Čo som ak práve nepíšem... Nič , menej než nič, beztvarý obláčik, prístupný každému vetru. Stáva sa, že moje slová od seba poodstúpia, vznikne medzi nimi otvor, ktorým môžem preniknú? za nich a uchopi? svoju predstavu v plnej neurčitosti. Tento otvor za okamih zmizne. Slová s treskotom prirazia k sebe ako kamenné steny, a plynú ďalej, nesené svojim vlastným voľným pádom, ktorý aj keď vychádza zo mňa, ostáva mi cudzí. V záblesku, v ktorom na chvíľu zazriem šírku predstáv, je mi dokonalos? slov samotných skôr na obtiaž, ale nemám právo stava? im chatrnú stavbu, nevstúpili by do nej. Aj keby vznikla moja stavba čo najúžasnejšia, nikdy neprestanem ľutova? svoje predstavy, ľutova? svoju zradu na nich...