V momente ako zazneli sireny som vybehol z domu. Isiel som asi opacnym smerom. Bolo mi to ale jedno. Tentokrat bolo uz vsetko jedno. Vsetko.

Neobzrel som sa, ani ma nenapadlo co som si zabudol, co som doma nechal. Vsetko-rodinu, saty, peniaze... Nemyslel som na take trivialnosti. Hlava bola zaplnena inou ideou.

Uz som mal len jeden ciel. Dostat sa na vrchol kopca a sledovat. Ludia oproti na mna revali, kricali ci som sa zblaznil, znami ma mali za sialenca, blazna bez rodiny. Ale ja som videl cez nich. Ani jeden pre mna uz nebol clovekom. Vsetci zomreli uz na Zaciatku, ich duse si sam Diabol do Pekla odniesol a tieto tela boli len chabe pozostatky. Nemal som dovod im venovat pozornost, ved kazdy z nich niesol Zodpovednost za to co nastalo. Ani jeden nepovedal "Nie!"... Nie, neboli to uz ludia. Boli to bedari, spustosene opice co sa chvastali inteligenciou, technologickym pokrokom, vedou, umenim, vetou Zivota, poznanim Boha a Vesmiru... Boli to len obycajny pokrytci, slepci, co sa radsej sami zaslepili aby neskor nezvracali zo svojej ohavnosti a hnusoby. A ja som bol jednym z nich. Uvedomoval som si to, no zmenit som ich nevedec. A hanbil som za to co som a co som nedokazal. O, Velky Boze, Ty Pan svetov, odpusti prosim Tvojej ovecke, pretoze som mala a slepa!

Bezal som dalej, bezal kolko len moje nohy vladli, ba aj nevladali. Videl som svet ako energiu, vnimal kazdy proton a elektron, citil ako cezo mna prechadza, ako odchadza, ako smeruje prec, prec z tohoto sveta. Videl som, ako sa vytraca v nenavratne, ako nas po tolkych Vekoch nadobro opusta a prenechava napospas Tmy. Kazducky strom, steblo travy ochablo a zvadlo. Uz viac nevladalo a Svet nemal dovod ho uz dlhsie zivit. Bol to jasny koniec.

Nohu za nohou, krok za krokom. Schod, potom dalsi. Rovinka a zase schod, dva, tri, uz som videl vrchol, uz utvaral predomnou rovnu plochu. Uz len kusok, uz-uz, nie!

Obloha sa zatiahla a luce svetla uz nedopadali na povrch zemsky. Tie posledne pohltil chlad kamenia, chlad ciest, budov, chodnikov...chlad ludskych srdc. Padol som na kolena, rukou sa chytil toho mojho ci este bije a zhlboka sa nadychol. Krv v mojich tepnach tiekla tlakom vyvjerajucej sopky, kyslik sa pomaly vytracal a telo prosilo o dasiu davku. Podoprel som sa rukou a snazil postavit. Kamenie pod mojimi nohami sa rozdrtilo v prach. "Z prachu si a v prach sa obratic", tak to je... Ironia tak velkoryseho osudu. A v to mam verit?! Radsej ako "ludske" zakony... Dupol som a zem praskla. Skaly zacali uz pukat a ja som vedel ze mi vela casu neostava. Krok. Ano, este vladzem! Krok. Uz len par...

Stal som na kopci. Podomnou len mesto, chaos v uliciach, rev zufalych ludi, na horizonte krajina, polia, role...to vsetko uz bolo bezvyznamne, vsetko stratilo Podstatu a nebolo uz sucastou mojho Sveta. Toto vsetko...nebolo. Ani jeden z tych tam dole by ma nepochopil. Ani jeden nevedel co to cele znamena. Jedni sa spoliehali na technologiu, na predcasne varovania. Druhi zhladeli pravdu vo viere, v nabozenstve a hladali proroctva... A ani jedno sa nemalo naplnit.

Zhliadol som z toho vrcholca Sveta prve cervene svetielko na oblohe. Od malej iskricky som ho pozoroval az po velke horiace slnko ako sa priblizuje k mojej vlasti. Preniklo zavoj oblakov a zem pod nim hrozou zmlkla, akoby jej hlas vytrhlo. Strach zase raz svet zastavil.

Do chodu ho priviedla druha iskra, tretia, stvrta z neba padajuca a za nimi statisice dalsich. Ta prva zachvatila vodu, mesto, polia. Len para stupla a vyjasail sa pohlad na prazdnotu. V dialke som sledoval ako sa deje to iste, znova a znova sa to opakovalo az...

"Kazdy kto mi krivdu ucinil-tu navrat z Neba ti prichadza! Kazdy komu som pomstu slubil-dodrziavam svoje slova! Vy nenavistou naplneny-kohutik sa otvara a nech roztiect duch vasho!! Vsetko zlo, co som vam zaprisahal-tu ho mate! A Ja som mal moznost kochat sa zanikom a trpenim vasim! A mne Dusa naplnila sa..."



Lutujem.