Vzdy som mala problemy s mojou hrdostou. mnoho veci, ktore su asi normalne, ako slovo prepac mi nechcu vyliezt z huby ... pre ten ukrutny pocit straty hrdosti. Uz ma to mnoho krat tak nahnevalo, vzdy mam pocit ponizovania sa a pritom ide o uplne normalnu vec. No dnes som na seba hrda. Dokazala som to. Ale preco sa mi musi stat tak vyhrotena situacia, ze uz stracam cloveka, ktoreho ma velmi rada na to, aby som sa vymackla? Co je tak tazke na skloneni hlavy a povedani slova prepac?
Nepovedala som prepac ani dnes. Ale uz sa palili mosty (ako spieval RM), hovorili skarede veci, ktore sa nemyslia vazne a jeden je horsi ako druhy (tvrdohlavi, zatati, hrdi)a pritom oboch nas to tak mrzelo. Preco je potom tak takze cokolvek spravit? Pre hnev? Pretoze ten rychlo zmizne a casto clovek jedna len z nejakej hlupej zotrvacnosti. A potom ta hlupa otazka, preco by som mala prva ja ... neznasam ju. No dnes som sa prekonala a spravila prvy krok a vyplatilo sa. Boze, kolko ma to stalo ...
Len ma mrzi, ze tak tazko sa hladaju slova a odvaha aby som povedala prepac a tak lahko a bez rozmyslania clovek vypusti zo seba tolko picovin . . .