Tak tento nadpis som ukradol Danielovi Hevierovi. Napisal raz jednu taku knizku, ktoru nie je nikde dostat a ja ju neviem zohnat. Ten nazov aj v tomto pripade vobec nesuvisi s obsahom, teda tento dennik je o inom, aj ked este sam presne netusim, kam vyusti. No nie ste zvedavi spolu so mnou? Citajte teda a dozviete sa to, co aj ja o chvilu...Postupne... Pomalicky... Pismenko po pismenku...



Nedavno som isiel po ulici a zmyslel som si, ze prejdem na druhu stranu. Po ceste, po ktorej cely rok neprejde auto, sa vyrutilo auto... Skoro ma zrazilo...



V tej chvili sa mi vobec neprehnal hlavou cely zivot, ako to zvyknu opisovat mnohi ludia co podobne sokove chvile preziju. V prvom rade, som preglgol. Ano, preglgol, to som si naplno uvedomil a vychutnal. Akoby zazrakom mi vyschlo v hrdle v mikrosekunde, cize to bolo take suche, zlepene preglgnutie. A este som vystresovane zmurkol. A v tom momente, ked som mal viecka spustele, sa mi neprehnal cely zivot, ale prehnalo sa mi pomyslenie, ake by to bolo, byt zrazeny. Ake by to bolo? Skuste uvazovat so mnou. A predstavujte si to. Auto v rychlosti cca 80km/hod najskor naraznikom narazi moje nohy. Naraz by mal zodpovedat vyske kolien asi, tie sa pod uderom okamzite poddaju a zalomia, vazy sa potrhaju, az ich zvuk dolahne spolu s ukrutnou bolestou do usi... Ale to uz telo pada na kapotu auta tlacene jeho silou, ten pad nemusi byt zrovna bolestivy, vzhladom na polamane nohy by som ho ani nemusel vnimat, vzapati naraz na predne sklo, v momente chytam rotaciu a pregulam sa ako strudla po streche, mozno ju dokonca preletim, ved sklo posobi ako rampa, ci mostik. Tak ci tak, o chvilu sa odcitam vo vzduchu v sekunde zdanlivej beztiaze, momentik ulavy, obraz v rotacii mihoce okolo a... Gravitacia je silnejsia, dopadam a chvilu sa gulam, rotujem po asfalte, citim polamane rebra, mozno pri troche stastia jedno prepichlo pluca a bublaju pri dychani, alebo pri vacsom stasti sa natrhli aj oblicky a ak to prezijem, budem mesiac stat krv...

V zapati ma vsak napadlo, ze toto je este ten lepsi pripad. Co keby to bol autobus? Ten by ma narazil priamo celeho, ked by som stihol predpazit reflexivne ruky, tak cosi pomozu, odpruzia ma, ja padam, letim kus dopredu, no voz ma dobehne velmi rychlo a odcitam sa pod podvozkom, ak som rozpazil pri pade zotrvacnostou ruky, mozno mi predne koleso po jednej z nich preslo, v tom pripade zacujem praskanie zapastia a mliazdenie svalov, potom mihotavy obraz cierneho podvozku, odrazu ma cosi nepredstavitelne bolestivo nabodava, je to akasi skrutka ci plech visiaci z vyfuku, zabodol sa do rozkroku, v momente ho rozparal, ostra bolest, nasledne naberam zrychlenie, ale pokym este telo kladie odpor pri rozbiehani sa, ten plech ci co ma para dalej, az sa brusna dutina otvara, v krci bolesti vyliezaju creva, su plne... Jedol som asi jogurt polkilovy, nie, nie, bol iba styristogramovy, ale k nemu balik piskot, ten vacsi, rodinne balenie, na to liter broskynoveho dzusu... A teraz to planda popri tele a o chvilu sa zoderie kus na asfalte a ta kasa vytecie... Aku bude mat farbu? No ale to uz mam rychlost autobusu, teda paranie brucha nepokracuje, zastavilo niekde pri hrudnej kosti. Zda sa, ze kusok mi bije srdce. Iste sa cuduje, co je to za hosta v dome...Hlavu drzim z poslednych sil nad cestou, ale po chvilke svaly vypnu a pada. moment dotyku s asfaltom je ako uder bejzbolkou, iskra pred ocami, bolest zaplavi hlavu, a...Ticho... Asi je po mne...

A tak ma napada, ake by to bolo, byt zrazeny elektrickou... :)