Horím.

Chvíľami mi spod nechtov vyrážajú modravé plamienky. Som podzemná chodba, rozvetvená sie? chodieb. Tleje to v nej, každú chvíľu v nej prepukne požiar. Som ostražitý. Ak horúčava niekde prekročí prípustnú hranicu, sústreďujem všetky svoje sily do tohto miesta, preruším bežné úkony, obklopujem zmienené miesto zvýšenou pozornos?ou a snažím sa mu všemožne upravi? vhodné podmienky.

Po čase sa horúčava zmierňuje, pohotovos? odvolaná, práce pokračujú. Predovšetkým sa snažím predvída? a predchádza? podobným nehodám. Ale napriek všetkej starostlivosti sa stane, že oheň prepukne, rozšíri sa v celom podzemí, všetko je zamorené dymom... Zostáva len okamžitý, rázny zásah. Zamurova? horiace miesto zo všetkých strán, nepriedyšne ho oddeli? od ostatného priestoru a vzia? mu úplne vzduch, vyživujúci oheň. A dlho, dlho obchádza? zamurované miesto s najvyššou opatrnos?ou, aby sa náhodným úderom zamurovaná stena opä? neotvorila, a opä? nevypukol požiar. Lebo požiar je stále vnútri.



Steny horiacich chodieb sa tavia do čiernych diamantov, nedostupných, opustených. Mám množstvo vyhorených miest, diamantových jaziev, nerozpustných krvou alebo soľou. Niektoré diamanty ( ak hovorím diamanty, tak nie preto, lebo sú vzácne, ale preto, lebo sú t a k tvrdé) voľne putujú, dostávajú sa až pod kožu a predierajú sa hranami na povrch. Sám si to neuvedomujem, ale upozorňujú ma na to tí, ktorí sa o ne porania...