v pondelok sa zobudim a som nervozny. o jedenastej vstanem z postele, vacsinou nic neurobim a vecer sa zhulim.



nemam peniaze, nemam vyhliadky, fusiek nejak ubudlo a ja sa napriek vsetkym svojim prietlom a znamym citim opat tak doverne sam a strateny vo svete.



myslel som ze v tomto veku sa mi to uz nebude stavat. myslel som si ze sa budu stavat kazdy den zazraky. myslel som si ze som sikovnejsi a lepsi.



ludom okolo mna sa dari. som taky stastny ze su stastni. divam sa naokolo a chcem byt ako oni. ale nie ako niekto konkretny. ako on, ona, on, ona... chcem mat z kazdeho trosku. chcem nemat ich chyby, chcem mat ich silu, sikovnost az skvele vlastnosti.



chcem byt lepsi a dokoncalejsi, no neviem kde zacat.



nemam do coho pichnut. nemam sa coho chytit. a kritika strieda pochvaly a vsetci vediea ako by som to mal robit, len ja asi nie.



vymenim cokolvek co mam za zmysel zivota.