(31.12.2001) V očiach jej žiarila rados?. Usmiali sme sa na seba, z vetrovky mi vzala malú smietku a pustila ju na podlahu, raz, a ešte raz. Nepotrebovali sme sa rozpráva?, stačil nám spoločný úsmev. Dych sa jej prehĺbil, oči zablúdili do neznáma, vydychovala ústami...

- Čo mi chceš poveda??

Prekvapene na mňa pozrela:

- Nemôžem rozmýšľa? o svojom živote, stále by som plakala...

Zamyslel som sa. Predstavil som si jej ruky, ako ma hladia...

Z myšlienok ma vytrhli jej slová:

- Nesmieš odís?.

Opä? sme sa na seba usmiali. Dotkol som som sa jej ruky.

-Neodídem.

...A v každom takomto stretnutí, v ktorom svojou úplnou odovzdanos?ou mierim k plnému prežívaniu samoty predchádza okamih odlúčenia počiatku zbližovania. Toto stretnutie sa tak odohráva v znamení neprítomnosti, pretože sa blížim k niečomu , čo som už minul. Odtiaľto tá nesmierna samozrejmos? prvých dotykov, prvých rozhovorov ("akoby sme sa už dávno poznali"); kľud a mier, aj keby ma okolnosti akokoľvek varovali pred budúcimi nezhodami, pretože sa mi zdá, že všetko, čo ma ešte čaká, a k čomu by som mal hľadie? s obavami, je už ďaleko za mnou. Spočiatku na budúce stretnutie spomínam, a až keď skončí, začnem si ho predstavova?. S t r e t n u t i e je udalos? v neprítomnosti, a ako také je nezničiteľné. Spomienky, drobné úlomky, padajú do mojich dní a nocí a spaľujú sa v nich ako padajúce hviezdy.