zobudila som sa okolo obeda. by som sa neskor, ale sustavne zvonil telefon, tak ma napadlo,ze co ked nieco surne. vstanim z postele celym mojim bytim presla takmer az fyzicka bolest. s hlasom uplne v riti som sa spytala --ano?-- samozrejme, ze to nebolo nic surne, iba MA sa pytala, ze kde som. to ma dohnalo takmer k slzam. kde som pred dvanastou naobed? spim predsa!! tyzden mojej absencie dovoli rodicom tak bohapusto zabudnut na moje zauzivane zvyky!-- nebola som schopna slova. po dvadsiatich troch otazkach mojej MA a po mojom chraplavom huhnani sme hovor ukoncili. radsej. takze bol obed a pondelok alebo streda. tusim. co teda konat? v zrkadle sa odrazala bytostna troska, kruhy pod ocami uz pre mna dlho nepredstavuju nieco nad cim by som sa pozastavovala. horsie ma uz asi len jedna tepla kamaratka, ktorej rodicia v penazenke nasli pervitin a ona svojou uzasnou elokvenciou, co je bohuzial uz len to jedine co ma na nej puta, ich dokazala presvedcit, ze ju neznasaju spoluziaci a dali jej to tam aby ju znemoznili. este pred par mesiacmi, ked sa mohlo prihodit, ze ju clovek stretne s cistou hlavou som si bola ista, ze sa oplati poznat ju viac.zopar spolocych kav, opic a johnov, potom jej ruinovanie. nemozem za to! -- zavolala som mirovi. miro bol priaznivy. dohodli sme sa na presse a na "sukcesivnej samovrazde kratkymi cervenymi cestrfildkami". teraz sedim doma, citam noviny, pozeram vsetky, ale naozaj vsetky, tv kvizy a v dusi stale ta vecna otazka. co konat? stretnutia, rozhovory, vymena nazorov, pribehy, ludia, alkohol, dym, presso, skepsa, skepsa, skepsa a nekonecne tony ironie. plany, apatia, nic nic nic, skola, deziluzia, laska(?). neviem a mozno aj nieco viac.