vytvaram si vlastny matrix.nepochujem svoje kroky.nevnimam cas.

demonshtrujem proti sebe.bojim sa ,ze ush neviem lubit...ze ush nebudem lubit.mam rada ludi,prirodu,sny,spomienky,cokoladu,jazminovy chaj...je toho viac..ja viem...tato jesen je sivosmutna..chcem ujst prec,niekde kde budem mat radostne myshlienky,niekde kde nie su ziadne drogy,resp.niekde kde ich ludia nemaju za sucast zivota...tuzim zobudit sa po boku cloveka a nie po boku telefonu...chcem objimat zive bytosti,nie klavesnicu notbuku...preco to je tak ,ze smutniem...?kde sa stala zase chyba.

kracham mestom a vshetko mi je take zname ,az ma to nudi..tak si predstavujem ,ze idem cez michalsku ulicu prvy krat ...vsugerujem si ten pocit ,a aspon na sekundu sa to podari...tak som na sekundu shtastna.)

rada som ticho a chakam na to co kto povie ,na to na co ja som myslela chvilu pred tym...bavi ma to..?..hupat sa zivotom...raz som hore ,raz som dole...

teraz dokonalost je ticho.