mozno mi poradite, mozno nie, ale sama neviem, ako sa mam k tomu postavit. vikina si hrozne vymysla. viem, chapem, je to dieta, je to normalne, ma na to vek atd.... ale, opytam sa jej napr. ci chce banan, povie mi ano, dusuje sa, ze ano ano, ze ho bude urcite jest a potom, ked jej ho otvorim, tak si sirokym usmevom mi kruti hlavou, ze nie a nie, ze ho nechce. tak potom ostavaju otvorene banany a jogurty. uz jej fakt prestavam verit, tak je to aj s kakanim. lenze zase sa nemozem spolahnut, ze jej neuverim, lebo co ak naozaj ten banan chce jest. fakt neviem. ked jej zase "naletim", tak sa tomu smeje a strasne sa jej to paci, ako zase mamu dobehla. nemam si to vsimat a cakat az to prejde? chapem, ze tomu mozno nerozumie a je to pre nu to vymyslanie len taka hra, ale zase ona vie dopredu, ze si vymysla a ze mama jej uveri. zatial ju za to hresim, teda hresim, proste sa jej snazim s trochu zvysenym hlasom vysvetlit, ze nech si nevymysla, ze jej prestanem verit, ale neviem, ci ma chape.