Sily umenšovania sú naše skutoèné pasivity (ako opak aktivit - ide o to, na co clovek nema vplyv; pozn.a.c.). Ich množstvo je ve¾ké, formy sú rôzne a ich vplyv nepretržitý. Kvôli pevnému usmerneniu našej meditácie rozdelíme ich tu na dve èasti, zodpovedajúce dvom formám síl rastu: na umenšovanie vnútorného pôvodu a na umenšovanie vonkajšieho pôvodu.
Pasivity umenšovania vonkajšieho pôvodu - to sú naše nepriaznivé príhody. Keï v myšlienkach sledujeme náš život, všade ich nájdeme, tieto prekážky, ktoré nás zastavujú, steny, ktoré nás ohranièujú, kamene na ceste, pre ktoré musíme odbáèa, mikróby, zabíjajúce telo a oslabujúce ducha. Tieto všetky vonkajšie prekážky sú o to menej zlé, že èlovek môže vždy dúfa, že sa nám vrátia priaznivejšie situácie. Najhroznejšie sú pre nás pasivity vnútorného pôvodu, ktoré znamenajú nenapravite¾né vnútorné oslabenie.
Pre èloveka vnútorné pasivity umenšovania znamenajú najtemnejší bod, najnenapravite¾nejší èas. Vrodené defekty, fyzické alebo psychické, nenapravite¾ne obmedzujú rozsah našich možností, našej aktivity, nášho poznania, našich radostí. Podobný je úèinok tých pasivít umenšovania, ktoré prináša so sebou staroba, nešastie, nemoc a podobne. Naše náhle alebo postupné umenšovania sa vlievajú do smrti ako do oceánu. Smr je súhrn a dovàšenie všetkých našich umenšovaní; je zároveò postavená do samého stredu nás samých, do posledného zákutia, ktoré by mu snáï mohlo uniknú. A tu znova zbadáme, že kresanská viera je naprosto výslovná vo svojich tvrdeniach a vo svojej praxi. Kristus premohol smr, odvrátil jej osteò. V dôsledku zmàtvychvstania niet žiadnej nutnej a naprostej smrti, ale všetko sa môže zmeni na požehnané stretnutie s Bohom. Akoko¾vek ažká by bola naša situácia a ve¾ké naše chyby, všetko môžeme privies na pravú mieru a znova zaèa život: "Diligentibus Deum omnia convertuntur ni bonum." Takéto je koneèné vysvetlenie.

(z knihy Bozske prostredie)