Rozprávanie čiernookého Anjela:

Je deň jesene, slnko padá za hory na západe. Kráčam opusteným poľom, k mŕtvemu ramenu rieky. Pri chladnej vode si sadám do lístia a chrbtom sa opriem o strom. Chvíľu sa dívam do oblohy, občas padá list, občas dva; ticho. Na strome sedí Havran. Hrdým pohľadom obdivuje pole, oblohu, padajúce lístie a pokojnú vodu. Dívam sa naň; najprv sa robí, že si to nevšíma, odrazu je nepokojný a chce odletieť, ale rozmyslí si to a uprie na mňa čierne očká:
-Čo chceš?
-Nauč ma niečo...
-Čo chceš vedieť?
-Niečo o Ceste, Pravde, Bohu...
-Chceš to prijať Srdcom alebo Rozumom?
Dívam sa do magického pohľadu jeho čiernych očí. Zlietne zo stromu, sadá si ku mne a čaká moju odpoveď.
Ešte chvíľu, potom poviem:
-Srdcom.
- Nedávno, lietal som v kŕdli mojich bratov. Kŕdeľ to bol veľký, jednota a sloboda bolo našim heslom. Raz som uchytil krásny kus krvavého mäsa. A moji bratia všetci ku mne. Jeden sa chcel deliť, jeden čakal, že mi spadne, a mnohí sa vrhli na mňa: daj, daj, daj aj nám... Vzlietol som, kľučkoval, snažil sa utiecť, boli všade, pri mne, predo mnou, za mnou, podo mnou, daj! daj! naplnilo oblohu. Pustil som ho... Všetci sa vrhli dole, trhali ho, kmásali, daj! daj! sa dlho nieslo oblohou. Letel som, díval som sa na to zhora, kŕdeľ bratov klesal nižšie a nižšie, až sa stratil podo mnou...
Pozrie mi do očí. V jeho čiernych očiach vidím padať ďalší list, zrkadlí sa tam kúštik oblohy, ale vidím tam aj odvahu a ešte čosi, chcem to opísať ale chýbajú mi slová; čo je to, rozmýšľam...
- Dobre som vtedy vymenil, - prehovorí - Za kúsok mäsa som získal celé Nebo.
Ešte raz sa na mňa pozrie, rozprestrie krídla, vzlietne. Hneď nájde vzdušný prúd a letí vysoko, vysoko do svojho Neba.
V tráve zašumí vietor a ticho cinkne slza. Pochopil som.