmiru a ked nimi zagulal, hypnoticky sa vam zatocila hlava. Ludia ho nemali radi a pre jeho oci sa ho bali. Dedincania odvracali od neho tvar, vzdy ked ho stretavali na ulici, ci na trhovisku, kde kupoval svoje oblubene tekvice. Tekviciar bol jediny clovek, ktory sa mu nebal pozriet do oci, vlastne to bol chlapec, sotva desatrocny, taky vetroplach, ktoremu netrebalo dva razy povedat, aby sa spoluzucastnil na nejakom lotorstve s ostatnymi detmi z ulice. No svoju pracu bral vazne, pretoze musel. Otec mu tazko pracoval na neurodnom poli a matka zomrela ked mal sedem rokov. Bol to smutny odchod, v krcoch zmietana zena ho zdrapla za golier a zahladela sa mu do velkych modrych oci. Mala v pohlade tolku bolest, ze by sa dala krajat. Syn zdesene zalapal po dychu, precitil ten pohlad a kym z neho stihol vycitat zvysky laskaveho pohladenia co v tych ociach zostali, umrela.Mozno to bol jediny dovod, preco sa prave on muza, co k nemu chodil po tekvice nebal. Mozno mu jeho pohlad pripominal posledny pohlad matky, ktoru tak miloval a ktora mu tak velmi chyba. Z casu na cas mal nutkanie vzskocit spoza pultu a objat muza okolo pasa, no respekt mu to nedovolil. Muz k nemu chodil rad a vzdy mu daroval nejaku malickost, niekedy vyrezavany predmet, niekedy jablko z jedineho stromu, ktory vlastnil. No a tento muz si o sebe myslel, ze je blazon. Ked sa raz zo zvedavosti zahladel do zrkadla, zdesene don hodil zvazok klucov, ktory premielal krcovite v spotenej dlani vo vrecku. Rozletelo sa na stovky drobnych kuskov, no ked sa zahladel na ne, v kazdom tom ulomku videl svoj pohlad. V panike vybehol z miestnosti a odvtedy sa do zrkadla uz nikdy nepozrel. vobec sa tym ludom nedivil. Nevedel vsak, ako ma toto prekliatie prelomit. Jedneho dna ho napadlo, ze si vypali oci. Ze sa opije do deliria a rozzeravenym kutacom si ich raz a navzdy z tela odstrani. Nedbal, ze oslepne a nikdy viac neuzrie novy svit mesiaca, ci vychadzajuce slnko. Uvazoval> Je vari slepota vacsie utrpenie, ako toto? Naco mi je zrak, ked ja vidim, no na mna sa nik nepozrie? Nepoznam co je to laskavy pohlad, co je to sucitny pohlad, nahnevany ci radostny. Vsetko mi je cudzie, len ten maly tekviciar mi to ukazal, pertoze je jediny, kto sa ma neboji. No zit takto je horsie, nez zit v temnote slepoty, no citit ludske pohlady, citit ich teplo, lasku, radost a hnev. Lebo dusa citi, hoci oko nevidi. A tak jedneho dna sa tento muz opil z ryzovej palenky a v krbe rozzeravil kutac. No v poslednej chvili, ked uz citil salave teplo zo zeraveho konca, ho des zo zameru permohol a s roztrasenymi rukami ho odhodil do kuta. Vyhrkli mu slzy do oci a celu noc preplakal. Na druhy den sa rozhodol, ze sa poberie za tekviciarom a porozprava mu co mienil urobit. Vstal a pobral sa na trhovisko. Ako tak siel, cestou stretol akusi zenu. Nepochadzala z dediny, ba ani z blizkeho okolia, prezradzalo to jej oblecenie. Bloa zahalena do zvlastneho plasta, sice elegantneho, no zapraseneho dlhym putovanim. Na hlave mala kapucnu, ktoa jej halila tvar. Kracala neisto so sklonenou hlavou, miestami zakopla do kamena na polnej cesticke. Uvidel, ze je unavena a pribehol k nej, aby ju podoprel. Ked sa dotkol jej ramena, prelakla sa, no pocitila pevnost zovretia a zaroven jeho jemnost a sucitne teplo. Hned sa upokojila a otocila k nemu tvar. Reflaxivne ju odvratil, aby zenu usetril hrozy. No ona mlcky zdvihla ruku a pohladila ho po lici. Pomaly a nesmelo sa na nu zahladel. S prekvapenim zistil, ze je slepa. Dival sa jej do sivych oci velmi dlho, dival sa ako este nikdy, a ona ten pohlad hltala a vnimala celou dusou. Este nikdy necitila z nicieho pohladu tolko lasky a nehy. A on sa este nikdy na nikoho takto dlho uprene nedival. Vedel, ze sa ho neboji, ba citil aj to, ze jeho pohlad jej nie je neprijemny, prave naopak. A vtedy sa stalo, ze tento divny muz, ktory si myslel, ze je blazon, nasiel zenu, ktoru mohol milovat. A tak sa dvaja blazni nasli a boli rovnako stastni, ako vsetci ostatni normalni ludia v tej krajine a aj v inych krajinach, mozno aj v tejto nasej. Kto vie?