Psychedelické hríbiky – december 2003



Psylocibe cubensis – 4 ľudia (Silvia, Miro, Hulo, Ja). Hríbiky sme si dali v jasný ale chladný decembrový deň cca o 15.00 na domčeku u Hulka. V ten deň som jedol iba ovocie na raňajky, v dobe požívania hríbov som cítil hlad a prázdny žalúdok. Po požití hríbov sme sa pomaly obliekli a vyrazili do lesa nad Dúbravkou. Vybrali sme si za cieľ lúku, kde som si dal hríbiky prvý krát pred 6 rokmi. Na lúku sme dorazili asi za 45 minút. Slnko bolo nízko nad horizontom, pri jeho západe vznikali na oblohe krásne farebné scenérie. Keď sme dorazili na lúku, mohol som už naplno cítiť účinky hríbov. Vizuálne halucinácie boli veľmi mierne, pocit vlastného tela bol však typický pre hubičkový stav – pocit ťažoby v žalúdku a určitá slabosť tela, taktiež zmenené vnímanie, hlavne však to, čo by som mohol nazvať zmenené myšlienkové prostredie, teda stav kedy vlastné myšlienky nadobúdajú trochu zmenenú podobu, intenzitu, zvláštny sled a kedy zároveň do môjho myslenia vstupuje niečo, čo možno pomenovať, ako spodné roviny ľudských emócií, kedy sa v myslení a vnímaní prejavujú niektoré, v bežnom stave vedomia skryté, prúdy ľudských myšlienok a pohnútok.



Je známym faktom, že rozhodujúcu úlohu pre to, akú podobu bude mať zážitok po požití magických hríbikov zohráva prostredie a okolnosti, v ktorých sa hríbiky požijú. V našom prípade bolo prostredie nasledovné – lúka obklopená lesom, západ slnka, stmievanie, neskôr úplná tma, zima (teplota pod bodom mrazu, suchý, štiplavý a prenikavý chlad, aký sa vyskytuje v zime bez snehu). Podľa niektorých bádateľov, ktorý experimentovali s psychedelickými hríbami, tieto pôsobia predovšetkým na animálnej úrovni ľudského vedomia, na miestach spodných vrstiev ľudskej duše, kde hrajú rozhodujúcu úlohu základné inštinkty. Inými slovami hríbiky uvoľňujú archetypy správania a emočného prežívania, ktoré máme podnes spoločné s našimi dávnymi predkami - prírodnými ľuďmi, akými sme boli pred tisíckami rokov. V tomto zmysle sa vplyvy prostredia a fyzický stav – zima, tma, hlad, lesné prostredie, mierna otrava tela hríbikmi – vo mne prejavoval zapínaním určitých inštinktov a varovných mechanizmov tela, ktoré upozorňovali na základné nebezpečenstvá (zrejme podobné tým, aké museli prekonávať naši predkovia žijúci v dávnych dobách v divočine) – prítomnosť chladu a hrozba straty orientácie v tmavom lese, nebezpečenstvo pobytu v nepriaznivých podmienkach mimo bezpečného útočiska. Dúbravsky les dôverne poznám, . predsa však v mojom vedomí dôležitú úlohu hrala zapnutá kontrolka opakujúca neustále „nesmieš sa nechať príliš unášať mimo realitu, nestratiť pojem o priestore, ceste a zmysel pre praktické riešenie možných problémov, ktoré by mohli nastať“. (Nepríjemnú udalosť by mohlo v tej chvíli predstavovať napr. to, že by sa niekto z našej skupiny stratil ostatným, rovnako ako keby som stratil orientáciu ja sám - bol som v skupine jediný kto dúbravské lesy dobre poznal – prípadne, keby sa niekto z nás zranil). Za normálnych okolností, pri normálnom stave vedomia, by som pobyt v dúbravskom lese, ani v tme a v takej zime, aká bola túto noc, nepovažoval za vážne dobrodružstvo. Pôsobením hríbikov sa však moja istota, dôvera vo vlastné sily a orientačné schopnosti zmenila. Spätne si spomínam na okamih, kedy Hulko poznamenal, že už je poriadna tma a on sám by asi nevedel nájsť cestu ďalej, pričom spomínal ako v dúbravskom lese zablúdil na prechádzke s Petrou za bieleho dňa. Treba podotknúť, že les na Dúbravke je v podstate taký malý, že nech sa človek vydá ktorýmkoľvek smerom, trvá najviac dve hodiny pokým narazí na jeho okraj a ľudské obydlia. Z dnešného pohľadu sme sa teda v žiadnom vážnom nebezpečenstve nenachádzali, vplyv hríbikov však spôsobil, že som určité nebezpečenstvá vnímal intenzívnejšie, ako v normálnom stave. Ako sa neskôr ukázalo, toto moje psychické rozpoloženie bolo určujúcim prvkom pre vývoj môjho hubičkového zážitku, ako aj poznania, ktoré som pod jeho vplyvom získal.



Keď sme dorazili na lúku, vyšli sme na jej vrchol, odkryté a nechránené miesto, kde silno fúkal mrazivý vietor a kde bolo založené táborisko spolu s pripraveným drevom na oheň. Rozhodli sme sa založiť oheň. Natrhali sme suchú trávu, nahádzali ju na kopu a zapálili. Na ňu sme položili niekoľko konárov. Ako sa rýchlo ukázalo, konáre boli príliš hrubé a vlhké, takže tráva, ktorá horela rýchlo, nestačila na to aby sa zapálili. Pokus zapáliť oheň sme opakovali niekoľko krát, vždy s podobným výsledkom – tráva rýchlo zhorela, drevo sa nechytilo a nevytvorila sa ani žiadna pahreba, z ktorej by bolo možné oheň rozfúkať. Rozhodovali sme sa ako ďalej. Skúšať ešte rozložiť oheň, alebo to vzdať a vydať sa ďalej ? Súboj dvoch vnútorných pohnútok – na jednej strane vnímanie situácie očami prírodného človeka obývajúceho divoké lesy pred tisíckami rokov, pre ktorého bolo založenie ohňa výzvou, ktorú musel nevyhnutne prijať a zvládnuť, na druhej strane chuť odpútať sa od riešenia praktických problémov spojených so zabezpečovaním svojich životných potrieb (v tomto prípade získanie tepla) a nechať sa uniesť pôsobením hríbikov na jemnejšie vrstvy vedomia. Napokon sme pokus založiť oheň zopakovali, tentokrát úspešne. Ukázalo sa však, že ani oheň nestačí na to, aby sme sa na tomto nechránenom mieste vystavenému mrazivým vetrom dokázali zohriať. Medzi tým som sa však od ohňa plápolajúceho nízko nad zemou vo vetre a troch mojich sú-putníkov vzdialil a išiel sa poprechádzať sám po lúke a blízkom lese. Po pár krokoch chôdze som sa rozbehol dolu lúkou divokým behom, ktorý ma čoskoro zahrial. Pocítil som pri tom prílev sily. Zhlboka som dýchal a pozoroval sám seba, ako vo mne prúdi sila, ktorá predstavuje ľudskú životaschopnosť, napĺňa ma sebaistotou a zbavuje obáv a strachu. „Som tu, stojím na tomto mieste, zhlboka dýcham, cítim silu života v mojich žilách, môžem sa vydať ktorýmkoľvek smerom, môžem bežať a nájsť svoj cieľ. Uvedomujem si, že príde deň kedy táto sila z môjho tela vyprchá a opustí ma, kedy moje telo definitívne premôže slabosť a chlad, kedy ako starý vlk neschopný lovu už nebudem vládať ďalej zabezpečovať svojmu telu živobytie. Uvedomujem si, že smrť tela je to k čomu nevyhnutne kráčam, ale teraz je tá chvíľa ešte ďaleko, pretože práve sa vo mne deje pravý opak – z tela mi ustupuje chlad, zohrievam sa a ožívam.“ To boli približne myšlienky, ktoré sa mi pri tom krútili hlavou. Zažil som na okamih pocit divokej radosti spôsobenej prívalom života do žíl a zamieril som naspäť k ohnisku, kde sedeli moji priatelia.



Ako sa ukázalo boli dosť uzimení a jediným riešením situácie bolo opustiť oheň a zahriať sa rýchlou chôdzou. Padol návrh urobiť si nočnú túru na Sandberg, vzdialený čosi viac ako hodinu intenzívnej chôdze a zísť do Devínskej novej vsi. Vydali sme sa na cestu. Potešilo ma, že aj keď na nebi nesvietil mesiac, obloha bola predsa jasná a aj v lese bolo dosť svetla na to, aby som videl na cestu pred seba. Inštinkty prežitia, sebazáchovy a starosti o svojich druhov som vnímal stále („nestratiť cestu, nestratiť jeden druhého, nezablúdiť“). Určitú obavu vo mne vyvolávala aj cesta na Sandberg. Opäť som pocítil neistotu z možných nebezpečenstiev - niektoré úseky cesty na Sanberg nepoznám úplne dokonale a je možné, že v tme a pod vplyvom húb by som mohol zablúdiť. Cesta na Sandberg navyše vedie povedľa starého kameňolomu, kde by mohol niekto z nás spadnúť v prípade, že by sme v tme zablúdili a stratili orientáciu. Raz som sa za bieleho dňa potuloval v tých miestach a ako som sa predieral húštim a nevychodenými cestičkami, zastal som zrazu na okraji asi 15 metrov hlbokého skalného zrazu – stačil by ešte jeden krok a nasledoval by pád do priepasti. Tieto moje obavy som ostatným členom výpravy nespomenul, ale spomenul som im iný fakt svedčiaci proti výprave na Sandberg – keby sme tam totiž došli bolo by už príliš únavné a vyčerpávajúce vracať sa naspäť pešo a jediná cesta by viedla dolu do betónového sídliska a na spoje hromadnej dopravy, čo nebola veľmi lákavá predstava.



Rozhodli sme sa preto radšej chvíľu potulovať blízkymi lesmi a potom zakončiť našu cestu tam kde začala – u Hulka v jeho prenajatom domčeku tesne pod dúbravským lesom. Zamierili sme teda k bližšiemu cieľu – k totemovému táborisku vzdialenému asi pol hodiny cesty lesom. Občerstvili sme sa v lesnej studničke a vybrali sme sa úzkou lesnou cestičkou. Tma v tejto časti lesa bola väčšia a cestička bola natoľko nevýrazná, že som ju čoskoro stratil a viedol ostatných krížom cez les podľa približného odhadu smeru. Zišli sme do údolia, kde som na chvíľu stratil istotu kade sa vydať ďalej a na pár sekúnd som sa zamotal do tŕnistých kríkov.

V tom okamihu som sa v myšlienkach dostal do podobného tmavého údolia vlastnej duše, zapletený do tŕnistých šľahúňov vlastných pocitov – strachu, neistoty, slabosti, pochýb. Môj chvíľkový myšlienkový stav sa prejavil fyzickými pocitmi tela – pocítil som slabosť v nohách, ťažko sa mi naberal vzduch do pľúc a na okamih, ako by ma opustili sily. Prepojenos?ť myšlienok v mojej mysli s pocitmi fyzického tela bola zrejmá. Zrazu sa mi nechcelo pokračovať v ceste, najradšej by som zastal, oddýchol si a potom sa vydal najkratšou cestou k teplým ľudským príbytkom dole na sídlisko. Boli tu však Silvia, Miro a Hulko, pred ktorými som nemal chuť ukázať svoju slabosť. Mal som ich predsa viesť, hral som úlohu človeka, na ktorého sa možno spoľahnúť, ktorý sa vyzná v tomto lese a dovedie ich k cieľu, ktorý si vytýčili. Vykročil som preto ďalej do kopca a stúpajúc z údolia som opäť nabral silu, dokázal sa zbaviť ťaživých pocitov a v ten istý okamih som pocítil, ako sa mi vracia sila aj do tela. Zatiaľ čo som ja bojoval sám so sebou vo svojom vnútri, ostatní ma nasledovali.

Zrazu som pochopil symboliku tejto situácie – Silvia, Hulko a Miro nepoznajú cestu a v tomto tmavom kúte lesa sú proste odkázaní na moje vedenie. Jednoducho mi veria, že ich vediem nejakým zmysluplným smerom. Viera. Podstata viery – blúdiaci človek v tme, ktorý nevie kde je a kam vedie jeho cesta. Dobrovoľne sa vzdá vlastnej snahy pochopiť, zorientovať sa, poradiť si sám a spoľahne sa na niečo čo je mimo neho samotného. Zmysel tohto odkazu pre duchovnú cestu je zrejmý – niekedy človek na svojej ceste zablúdi do neznámych, temných miest bez mapy a kompasu a sám jednoducho nevie nájsť ďalší zmysluplný smer svojej cesty, nedokáže ho vysvetliť a uchopiť svojim analytickým rozumom. A vtedy potrebuje vieru. Ochotu nechať sa viesť, kráčať ďalej a veriť, že cesta, ktorou ho vedie niečo mimo neho smeruje k zmysluplnému koncu. Viera – schopnosť učiť sa vnímať tú neviditeľnú ruku, ktorá nás vedie aj temnými údoliami našich životov



Vyšli sme z údolia na širšiu lesnú cestu, ktorá podľa mojich vedomostí mala viesť k totemovému táborisku. Kráčali sme po tejto ceste a ja som pozoroval svoje telo. Dokázal som v tom okamihu veľmi citlivo a presne vnímať základné telesné pochody, prepojenie medzi myslením a fyzickou schránkou, telesnými pocitmi a myšlienkami a vnútornými emóciami. Na telesnej úrovni som si uvedomoval fakt, že zima je stále ostrejšia, pričom rýchla chôdza je teraz jedinou obranou tela proti chladu. Chôdza je pritom závislá na energetických zásobách, ktoré sa pomaly ale isto môjmu telu míňali. Nenačrel som pritom na dno svojich síl, avšak cítil som miestami zvláštnu slabosť, ktorá mohla byť spôsobená rovnako miernou intoxikáciou hríbikmi, ako aj kombináciou zimy a hladu (celý deň som predsa nič nejedol). Vedel som, že by som dokázal takto ďalej kráča? ešte hodiny, ťažko odhadnúť koľko, ale skôr či neskôr by sa energetické zásoby môjho tela vyčerpali a ono by vychladlo, ako motor auta, do ktorého sa včas nedolejú pohonné hmoty. V jednom zrejmom okamihu som uvidel svoje telo ako mechanizmus, ktorý je potrebné udržiavať pri živote určitými vopred stanovenými úkonmi – dodať mu včas potravu, udržať v ňom teplo. To, čo som sa učil kedysi dávno v škole na hodinách prírodovedy som teraz prežíval v akomsi priezračnom stave uvedomenia na vlastnom tele. Prežitie, ako základ ľudských emócií, ľudských myšlienkových pochodov, sociálnych vzťahov. „Tak fajn“ hovoril som si v duchu, „vďaka hríbikom sa teraz dostávam k základom svojej psychiky, svojich myšlienok, svojich emócií a svojich vzťahov k ostatným ľuďom.“



Myslenie, ako nástroj prežitia, nástroj, ktorý sa nakoniec ukázal v evolučnom vývoji úspešnejší ako ostré zuby a pazúry dravcov, krídla vtákov, rýchle nohy sŕn a teplé kožuchy divokých zvierat. V priezračne jasnom okamihu som mohol vidieť svoj vlastný mozog, ako neustále pracuje na prežití môjho tela, zároveň som si uvedomoval, že človek, ktorý by sa vzdal svojho myslenia, ostane v prírode bezmocný ako nahé novorodeňa, bez akejkoľvek šance na prežitie. Z tohto pohľadu sa mi javila snaha a cieľ, ktorý vyznávajú mnohé východné meditačné školy, totiž zbavenie sa myšlienok a rozmýšľania a spočinutie v prázdnote svojej mysle, ako jedinečná ľudská snaha vymani? sa z prírodných zákonov, prekona? pudové inštinkty, vyslobodi? sa z pevných pravidiel evolúcie, inými slovami snaha v určitom zmysle sebevražedná, avšak s vierou v iný spôsob bytia či existencie po smrti fyzického tela. A práve v tom je niečo nádherne a zároveň tragicky ľudské, čo odlišuje človeka od zvierat – lev alebo vlk by sa nikdy dobrovoľne nerozhodli vzda? svojich ostrých zubov, ktoré im zabezpečujú život, zatiaľ čo mnohí ľudia vyvíjajú nemalé úsilie na to, aby umrtvili svoje myslenie (meditácia), bez ktorého človek, ako živočíšny druh, nemá na Zemi šancu preži?.



Stáva sa pomerne často, že tí, ktorí užívajú psychedelické hríby od nich očakávajú otvorenie brány k iným svetom, cestovanie v neznámych sférach nehmotného vesmíru, ktorý nám ostáva v bežnom stave vedomia nedostupný. Pri tomto hubičkovom výlete som však zažil opak – hríbiky ma znovu a znovu vracali do reality, umožnili mi uvedomova? si pevné zákonitosti fyzického sveta, naplno vníma? neprekonateľné determinácie, ktorým podlieham ako ľudská bytos?. Teda nie poletovanie oblohou či vzdialeným vesmírom, ale cesta ku koreňom, k základom života. Nie iné svety, ale tento jediný svet, tu a teraz.



Uvedomenie si samého seba, uvedomenie si svojej životnej situácie. Uvedomenie si svojich sociálnych vz?ahov – tej pestrej hry, podfarbenej zmesou inštinktov, nevedomých pudov, agresie, nehy, strachu a hľadania istôt. Uvedomenie si funkcie vlastnej mysle, ktorá pôvodne vznikla ako nástroj prežitia a až v okamihu, kedy sa jej podarilo stvorením ľudskej civilizácie všetky základné životné potreby zabezpeči?, začala sa venova? objavovaniu nových priestorov – umenie, veda, filozofia, náboženstvo, kultúra.



Nakoniec som vlastne neobjavil nič nové, nič čo by som sa nevedel dočíta? v knihách z Univerzitnej knižnice. Dôležité však bolo Uvedomenie. Zvláštny proces, kedy človek dokáže realitu a jej poznanie prežíva? každou bunkou svojho tela, kedy celé telo hrá s rozumom jeden koncert, kedy skutočnos? vstupuje do človeka a jeho vedomia vo svojich plných a čírych farbách a rozmeroch, s celou svojou váhou. Večná hra života a smrti. Nič menej, nič viac.