zdroj: http://www.dfnsp.sk/

Vážená pani Kubovčíková,

až 26.2.07 sa mi dostal do rúk Váš list, v ktorom opisujete Váš pobyt v našom nemocničnom zariadení. Mrzí ma, že ste sa so svojím problémom neobrátili hneď na vedúcich pracovníkov kliniky, teda na prednostu a primára. Preto sme sa o Vami uvedených skutočnostiach dozvedieť až po niekoľkých dňoch z internetu.

Nakoľko Vami opísaný sled udalostí je na troch rukopisných stranách, budem postupne reagovať na jednotlivé body tak, ako sú uvedené vo Vašom texte.

Na Vašu poznámku o nedostatku stoličiek, chladných radiátoroch a netesniacich oknách mi neprináleží reagovať, ale podľa informácie z vedenia DFNsP sa momentálne uskutočňuje posledná fáza prechodu na vlastné kúrenie (nová kotolňa)/ a výmena okien za plastové je naplánovaná na leto.





Stanovisko k Vašim poznámkam:



1. „Pohľad na 4-5 ročné plačúce dievčatko, ktorému z uší kvapká krv, hrozne chrčí, vykašliava hlieny a volá maminku –to je pohľad, ktorý by nikoho nenechal celkom ľahostajným a chladným“. Súhlasím s Vami. Tento pohľad naozaj nie je určený pre oči laikov a reálne ho chápe len personál. Zásadná chyba sa stala, keď pacient po celkovej anestézii skončil na izbe, kde boli hospitalizovaní pacienti (po vyberaní nosovej mandle) s rodičmi. Verím, že taký pohľad Váš šokoval. Celý problém je v tom, že v DFNsP nie je oddelenie pre starostlivosť pre pacientov po operácii a títo putujú z operačnej sály priamo na lôžkové oddelenie, kde sú hospitalizovaní. Je bežné, že pacienti po celkovej anestézii idú z operačnej sály na intermediárne oddelenie, kde sa o nich personál postará až do chvíle, kým pri plnom vedomí nie sú schopní sa vrátiť na oddelenie, resp. kliniku, kde sú hospitalizovaní. V našej nemocnici také oddelenie nie je. To je problém, na ktorý sme opakovane upozorňovali a riešenie je blokované nedostatkom personálu. Naša klinika začínala v DFNsP na Kramároch v roku 1991 s 50 lôžkami s dostatkom personálu. Po všetkých reformách, ktoré sa odvtedy uskutočnili, sme skončili s oficiálnymi15 lôžkami a početne zdecimovaným personálom. V deň, ktorý ste strávili na našom zariadení, bolo na týchto 15 lôžkach 25 pacientov a pri niektorých z nich boli rodičia. Sestričky nemali Vami spomínané dievčatko kam dať a tak ho dali na jedinú voľnú postieľku na izbe, kde ste boli Vy a ostatní rodičia s deťmi po adenotomii. Bola to ich chyba vyplývajúca z priestorovej mizérie na našej klinike. V každom prípade to bola ale naša chyba, pretože takýto pacient nepatrí pred zrak nezainteresovaných osôb. Ostatné Vami dramaticky popisované skutočnosti sú normálnym fyziologickým obrazom pacienta po operácii. Každý detský pacient po operácii pochopiteľne plače, po vyberaní mandlí „chrčí“ a vykašliava krvavé hlieny a samozrejme, že volá mamičku. Nič iné sa od malého pacienta očakávať ani nedá. Po ušnej operácii, ktorú dievčatko podstúpilo, mu pochopiteľne z uší kvapkala krv. Žiaľ, je to úplne normálny jav po tomto zákroku. Verím, že z tejto situácie ste boli šokovaní, ale môžem Vás ubezpečiť, že tento stav malej pacientky nebol zavinení zníženou starostlivosťou o ňu. Skutočnosť, že matka dievčatka nebola pri dcére, bolo jej rozhodnutie a nie naša neochota jej to umožniť.



2. „Sestra ju položila na posteľ bez vankúša“. To, že malú pacientku uložila zdravotná sestra do postieľky bez vankúša nie je preto, že by šlo o bezcitný prístup alebo o nedostatok vankúšov na oddelení, ale preto, lebo pacient tesne po celkovej anestézii musí ležať na posteli bez vankúša. Je to preto, aby mal voľné dýchacie cesty, čo by pri podložení vankúšom nemal. Vami asi dobre myslené podkladanie vankúša pod hlavu dievčatka jej mohlo skôr ublížiť ako pomôcť.



3. „..zvýšila som hlas, na čo sa už ozvala aj lekárka, ale len preto, aby mi vysvetlila, že dieťa je po zákroku a preto je normálne, že plače“. Podľa môjho názoru bola reakcia lekárky správna, pretože každé dieťa po zákroku a narkóze plače. Sám zo svojej 30-ročnej praxe môžem potvrdiť, že som usmiate dieťa po prebúdzaní z narkózy nevidel.



4. „To dieťa sa dusilo vlastnými hlienmi! Keby som nestála pri nej, neutierala ju a nenútila tie krvavé sople vypľuvať, ako to mohlo dopadnúť“? Žiaľ, opäť Vás musím usmerniť, pretože tento jav je pri ošetrovaní pacientov po operácii na ORL klinikách bežným úkazom.



6. Teraz niekoľko slov k službukonajúcej zdravotnej sestre. Nepopieram, že Vás mohlo jej správanie pobúriť, no podľa mojich vedomostí je to tichá, introvertná osoba. Obe máte svoju verziu tohto príbehu a ja ju s odstupom času,nanajvýš keď som nebol jeho svedkom, nedokážem posúdiť. Jedno by som však chcel uviesť na pravú mieru. Vaše obvinenie, že sestričky deťom zámerne nedávali piť čaj, aby ich trápili, je nesprávne. Pacient po celkovej anestézii vôbec nesmie piť 4 hodiny.

Bez ohľadu na to jej hrozí, že ju riaditeľstvo prepustí.





Vážená pani Kubovčíková, priznávam, že na danom probléme a vzniknutej situácii máme svoj podiel viny i my. Za šok, ktorý ste utrpeli sa Vám ospravedlňujem. Na druhej strane ale rozhodne protestujem proti tomu, aby ste našich zamestnancov nazývali „bezcitnými beštiami“! V zdravotníctve nepracujú roboti ale ľudia a tí sú tak ako vo Vašom zamestnaní a vo všetkých iných povolaniach rôzni – slušní i neslušní, zdvorilí i nezdvorilí. V zdravotníctve by malo byť tých slušných a vychovaných viac než inde.





S pozdravom

MUDr.Roman Staník

Primár Detskej ORL kliniky v DFNsP
28.2.2007