kurva..

nic uz vobec nezvladam v tom svojom zivote. optimizmus ma uz celkom opustil, mam pocit, ze uz ani niesom realistka, jedine potesenie nachadzam vo fyzickej bolesti. okolie ma uz takmer presvedcilo, ze nie som uplne zdrava, no tak kurva nie som! ja to nezapieram ale ved ako mam byt normalna ked som obklopena samimi dokonalymi ludmi... uz ma naozaj prestavaju bavit vsetci ti dokonali sklamali ma potrebovala som aby boli so mnou prave vtedy sa vsak venovali dolezitejsim veciam ako som ja. mama je zo mna zufala, otec je zo mna zufaly. myslia si ze urobili chybu v mojej vychove vidim ako ich to trapi a to je mi luto. kto za to vlastne kurva moze? bojim sa ze vsetko skusam hodit na inych. bojim sa ze maju pravdu.



dnes sa na mna tak krasne usmial, ako vzdy, ked sa stretnu nase pohlady, nechapem, tvari sa, ako keby ma mal rad, nechapem, naozaj nie, on je jedina vec co ma tu drzi... on je svina a ja mam vycitky. nie je to spravne. akosi mam dojem, ze vsetko straca logiku, to co tu pisem, to, preco a ako zijem, zajtrajsie plany... bezvyznamne...