Ako davno to bolo. 6 rokov dozadu? Nie, nepovedal by som ze osudny den, ale s odstupom casu, si to zacinam mysliet.
Vtedy to skutocne malo zmysel.
Vysmieta dievca, co ma rada dlhovlase stvorenia. Bola presne ako den. A mal som uplnu pravdu. Ono to je presne ten
isty pocit, ako ked sa rano zobudite a vonku prsi a vy mate chut na telpe slnko a uplnu pohodu. Okolo obeda zacne svietit
slnko, a vam je zrazu velmo horuco, az tak teplo, ze si prajete aby opat prisiel dazd. A potom zasa naopak. Takto
presne som sa zahraval so svojim stastim, raz som chcel slnko, inokedy dazd. A prave teraz, v tomto tazkom obdoby si
to moje doposiel nevidene stastie povedalo "ked nie dazd, ani slnko, tak pride zima". Zima v srdci, vsade.
Prezili sme toho velmo vela, moje zachvaty nepochopitelnosti, agresia, urazky. A preco to tak dlho pri mne znasala?
Preto, lebo vedela co je to laska.
Od maja minuleho roka, sme boli spolu kazdy jeden den, v dobrom aj v zlom. Bral
som ju ako samozrejmost mojho zivota. A nebal som sa. Nebal. Bol som arogantny, rozmaznany, vzdy som mal vsetko
po com som tuzil, ci uz materialnu vec alebo nematerialnu.
Dokonca sa pamatam, na veci z nas oboch, o ktorych som nikomu nerozpraval, a ani jej. Ani som len nepomyslel, ze to
bude priatelstvo na dlhych 6 rokov, ani som len netusim ze to bude "take" priatelstvo, nikto sa nikdy takto pre mna
neobetoval, nestal tak dlho pri mne, nehladil ma tak dlho do noci po tvary, po tele, a nehovoril mi take pekne veci.
Pre mna to bola samozrejmost, ze je pri mne, ze ma tak miluje, lubi.
Presne ako hovori ona "hras iba formu". X krat
som jej hovoril, ze to nie je pravda, ze ja len proste nedokazem vyjadrit city, tak ako mozno ostatni. Opat som klamal,
opat raz sa prepadol na to hnusne dno beznadeje. A nie a nie sa prebrat. Uz par dni ma premaha nostalgia, nepokoj,
a nevedomost co dalej. Vcera vecer, som xcel skutocne skoncit to co sa mi podarilo vytvorit za tych hnusnych 20
rokov, tu hnusnu socku, toho pokrytca, toho slabocha...MNA!
Odisiel som z mojho mesta prec, daleko, do uplne ineho, ovela vacsieho, najvacsieho. Odisiel som v domienke, ze teraz
som uplne stastny. Mam job, a mam... a este mam... a toto tiez mam...!hm? Nie, nic nemas hlupak. Oputstal som to mesto
v uplnym pokojom, s myslienkou ze je vsetko tak ako ma, a tak to aj zostane, ked sa tam o tyzden vratim. Ale nie. Uz
tam nikdy nechcem ist. Nechcem si vracat svoju vinu na moje plecia, fakt uz neviem co dalej. Ale zasa tu, v tomto velkom meste
nikoho nemam. Sam, v prazdnej izbe. Lepsie radsej sam? Nechcem sa tam vratit.
A pocut o nej, jej hlas, jej vsetko. A vediet, ze sa jej nemozem ani dotknut. Ani hlavu ku nej
v tom najhorsom sklonit, aj ked ona hovori nieco ine, ale ja viem, ze uz to tak proste nebude. Nikdy.
Vela krat som jej nadaval, hadal sa s nou, hnusna pretvarka, hranie formy, co som si chcel dokazat? Priatelia mi
dohovarali, upozornovali ma na moje spravanie voci nej, a ja som len rukov mavol. Bral som ju ako samozrejmost.
Vela krat sa ma pytala ci ju miliujem, ci ju lubim, a ja som vzdy odpovedal zaporne. NIE! Hnusny klamar, ale sam som
o opaku nevedel. Alebo som o nom nechcel vediet. Kazda jedna na jej mieste by to davno vzdala. Ona nie. Obetovala sa pre mna tak, ako
nikto iny. A ja som to nevidel.
V piatok mal byt jeden z mojich nadhernych dni. Vedel som, ze sem ide aj koli niekomu druhemu. Ale stale som tomu nexcel verit.
Nemyslel som si, ze ma opusti. Nie, nenamyslal som si, ja som len veril. A stalo sa, v ten piatok. Prisiel. Nic proti.
Neskorsie v noci, ked som si uvedomil co sa deje, bolo uz neskoro. Ostal som ako bez duse. Chodil som Bratislavou, ako duch,
ako nic, ako vzduch, alebo ako daco odporne bez duse. Hladal som vychodisko v tme, v zime, nevedel co dalej. Ale stale dufal,
ze som to len zle pochopil. Zle urcite nie, ale presne tak ako to je, a bude. Vsimla si to, skusala sa zistit co sa deje, ale
ja ako kamen bez slova som ostal stat. Vietor fukal. Roztrapatil mi vlasy, a do oci sa mi
vtiskali slzy. Mesto, kamen. Nevnimal som nic a nikoho. Len tu bolest. Dufal som ze to bude len klam. Ale nie.
Celu noc som nespal, prehadzoval sa, a uvedomoval som si tu strasnu skutocnost: 8 rokov je prec, a uz nikdy sa nevratia. Viete si
to predstavit? Neprisiel som len o nu, ale aj o celych tych 8 rokov, a o vsetko v co som ako tak veril. Mal som jej to ja hlupak povedat.
Na druhy den po utrapach ktore som prezil minulu noc, som sa citil este horsie. Musel som ju vidiet. Pocut, citit je dotyk, jej chut,
vidiet jej oci, ktore pre mna tolko znamenali, ktore mi vzdy vedeli ukazat cestu. Jedine oci, ktorych som sa nebal. V ten den prisla.
Nikdy som tak dlho neplakal, nikdy som neplakal v dakoho naruci, nikdy som nic take necitil, a bolo mi to prirodzene. Lezal som jej v naruci,
po tvary mi tiekli slzy, ledva som dychal, citil som jej objatie. Toto sa mi este nikdy nestalo. Ak som dakedy v zivote plakal, tak iba
sam pod perinou, a teraz som sa uplne zrutil do jej narucia, a tam prezival tie strasne muky, a plakal a plakal a plakal. Dlho, dlho som sa
nevedel utisit. Pytala sa co sa deje, preco placem, co sa stalo. Dobre to vedela, ale xcela to pocut odo mna. Za ten dlhy cas co som plakal, som jej
povedal len jednu vetu "lubim ta". Neskoro. Este pred par dnami to mohlo byt uplne ine. A odisla s objatim. The Wall. Iba stena.
Vcera som sa pokusal mysliet na uplne daco ine. Podarilo sa, beerko a borka. Pomohlo to. Docasne. Vratil som sa domov, a zhliadol jej pre mna
urobenu a darovanu krabicku. Potrebujem ju. Zavolal som. Ozval sa jej hlas, a mne nekontrolovatelne vybehli z oci slzy. Prudom. So zajakavanim
som sa s nou snazil komunikovat. Neslo to. Nedokazal som jedno normalne slovo zo seba vypustit. Iba plac. Bolo mi jedno ze ma vidia. Bolo mi to jedno.
Neviem co dalej, neviem kam pojdem, ako budem zit. Skutocne to netusim. Toto som si par krat uz hovoril, ale vzdy som videl aspon ako take vychodisko.
Teraz nie, teraz vidim iba tu stenu. Ziadna buducnost. Nikto ma necaka.
Sedim v robote, citam co pise, a placem. Placem v tom najnevhodnejsom prostredi. Ale inak to nejde.

Prebrat sa,
a okolo nic,
otvorit oci a tma.
Sam na seba som si uplietol byc,
neviem.

V noci sa zobudit,
a vediet ze tu nie je.
Rano sa zobudit,
a vediet zatu nie je.
Umriet,
a vediet ze neumrie s tebou.

Tyrat sameho seba,
jej vonou,
darom,
spomienkou.
Uvidis za co si trpel.

Hlupost na lasku premenit,
a nebol by som.
Bol by zo mna anjel,
taky aky je aj ona.
Nikdy som jej to nepovedal,
ale ona to hovorila mne.
Je anjel.

Nic si nevycitaj Borisko!
Jedine ja si za to mozem,
ze sam seba nepremozem.
A nie si tu.