Tento pribeh je hrozny, ale najviac nas vsetkych desi, ze podvedome vieme, ze nie je prvy ani posledny. Este nemam deticky, ale studovala som na lekarskej fakulte, tak som mala aj tu cest praxovat na kramaroch. Je to jedna z najlepsich nemocnic v BA, verte ci nie inde to bolo chvilami horsie. No, ale po jednom z praxovych dni som odchadzala domov podobne znechutena, ako po precitani tejto story.
Pohlad do sestersej izby:
Mamicka sa luci so svojim syncekom asi 7 rocnym, ze musi ist do prace, ale ze za nim pride poobede hned ako bude moct. On tam zostane stat v pyzanku uplne sam a rozplkace sa, ale nie je to usi drasajuci plac, len tak potichu narieka. (ja som mala 19 ked som bola v nemocnici na vyber mandly a tiez som plakala). V tom sa ozve sestra s krikom, ze nech prestane revat, lebo nepojde domov. Chlapcek sa snazil plac potlacit, ale sama velmi dobre viem, ze to nie je lahke, ze to proste nejde. Plakal potichucky nevedel to zrazu stopnut, v tom momente som mala chut sa rozplakat aj ja. A ta sestra pokracovala, stale na neho bliakala, ze nech prestane lebo nepojde domov a ze mama sa uz nevrati a take hrozne veci. Citila som sa hrozne, tak strasne som chcela nieco urobit ci povedat ale mala by som ohromny pruser, ale doteraz sa citim ako zradca a este si budem dlho vycitat moju zbabelost :(